Hebr 1

Prológ, 1,1-4

Vznešenosť vteleného Božieho Syna. - 1Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. 2V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. (*) ("Dedič všetkého" – Boží Syn, ktorý ako Boh je od večnosti pánom všetkého, je aj ako človek ustanovený za dediča a pána všetkého. V ňom sa definitívne splnili prisľúbenia dané praotcom. On je potomkom patriarchov (Gn 15, 3–4; Sir 44, 21; Rim 4, 13) a Dávida (Ž 2, 8); jemu bolo prisľúbené univerzálne kráľovstvo (porov. Dan 2, 44; 7, 14).) 3On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; (*) ("Zasadol po pravici" – dostal ako človek účasť na Božej moci a vonkajšej sláve Božej veleby a tým aj oslavu svojej ľudskej prirodzenosti (porov. Sk 7, 55).) 4a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni. (*) ("Vznešenejšie meno zdedil" – "Meno" určuje hodnosť osoby a jej postavenie vzhľadom na iných. Aby vynikla hodnosť osoby Ježiša Krista, svätopisec ho porovnáva s anjelmi, ktorí sa v tom čase pokladali za najmocnejšie bytosti vzhľadom na spásu ľudí.)

I. Kristus je väčší ako anjeli, 1,5 - 2,18

Dôkazy z Písma. - 5Veď kedy komu z anjelov povedal:

a opäť: "Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom"? (*) (Ž 2, 7; 2 Sam 7, 14. – "Dnes", t. j. od večnosti; u Boha niet nijakej minulosti ani budúcnosti, ale stále trvanie, ustavičná prítomnosť. Splodil ho duchovne, tým, že sám seba od večnosti čo najdokonalejšie poznáva a tomu poznaniu dáva výraz – je ním Božie Slovo.)

6A znova, keď uvádza prvorodeného na svet, hovorí:

7Anjelom zasa hovorí:

8Ale Synovi:

10A:

13A kedy ktorému z anjelov povedal:

14Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu? (*) (Podľa autora slávou anjelov je, že s láskou pomáhajú ľuďom na ceste spásy, a tak spolupracujú na rozvoji Božieho kráľovstva.)

Hebr 2

Povzbudenie. - 1Preto musíme dávať tým väčší pozor na to, čo sme počuli, aby nás nestrhol prúd mimo. 2Lebo ak už slovo, ktoré vyslovili anjeli, bolo pevné a každý priestupok a neposlušnosť dostali spravodlivú odplatu, (*) (Svätopisec myslí na Mojžišov zákon, ktorý podľa Gal 3, 19 sprostredkoval anjel (porov. Sk 7, 38. 53).) 3ako unikneme my, ak zanedbáme takú spásu? Prvý ju začal ohlasovať Pán, potom nám ju potvrdili tí, čo ho počuli, 4a Boh ju dosvedčoval znameniami, zázrakmi a rozličnými prejavmi moci a udeľovaním Ducha Svätého podľa svojej vôle. (*) (Keďže Boh tak blahovoľne ponúka milosť spásy a pravdy, to kresťanov zrejme zaväzuje, aby ju prijali. Inak by na seba privolali prísny trest, hroznejší než ten, čo stíhal Izraelitov, ktorí neposlúchali nariadenia Starého zákona.
Svätopisec vyvodzuje pre svojich čitateľov židokresťanov poučenie, že majú starostlivejšie zachovávať to, čo počuli, t. j. evanjelium, Kristovo učenie, pretože prostredník Nového zákona Kristus je oveľa vznešenejší než anjeli – prostredníci Starého zákona a jeho učenie je oveľa dôležitejšie ako slovo vyjadrené prostredníctvom anjelov, čiže Starým zákonom (porov. Gal 3, 19).)

Kristus nás vykúpil, nie anjeli. - 5Veď nie anjelom podriadil budúci svet, o ktorom hovoríme. 6Tak svedčí ktosi na ktoromsi mieste:

Keď mu teda všetko podriadil, nenechal nič, čo by mu nebolo podriadené. Teraz ešte nevidíme, že mu je všetko podrobené, 9ale vidíme, že ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých. (*) (Boh neurobil Mesiášom niektorého anjela, ale Ježiša, Syna človeka, ktorého obdaril nesmiernou slávou a mocou a všetko mu podrobil. On sa však "na čas", čiže počas pozemského života pokorne vzdal predností, ktoré mu právom podľa božskej prirodzenosti náležali, žil ako obyčajný človek, za nás trpel a zomrel, a preto ho Boh povýšil nad všetko a urobil Kráľom vesmíru (porov. Flp 2, 6–11).)

10Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol mnoho synov do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením. 11Lebo aj ten, čo posväcuje, aj tí, čo sú posväcovaní, všetci pochádzajú z jedného. Preto sa nehanbí volať ich bratmi, (*) (Boh je Otec Ježiša Krista a Otec veriacich, preto sú veriaci bratmi Krista. Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť. Bolo primerané, aby ten, čo posväcuje, t. j. Vykupiteľ, i tí, čo sú posväcovaní, t. j. vykúpení, pochádzali "z jedného", čiže aby mali rovnakú prirodzenosť.) 12keď hovorí:

13Ďalej: "Ja budem v neho dúfať."
A zasa: "Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh." (*) (Porov. Iz 8, 17 n.)

