"Preto mi tie myšlienky prichádzajú,
pre pocity je to, čo mám v sebe.

Karhanie keď čujem, čo ma tupí,
dych umu mi velí odpovedať.

Veď to aj sám vieš, že odjakživa,
od čias, keď bol človek na zem daný,

radosť hriešnikov je veľmi krátka
a smiech darebákov trvá chvíľku len.

Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha,
čo aj do oblakov čnie mu hlava,

veru navždy pominie sa ako prelud…
Vravia, čo ho zreli: »Kdeže je už?«

Ako sen odlietne, nenájdu ho,
sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už,
ani jeho sídlo ho už neuzrie.

Biednym dajú náhradu jeho deti,
vrátia do ich rúk jeho imanie.

Plné mladosti boli jeho kosti,
ale na prach spolu s ním sa obrátia.

Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo,
ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

vychutnáva si ho, nevypľúva,
pridržiava si ho na podnebí -

tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí
na žlč jedovatých hadov v útrobách.

Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol,
sám Boh mu ho z brucha vyženie.

Nacical sa jedu jedovatých hadov,
preto skynoží ho jazyk vreteníc.

Čerstvého oleja prúdy nezrie,
ani medu a mlieka potoky.

Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich,
neužije svoje zárobky,

lebo násilne utláčal biednych,
uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

Keďže nezná pokoj v svojom vnútri,
jeho chamtivosti ujsť nemožno.

Nik jeho žravosti neunikol,
preto jeho šťastie pominie.

Vprostred toľkej hojnosti mu úzko,
všetky šľahy biedy idú naň.

Až si bude chcieť naplniť žalúdok,
(Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu,
svoje šípy nechá pršať naň.

Keď bude utekať pred železnou zbrojou,
luk spiežový ho iste prestrelí.

Strela tá prenikne šijou jeho
a plameň meča jeho žlč.

Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy,
všetky tmy sú prichystané preňho,
oheň nezažatý pohltí ho
a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

Nebo samo odhalí jeho vinu,
aj zem sa proti nemu postaví.

Dom mu tiež odnesie povodeň,
čo v deň jeho hnevu sa privalí.

Taký podiel Boh bezbožnému dáva,
od Pána ho (čaká) také dedičstvo."