14A pretože deti majú účasť na krvi a tele, aj on mal podobne spoluúčasť na nich, aby smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, (*) (Smrť prišla na svet skrze hriech, a tak je otec hriechu, diabol, aj pánom smrti. Kristus však oslobodzuje od otroctva hriechu, a teda aj smrti.) 15a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou. 16Veď sa neujíma anjelov, ale ujíma sa Abrahámovho potomstva. 17Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu. (*) (Bolo vhodné, aby prijal ľudskú prirodzenosť i s jej slabosťami okrem hriechu, lebo prišiel vykúpiť ľudí, a nie anjelov.) 18A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.

Hebr 3

II. Ježiš - verný a spolucítiaci veľkňaz, 3,1 - 5,10

Kristus je väčší ako Mojžiš. - 1Preto, svätí bratia, účastníci nebeského povolania, hľaďte na Ježiša, apoštola a veľkňaza nášho vyznania. 2On je verný tomu, ktorý ho ustanovil, ako bol aj Mojžiš v celom jeho dome. 3Ale on je hoden o toľko väčšej slávy od Mojžiša, o koľko väčšiu česť má staviteľ domu ako dom. 4Lebo každý dom musí niekto postaviť; a ten, kto postavil všetko, je Boh. 5Aj Mojžiš bol verný v celom jeho dome ako služobník, aby dosvedčil to, čo sa malo neskôr povedať. 6Ale Kristus ako Syn je nad jeho domom; a jeho domom sme my, ak si zachováme pevnú dôveru a slávnu nádej. (*) (Kristus je viac ako Mojžiš. Dom, ktorý staval Mojžiš, bol ľud Starej zmluvy; staval ho ako služobník, nie ako Pán stavby (1 Kor 10, 4). Kristov dom je ľud Novej zmluvy (1 Pt 2, 5), ktorý stavia z ľudí Kristus, Boží Syn, ako Pán domu.)

Ako vstúpiť do Božieho pokoja. - 7Preto, ako hovorí Duch Svätý:

12Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, 13ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to "dnes", aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. (*) ("Dnes" trvá do slávneho Kristovho príchodu na konci vekov.) 14Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca, (*) ("Účastníkmi Krista," t. j. v krste sme boli úzko spojení s Kristom a stali sme sa jeho spoludedičmi večnej blaženosti.) 15ako sa hovorí:

16Kto sú to však tí, čo počuli a búrili sa? Vari nie všetci, čo vyšli pod Mojžišovým vedením z Egypta? 17A na ktorých sa hneval štyridsať rokov? Nie na tých, čo zhrešili, a ich telá popadali na púšti? (*) (Porov. Nm 14,29.) 18A ktorýmže prisahal, že nevojdú do jeho pokoja, ak nie tým, čo neuverili? 19A tak vidíme, že nemohli vojsť pre neveru.

Hebr 4

Posvätná bázeň. - 1Bojme sa teda, aby azda o niekom z vás neplatilo, že zaostal, kým trvá prisľúbenie, že možno vojsť do jeho pokoja! (*) (Povzbudenie na vytrvalosť pokračuje. Pokoj, o ktorom hovorí Boh ústami Dávida, nie je odpočinok v krajine Kanaán, ale pokoj, odpočinutie v Bohu. Veď Boh v tomto žalme vyhlásil už dávno po tom, ako Izraeliti vošli do kanaánskej krajiny, že tí, čo neuveria, nevojdú do jeho pokoja. Teda zaujatie zasľúbenej zeme Jozuom nie je vstupom do pokoja, o ktorom neskôr hovorí Dávid ako o budúcom.) 2Veď aj nám sa hlásalo evanjelium tak ako aj im. Ale im počuté slovo neosožilo, lebo sa nespojili vierou s tými, ktorí ho počuli. 3A do pokoja vchádzame my, čo sme uverili, ako povedal:

hoci je dielo dokončené od stvorenia sveta. 4Lebo kdesi povedal o siedmom dni takto: "V siedmy deň si Boh odpočinul od všetkých svojich diel." (*) ("Kdesi", t. j. Gn 2, 2. Boží pokoj je pripravený už od stvorenia sveta, keď si Boh na siedmy deň odpočinul od svojich diel.) 5A tu zasa: "Nevojdú do môjho pokoja!" 6Keďže teda ostáva možnosť, aby niektorí vošli doň, a tí, ktorým sa prvým ohlasovalo evanjelium, nevošli pre neposlušnosť, 7znova určuje istý deň, "Dnes", keď po toľkom čase hovorí v Dávidovi, ako sa už povedalo:

8Lebo keby ich bol Jozue voviedol do pokoja, nehovorilo by sa po tomto o inom dni. 9A tak ostáva sobotný odpočinok pre Boží ľud. (*) (Boží pokoj je vyhradený jeho vernému ľudu, Izraelu Nového zákona, ktorý oddane prijme Božie slovo.) 10Lebo kto vošiel do jeho pokoja, aj on si odpočinul od svojich diel ako Boh od svojich.

11Usilujme sa teda vojsť do onoho pokoja, aby nik nepadol podľa toho istého príkladu neposlušnosti. 12Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. 13A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.

Ježiš - pravý veľkňaz. - 14Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. (*) ("Prenikol nebesia" pri svojom vystúpení do neba.) 15Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. 16Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase. (*) (K Ježišovi, Božiemu Synovi a Synovi človeka, môžeme mať plnú dôveru, lebo sa stal podobný nám vo všetkom okrem hriechu; je veľkňazom, ale sám prežil a pretrpel naše bolesti, pozná aj naše slabosti, takže úprimne s nami cíti a chce nám pomáhať.)

Hebr 5

1Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy 2a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. 3A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého. (*) (Kňazi i veľkňazi sa volili spomedzi ľudí, teda hriešnikov, a tak museli prinášať obety za ľud i za seba.)

4Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. 5Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal:

6ako aj na inom mieste hovorí:

7On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. 8A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; 9a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, 10keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho. (*) (Ježiš sa svojím utrpením a smrťou stal pôvodcom a prameňom našej spásy a Boh ho určil za nášho večného Veľkňaza (porov. Flp 2, 5. 11).)

III. Autentické kňazstvo Ježiša Krista, 5,11 - 10,18

Varovanie pred ochabnutím. - 11O tom by sme mali veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste zleniveli počúvať. 12Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. 13A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa. (*) (Výraz "slovo spravodlivosti" je podľa niektorých náuka, vyhradená dokonalým kresťanom. Túto náuku ide autor vysvetľovať.) 14Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla. (*) (Náuka o Kristovej veľkňazskej hodnosti je hlboká a obsažná. Žiaľ, čitatelia ju nemôžu plne pochopiť, a to svojou vinou, lebo sa neusilovali pokročiť vo viere. Treba im ešte znova podávať duchovné mlieko, totiž začiatky kresťanskej náuky, lebo vyššie pravdy, tvrdší pokrm dospelých, by ešte nezniesli.)

Hebr 6

1Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti. Neklaďme znova základy: o pokání z mŕtvych skutkov a viere v Boha, (*) ("Z mŕtvych skutkov", t. j. hriechov.) 2učenie o krstoch, o vkladaní rúk, o vzkriesení z mŕtvych a večnom súde. (*) ("Učenie o krstoch". Nevie sa presne, o akých "krstoch" je reč. Azda ide o očistné obrady u Židov a pohanov? Alebo skôr o Jánov krst a kresťanský krst, prípadne o obrady kresťanského krstu?) 3A to urobíme, ak to Boh dovolí.

4Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, (*) ("Osvietenie" je starokresťanský výraz na označenie krstu, ktorý osvecuje pokrsteného svetlom viery.) 5zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, (*) (Spoločenstvo kresťanov silno prežívalo sily nebeského sveta, vstupujúce do ich prítomného života.) 6a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech. 7Aj zem, ktorá pije dážď, čo na ňu často padá, a rodí užitočnú bylinu tým, pre koho ju obrábajú, dostáva požehnanie od Boha. 8Ak však rodí tŕnie a bodľač, je zavrhnutá a blízka kliatbe; jej koniec je spálenie. (*) (Morálne je nemožné (čiže veľmi ťažké), aby sa obrátili pravým pokáním tí, čo odpadli od viery po toľkých nebeských daroch. "Znova križujú Božieho Syna", lebo pokiaľ ide o nich, zapierajú Božieho Syna a odsudzujú ho na smrť, ako spravili Židia, a tak ho vystavujú posmechu.)

9Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse. 10Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali - a ešte posluhujete - svätým. (*) ("Posluhovali svätým," t. j. kresťanom.) 11Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, 12aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení. (*) (Aby čitatelia nezmalomyseľneli tým, čo autor povedal vo v. 4–8, utešuje ich nádejou, že do- siahnu spásu.)

13Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého (*) (Keď Boh pri svojich prisľúbeniach používa prísahu, to je len pre ľudí, aby im dal väčšiu istotu. A preto tak, ako splnil prísľub daný Abrahámovi (Gn 22, 16 n.), uskutoční aj našu nádej na večnú spásu, ak pevne zakotvíme v Ježišovi, ktorý je naším veľkňazom v nebeskej svätyni.) 14slovami: "Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím." 15A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. 16Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. 17A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, 18aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. 19Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, (*) ("Za oponu." Svätopisec používa obraz starozákonnej svätyne, kde svätyňa bola od Svätyne svätých oddelená oponou.) 20kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.

Hebr 7

A. Kristova prednosť pred levitskými kňazmi, 7,1-28

Melchizedech - predobraz Krista. - 1Tento Melchizedech, kráľ Salema, kňaz najvyššieho Boha, vyšiel totiž v ústrety Abrahámovi, ktorý sa vracal z porážky kráľov, a požehnal ho. (*) ("Kráľ Salema." Šalem bolo staré meno neskoršieho Jeruzalema. Skrýva v sebe semitské slovo šalom = pokoj.) 2A Abrahám mu odovzdal desiatok zo všetkého. Jeho meno sa prekladá najprv ako kráľ spravodlivosti, ale potom aj kráľ Salema, čo znamená kráľ Pokoja. 3Je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, ani jeho dni nemajú začiatku, ani jeho život nemá konca. A tak pripodobnený Božiemu Synovi zostáva kňazom naveky.

4Pozrite sa len, aký je veľký, keď mu aj patriarcha Abrahám dal desiatok z najlepšieho! 5A iste aj tí, čo z Léviho synov dostávajú kňazský úrad, majú príkaz brať podľa zákona desiatky od ľudu, to jest od vlastných bratov, hoci aj oni vyšli z Abrahámových bedier. 6Ale ten, čo k nim nepatrí podľa rodu, vzal desiatok od Abraháma a požehnal toho, ktorý mal prisľúbenia. 7A je nesporné, že väčší požehnáva menšieho.

8A potom: tu berú desiatky smrteľní ľudia, tam však ten, o ktorom sa vydáva svedectvo, že žije. (*) (Kým Abrahám a Lévi boli smrteľní ľudia, Melchizedechovo kňazstvo trvá večne.) 9Ba dalo by sa povedať, že skrze Abraháma odovzdal desiatky aj Lévi, ktorý prijíma desiatky; 10veď bol ešte v bedrách otca, keď mu vyšiel v ústrety Melchizedech. (*) (Abrahám bol praded Léviho.)

Zrušenie levitského kňazstva. - 11Keby sa teda dokonalosť bola dosiahla prostredníctvom levitského kňazstva, lebo pod ním ľud dostal zákon, načo by bol musel povstať ešte iný kňaz podľa radu Melchizedechovho, a nenazvať ho podľa radu Áronovho? 12Lebo keď sa zmení kňazstvo, musí sa zmeniť aj zákon. 13A ten, o ktorom sa toto hovorí, je z iného kmeňa, z ktorého nik nekonal službu pri oltári. 14Veď je známe, že náš Pán vzišiel z Júdu a vzhľadom na tento kmeň Mojžiš nič nepovedal o kňazoch.

15A toto je ešte zrejmejšie, keď povstáva iný kňaz podobný Melchizedechovi, 16ktorý sa ním nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode, ale mocou nezničiteľného života. 17Veď o ňom znie svedectvo:

18Tým sa ruší predchádzajúce prikázanie, lebo je slabé a neužitočné, 19- veď zákon nič nepriviedol k dokonalosti - a zavádza sa lepšia nádej, vďaka ktorej sa blížime k Bohu.

20A pretože sa to nestalo bez prísahy, - tamtí sa totiž stali kňazmi bez prísahy, 21tento však s prísahou toho, ktorý mu povedal:

22Ježiš sa stal ručiteľom o toľko lepšej zmluvy.

23A tamtí sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať, 24no tento, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. 25Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral. (*) (Vznešenosť Kristovho kňazstva dokazuje autor listu dvoma dôvodmi: Boh urobil Krista veľkňazom na základe prísahy, kým v súvislosti so starozákonným kňazstvom takáto prísaha neodznela (v. 20–22); druhým dôvodom je večnosť Kristovho kňazstva (v. 23–25).)

Trvácnosť Kristovho kňazstva. - 26Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, 27ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého. 28Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna, dokonalého naveky.

Hebr 8

B. Prvenstvo kultu svätyne a prostredníctva Krista kňaza, 8,1 - 9,28

Nové kňazstvo a nová svätyňa. - 1Hlavné z toho, čo hovoríme, je: Máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach 2ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek.

3Lebo každý veľkňaz je ustanovený na to, aby prinášal dary a obety. Preto aj on musel mať niečo, čo by obetoval. 4Keby bol teda na zemi, ani by nebol kňazom, pretože sú tu takí, čo prinášajú dary podľa zákona. 5No oni slúžia obrazu a tieňu nebeskej skutočnosti, ako bolo nariadené Mojžišovi, keď mal zhotoviť stánok: "Hľaď," povedal mu, "aby si všetko urobil podľa vzoru, ktorý ti bol ukázaný na vrchu." (*) (Ex 25, 40.) 6Teraz však dostal o toľko vznešenejšiu službu, o koľko je lepšia zmluva, ktorej je prostredníkom, lebo sa zakladá na lepších prisľúbeniach. 7Veď keby tá prvá bola bývala bez chyby, nebolo by sa hľadalo miesto pre druhú. 8Lebo keď ich karhá, hovorí: "Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu; 9nie takú zmluvu, akú som uzavrel s ich otcami v ten deň, keď som ich vzal za ruku, aby som ich vyviedol z egyptskej krajiny. Lebo oni nezotrvali v mojej zmluve a ja som ich opustil, hovorí Pán. 10Lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po tých dňoch, hovorí Pán: Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem im ich do srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. 11A nik už nebude poúčať svojho druha ani brat svojho brata slovami: »Poznaj Pána,« lebo ma budú poznať všetci, od najmenšieho až po najväčšieho z nich, 12pretože sa zľutujem nad ich neprávosťami a na ich hriechy si už nespomeniem." (*) (Jer 31, 31–34. Ide o známe Jeremiášovo proroctvo o obnove Izraela po babylonskom zajatí.)

13Keď povedal "novú", vyhlásil prvú za starú; čo však je prežité a zostarlo, je blízko zániku.

Hebr 9

Kristus vstupuje do nebeskej svätyne. - 1Teda aj prvá zmluva mala bohoslužobné predpisy a pozemskú Svätyňu. 2Bol zhotovený prvý stánok, v ktorom bol svietnik, stôl a obetné chleby, a nazýva sa Svätyňa. (*) (Porov. Ex 25, 33–40.) 3Za druhou oponou bol stánok, ktorý sa volá Svätyňa svätých. (*) (Porov. Ex 26, 31–37.) 4Tam bol zlatý kadidlový oltár a archa zmluvy, obložená zo všetkých strán zlatom, a v nej zlatá nádoba s mannou a Áronova palica, ktorá sa kedysi zazelenala, a tabule zmluvy. (*) (Porov. Ex 16, 33; 25, 10–22; Nm 17, 16–26.) 5Nad ňou boli cherubíni slávy, ktorí zatieňovali zľutovnicu. O tom teraz netreba podrobne hovoriť. (*) (Porov. Ex 25, 18–22.)

6Odkedy je toto tak zariadené, do prvého stánku stále vchádzajú kňazi, ktorí konajú bohoslužbu, (*) (Porov. Nm 18, 2–6.) 7ale do druhého iba veľkňaz raz do roka; a to nie bez krvi, ktorú prináša za svoje priestupky i za priestupky ľudu. (*) (Porov. Lv 16.) 8Tým Duch Svätý naznačuje, že kým stojí prvý stánok, cesta do svätyne ešte nie je zjavná. 9Toto je podobenstvo pre terajší čas, podľa ktorého sa prinášajú dary a obety, ktoré nemôžu vo svedomí urobiť dokonalým toho, kto prináša obetu; (*) (Pod "terajším časom" sa tu rozumie obdobie Starého zákona. Je v protiklade s budúcim časom, novozákonným. Porov. 2, 5; 6, 5; 9,11; 10,1.) 10lebo spočívajú iba v pokrmoch a nápojoch a v rozličných umývaniach, čo sú vonkajšie predpisy, ktoré platia až do času nápravy.

Účinnosť Kristovho kňazstva. - 11Ale keď prišiel Kristus, veľkňaz budúcich darov, cez väčší a dokonalejší stánok, nie urobený rukou, to jest nie z tohto stvoreného sveta, (*) ("Dokonalejší stánok": zdá sa, že autor tu myslí na Kristovo oslávené telo (porov. 10, 20). Podľa druhej interpretácie ide skôr o nebesia, cez ktoré Kristus prešiel (6, 19 n.; 9, 24).) 12raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. 13Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, (*) (Porov. Lv 16, 3. 14–15; Nm 19, 9. 17 n.) 14o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu. (*) (Pod výrazom "večný Duch" niektorí chápu Ducha Svätého, iní božskú prirodzenosť Krista. Zmysel je ten istý ako v 7, 16.)

Kristus spečaťuje novú zmluvu svojou krvou. - 15A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby smrťou podstúpenou na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy dostali tí, čo sú povolaní, prisľúbenie večného dedičstva. 16Lebo kde je závet, musí sa dokázať smrť závetcu. 17Veď závet nadobúda účinnosť smrťou, neplatí, kým žije ten, kto závet urobil. 18Preto ani prvá zmluva nebola uzavretá bez krvi. 19Keď totiž Mojžiš oznámil všetkému ľudu všetky prikázania podľa zákona, vzal krv teliat a capov s vodou, so šarlátovou vlnou a yzopom a pokropil samu knihu aj všetok ľud, 20hovoriac: "Toto je krv zmluvy, ktorú pre vás nariadil Boh." (*) (Ex 24, 8.) 21Podobne pokropil krvou aj stánok a všetko bohoslužobné náčinie. (*) (Porov. Lv 8, 15. 19.) 22A podľa zákona sa skoro všetko očisťuje krvou a bez vyliatia krvi niet odpustenia.

23Podoby nebeských vecí bolo treba takto očisťovať; no nebeské veci samy lepšími obetami, ako sú tamtie. 24Kristus totiž nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. 25Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. 26Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech: 27A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, 28tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví - bez hriechu - na spásu tým, čo ho očakávajú. (*) (Porov. Iz 53, 12.)

Hebr 10

C. Rekapitulácia: Kristova obeta prevyšuje starozákonné obety, 10,1-18

Neúčinnosť starozákonných obiet. - 1Keďže zákon je len tieň budúcich dobier, a nie vlastný obraz vecí, nikdy nemôže tými istými obetami, prinášanými bez prestania každý rok, urobiť dokonalými tých, čo prichádzajú. (*) (Mojžišov zákon je iba nedokonalým predobrazom dokonalého nového zákona evanjelia.) 2Veď či by ich neboli prestali prinášať, keby tí, čo konajú bohoslužbu, boli bývali raz navždy očistení a nemali by už vedomie, že sú hriešni? 3Ale práve nimi sa z roka na rok koná pripomienka na hriechy, 4lebo je nemožné, aby krv býkov a capov odstránila hriechy. 5Preto keď prichádza na svet, hovorí:

8Najprv hovorí: "Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili" - a ony sa prinášajú podľa zákona. 9Potom povedal: "Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu." Ruší prvé, aby ustanovil druhé, 10V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy.

Trvalá účinnosť Kristovej obety. - 11Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. (*) (Ide tu o kňazov a obety Starého zákona. Je tu vyjadrený protiklad: starozákonní kňazi pri bohoslužbe stáli a ustavične prinášali obety, ktoré nemohli odstrániť hriech; Kristus priniesol iba jedinú obetu, ktorou nás vykúpil z hriechov, a teraz sedí po pravici Boha.) 12No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha. 13A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. (*) (Ž 110, 1.) 14Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. (*) (Jedinou obetou na kríži Kristus priviedol kresťanov k dokonalosti, t. j. schopnosti vzdávať Bohu pravú úctu; táto schopnosť pochádza z odpustenia hriechov a svätosti života. Kresťania sa "posväcujú" Kristovou krvou vyliatou za nich.) 15Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal:

16"Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch, hovorí Pán: svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle; 17a na ich hriechy a neprávosti si už viac nespomeniem." (*) (Jer 31, 33–34.) 18A kde sú ony odpustené, tam už niet obety za hriech.

IV. Vytrvalosť vo viere, 10,19 - 12,29

Pridŕžajme sa nádeje. - 19A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, 20tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, (*) (Ide o nebeskú svätyňu (porov. 9, 24). Vstup do nej sa prirovnáva vstupu cez oponu do jeruzalemskej svätyne. Tento vstup nám umožnil Ježiš Kristus svojím vykupiteľským dielom.) 21a keď máme veľkňaza nad Božím domom, 22pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou. 23Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie. 24Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. (*) (O troch božských čnostiach porov. 1 Kor 13, 3.) 25Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň. (*) (Zhromaždenia (porov. Sk 2, 46; 20, 7; 1 Kor 11, 17–21; 14, 23) sú prejavy spoločného života prvotnej Cirkvi. "Blíži sa deň" je pripomienka na slávny Kristov príchod na konci vekov.)

Apostatom hrozí strašný súd. - 26Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, (*) (Zmysel verša je ten istý ako v 6, 4–8. Ak kresťan dobrovoľným hriechom zavrhne Krista, odmietne jeho obetu, potom preňho už niet inej obety.) 27ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov. 28Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; (*) (Porov. Nm 15, 30; 35, 30; Dt 17, 6.) 29uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti? 30Veď poznáme toho, ktorý povedal: "Mne patrí pomsta, ja sa odplatím." A zasa: "Pán bude súdiť svoj ľud." (*) (Dt 32, 35 n.) 31Je hrozné padnúť do rúk živého Boha.

Potrebujeme vytrvalosť. - 32Len sa rozpomeňte na prvé dni, keď ste po osvietení prestáli veľký boj v utrpení. (*) ("Osvietenie" – porov. poznámku k 6, 4; Ef 5, 13–14.) 33Raz vás verejne hanobili a sužovali, inokedy ste boli spoločníkmi tých, ktorých stihlo to isté. 34Veď ste spolutrpeli s väzňami a s radosťou ste znášali, keď vás olúpili o majetok; lebo ste vedeli, že máte lepší a trvalý majetok. 35Preto netraťte dôveru, lebo ju čaká veľká odmena. 36Potrebujete vytrvalosť, aby ste plnením Božej vôle získali prisľúbenie.

39My však nepatríme k tým, čo cúvajú na záhubu, ale k tým, čo veria, aby získali život.

Hebr 11

Príklady viery v Starom zákone. - 1Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. 2Ňou si predkovia získali dobré svedectvo.

3Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné. (*) (Prvé tri verše obsahujú zásadu, ktorá sa potom aplikuje na udalosti uvedené v ďalších veršoch.) 4Vierou priniesol Ábel Bohu lepšiu obetu ako Kain a ňou si získal svedectvo, že je spravodlivý, lebo Boh vydal svedectvo o jeho daroch; a ňou ešte aj ako mŕtvy hovorí. (*) (Porov. Gn 4, 4.)

5Vierou bol Henoch prenesený, aby neuzrel smrť; nenašli ho, lebo Boh ho preniesol. Ešte pred prenesením si získal svedectvo, že sa páči Bohu. (*) (Porov. Gn 5, 21–24.) 6Bez viery je totiž nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.

7S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery. (*) (Porov. Gn 6, 8–22; 7, 1.) 8S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. (*) (Porov. Gn 12, 1–4.)

9S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. 10Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh. (*) (Porov. Zjv 21, 10–22.)

11Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie. (*) (Porov. Gn 17, 17; 18, 10–15; 21, 1–7.) 12Preto aj z jedného, a to odumretého, vzišlo ich také množstvo, ako je hviezd na nebi a piesku na brehu mora, a ten sa nedá spočítať. (*) (Porov. Gn 15, 5; 22, 17.)

13Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. 14A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. 15Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. 16Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto.

17S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia (*) (Porov. Gn 22, 1–4.) 18a ktorému bolo povedané: "Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo." (*) (Porov. Gn 21, 12.) 19Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.

20S vierou požehnal Izák Jakuba a Ezaua vzhľadom na budúcnosť. (*) (Porov. Gn 27, 27–40.) 21S vierou požehnal umierajúci Jakub jednotlivo Jozefových synov a poklonil sa opretý o vrchol svojej palice. (*) (Autor tu cituje Gn 47, 31 podľa gréckeho prekladu, ktorý je približný.) 22S vierou hovoril umierajúci Jozef o odchode synov Izraela a dal pokyny ohľadne svojich kostí. 23S vierou ukrývali rodičia Mojžiša tri mesiace po jeho narodení, lebo videli, že dieťa je pôvabné, a nebáli sa kráľovho rozkazu. (*) (Porov. Ex 2, 2; 1, 22.)

24Keď Mojžiš dospel, s vierou odoprel volať sa synom faraónovej dcéry. (*) (Porov. Ex 2, 11.) 25Volil radšej trpieť s Božím ľudom, než mať chvíľkový pôžitok z hriechu, 26a za väčšie bohatstvo pokladal Kristovo pohanenie ako poklady Egypta; hľadel totiž na odmenu. (*) ("Kristovo" doslova "Pomazaného" (gr. Christós = Pomazaný). Porov. Ž 89, 51–52. V celej tejto kapitole sa implicitne myslí na Krista. No jeho meno sa spomína až v súvise s Mojžišom, ktorý bol osloboditeľom a prostredníkom svojho ľudu. Tým, že Mojžiš dobrovoľne podstúpil utrpenie a skúšky spojené s úlohou osloboditeľa, vzal na seba "Kristovo pohanenie" čiže poníženie.)

27S vierou opustil Egypt a nezľakol sa kráľovho hnevu; vydržal, akoby videl neviditeľného. (*) (Porov. Ex 2, 15.) 28S vierou slávil Veľkú noc a kropenie krvou, aby sa zhubca nedotkol prvorodených. (*) (Porov. Ex 12, 11. 22–23.) 29S vierou prešli Červeným morom ako po suchej zemi, kým Egypťania, čo sa o to pokúsili, boli pohltení. (*) (Porov. Ex 14, 22. 27–28.) 30Pre vieru padli múry Jericha, keď ich obchádzali sedem dní. (*) (Porov. Joz 6, 20.) 31Pre vieru nezahynula neviestka Rachab s neveriacimi, lebo v pokoji prijala vyzvedačov. (*) (Porov. Joz 2, 1–21; 6, 17. 22–25.)

32A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, keby som mal rozprávať o Gedeonovi, Barakovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, Samuelovi a o prorokoch, 33ktorí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy, 34uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky; (*) (Letmý pohľad na obdobie Sudcov. Porov. Sdc 14, 6; 1 Sam 17, 34 n. 2 Sam 23, 20; Dan 6, 23; 3, 49.) 35ženy dostali svojich mŕtvych vzkriesených. Iní boli mučení, ale neprijali oslobodenie, aby dosiahli lepšie, vzkriesenie. (*) (Porov. 1 Kr 17, 23; 2 Kr 4, 36; 2 Mach 6, 18 – 7, 42.) 36Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba aj okovy a väzenie; 37kameňovali ich, rozpiľovali ich, umierali pod mečom; túlali sa v ovčích a kozích kožiach, núdzni, utláčaní a sužovaní. 38Oni, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšti a po horách, po jaskyniach a zemských roklinách.

39A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedosiahli prisľúbenie, 40lebo Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás.

Hebr 12

Podľa Kristovho príkladu vytrvajme v duchovnom boji. - 1Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, 2s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu. 3Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.

Boh nás súžením vychováva. - 4V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi. 5A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom:

7Je na vašu nápravu, čo znášate. Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna by otec nekarhal? 8Ak ste mimo výchovy, na ktorej dostali účasť všetci, potom ste nemanželské deti, a nie synovia! 9A potom aj naši telesní otcovia nás vychovávali a vážili sme si ich. Nepodriadime sa tým viac Otcovi duchov a budeme žiť?! 10A oni nás karhali na krátky čas a tak, ako sa im videlo, on však kvôli tomu, čo je užitočné, aby sme mali účasť na jeho svätosti. 11Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná; neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila.

12Preto vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená! 13A vaše nohy nech kráčajú rovno, aby sa to, čo je chromé, nevykĺbilo, ale skôr aby sa uzdravilo. (*) (Citovanie Iz 35, 3 a Prís 4, 26 je podľa gréckeho prekladu Septuaginta.)

Slúžme Bohu s úctou a bázňou. - 14Usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána. 15Dbajte na to, aby nik nepremeškal Božiu milosť; aby nevyrazil nejaký koreň horkosti a nevyvolal zmätok a nenakazil mnohých. (*) (Tento verš je podfarbený gréckym prekladom Dt 29, 17.) 16Nech nik nie je smilník alebo sveták ako Ezau, ktorý za jediný pokrm predal svoje prvorodenstvo. (*) (Porov. Gn 25, 33.) 17Veď viete, že aj keď neskôr túžil zdediť požehnanie, bol odvrhnutý a nenašiel možnosť nápravy, hoci ju so slzami hľadal. (*) (Porov. Gn 27, 30–40.)

18Nepriblížili ste sa k hmatateľnému a plápolajúcemu ohňu ani k čierňave, temnote a búrke 19ani k zvuku poľnice a hrmotu slov. Tí, čo ho počuli, prosili, aby sa im už tak nehovorilo; 20nemohli totiž uniesť príkaz: "Ak sa čo i len zviera dotkne vrchu, bude ukameňované." (*) (Ex 19, 12–13.) 21A také strašné bolo to, čo videli, že Mojžiš povedal: "Zľakol som sa a trasiem sa." (*) (Poukazuje na zjavenie Boha na vrchu Sinaj. Porov. Ex 19, 16–19; Dt 4, 11–12.) 22No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k myriadám anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu 23a k spoločenstvu prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi, k Bohu, sudcovi všetkých, k duchom spravodlivých, ktorí už dosiahli dokonalosť, (*) ("Prvorodení" tu môžu byť všetci vyvolení, alebo anjeli.) 24k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy, a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova.

25Dajte si pozor, aby ste neodmietli toho, ktorý hovorí. Lebo ak neunikli tamtí, čo odmietali toho, ktorý hovoril na zemi, o čo menej my, keď sa odvrátime od toho, ktorý hovorí z neba. 26Jeho hlas vtedy otriasol zemou, teraz však sľubuje: "Ešte raz zatrasiem nielen zemou, ale aj nebom." (*) (Porov. Ag 2, 6.) 27A to "ešte raz" naznačuje premenu toho, čo je otrasiteľné ako stvorené, aby ostalo to, čo je neotrasiteľné.

28A tak keďže prijímame neotrasiteľné kráľovstvo, zachovajme si milosť a pomocou nej slúžme Bohu tak, aby sme sa mu páčili, s úctou a bázňou. 29Veď náš Boh je stravujúci oheň. (*) (Porov. Dt 4, 24; Iz 33, 14.)

Hebr 13

Záverečné napomenutia, 13,1-19

Bratská láska a čistota. - 1Bratská láska nech trvá. 2Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli. (*) (Porov. Gn 18, 1; 19, 2–3.) 3Pamätajte na väzňov, akoby ste boli s nimi uväznení, a na tých, čo trpia, veď aj vy sami ste v tele. 4Manželstvo nech majú všetci v úcte a manželské lôžko nepoškvrnené, lebo smilníkov a cudzoložníkov bude súdiť Boh.

5Vaše správanie nech je bez lakomstva; buďte spokojní s tým, čo máte. Veď on sám povedal: "Nezanechám ťa, ani neopustím." (*) (Porov. Dt. 31, 6.) 6Preto smelo môžeme povedať:

Vernosť Kristovi. - 7Pamätajte na svojich predstavených, ktorí vám hlásali Božie slovo. Dobre si všimnite, aký bol koniec ich života, a napodobňujte ich vieru. 8Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky! 9Nedajte sa zviesť všelijakými a cudzími náukami, lebo najlepšie je posilňovať srdce milosťou, a nie pokrmami, ktoré neosožili tým, čo z nich žili. 10Máme oltár, z ktorého nemajú právo jesť tí, čo slúžia stánku. (*) (Kresťanský oltár nie je prístupný tým, čo vykonávajú levitskú bohoslužbu. Nevedno, či sa tu myslí na eucharistickú obetu, alebo skôr na obetu kríža (porov. 13, 11–12).) 11Veď telá tých zvierat, ktorých krv veľkňaz vnáša do Svätyne za hriech, sa spaľujú mimo tábora. (*) (Porov. Lv 16, 27.) 12Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou. 13Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie. 14Lebo tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce. 15Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno. (*) (Porov. Ž 50, 14. 23.)

16Ale nezabúdajte na dobročinnosť a vzájomnú pomoc, lebo v takých obetách má Boh záľubu.

Poslušnosť duchovným vodcom. - 17Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať; aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo.

18Modlite sa za nás; sme totiž presvedčení, že máme dobré svedomie, veď si chceme vo všetkom dobre počínať. 19Ale predsa veľmi vás prosím, robte to, aby som sa zasa čím skôr vrátil k vám.

Záver, 13,20-25

Modlitba požehnania. - 20A Boh pokoja, ktorý pre krv večnej zmluvy vzkriesil z mŕtvych veľkého pastiera oviec, nášho Pána Ježiša, 21nech vás utvrdí v každom dobre, aby ste plnili jeho vôľu; a nech v nás vykoná, čo sa jemu páči, skrze Ježiša Krista. Jemu nech je sláva na veky vekov. Amen.

Zakončenie, správy a pozdravy. - 22Prosím vás, bratia, zneste slová povzbudenia; veď som vám napísal iba krátko. 23Vedzte, že náš brat Timotej bol prepustený na slobodu. Ak skoro príde, navštívim vás spolu s ním. (*) (Okolnosti, ktoré tu autor uvádza, sú neznáme.) 24Pozdravte všetkých svojich predstavených a všetkých svätých. Pozdravujú vás tí, čo sú z Itálie. (*) ("Tí, čo sú z Itálie," nemuseli byť obyvatelia Itálie; mohla to byť skupina Italov, čo sa usadili v niektorej rímskej provincii.) 25Milosť nech je s vami všetkými.