"Pozhovej mi trochu, ja ťa zaraz poučím,
veď sú ešte Božie slová na prospech!

Svoje vedomosti doširoka rozviniem,
by som svojho Tvorcu ospravedlnil.

Veď sú moje slová naozaj nie luhárstvom,
muž tu pred tebou je zbehlý vo vede.

Hoci Boh je iste svojou mocou nesmierny,
nepohrdne nikým srdca čistého.

Neponechá veru ničomníka nažive,
súdne právo zasa biednym poskytne,

zo spravodlivého svoj zrak nespustí.
Lebo aj kráľov on na prestol uviedol,
navždy dosadil ich, lenže spyšneli.

Keď však reťazami oni poviazaní sú,
keď ich opantajú biedy povrazy,

potom ich počiny on im zaraz odhalí,
aj ich previnenia, že ver’ spyšneli.

Uši im otvorí, aby ich tak varoval,
povie, aby od zla odvrátili sa.

Ak počúvnu ho, potom slúžiť budú mu,
dokončia aj oni v šťastí svoje dni,
svoje roky tobôž v samých radostiach.

Lež ak neposlúchnu, jak by šli už priepasťou,
pre nevedomosť oni iste zhynú.

Tí, čo srdce majú falošné a svárlivé,
čo (ho) nevzývajú, keď ich sputnáva,

tým aj duša hynie, keď sú ešte chlapcami,
rovnako aj život v mladom veku už.

Úbohosťou jeho úbohého zachráni,
zjavenie mu dáva jeho súžením.

Z pažeráka núdze vytrhne ťa takisto,
miesto toho príde blaho nesmierne
a tvoj stôl bude tiež tukom oplývať.

Zasa nad zločincom budeš vykonávať súd,
ešte tvoje ruky právo uchopia.

Lenže dávaj pozor, by ťa štedrosť nezviedla,
odmena veľká ťa z cesty nestrhla.

Keď ho v biede prosíš, dá sa to s tým porovnať,
keď zo síl všetkých namáhať sa budeš?

Ani po tej noci túžiť veru nemôžeš,
na ich miesto prídu iné národy.

K neprávosti teda varujže sa privoliť,
lebo práve preto bieda stihla ťa.

Hľa, aj svojou mocou Boh je veľmi vznešený!
Ktorý učiteľ je taký ako on?

Ktože jemu určí, ako má sa zachovať?
Kto mu smie povedať: »Krivdu spáchal si!«?

Spomeň, by si stále jeho dielo velebil,
ktoré (všetci) ľudia ospevujú ver’,

na ktoré sa díva každý človek s obdivom,
ľudia na ne hľadia iba zďaleka!

Pán jak vznešený je, to už ani nevieme,
počet jeho rokov zmerať nedá sa.

Veď aj kvapky z mora k sebe priťahuje on,
na paru hneď zasa dážď on obracia.

Potom oblaky ho vypúšťajú (zo seba),
a tak v kvapkách prší hojne na ľudí.

Kto môže pochopiť, jak sa mračná vznášajú,
stanu jeho taktiež hukot dunivý?

Veď on svoje pary nad ním porozostieral,
morské hĺbky (nimi) pozahaľoval.

Takto národy on nimi obživuje (vždy),
poživeň im dáva ozaj prehojne.

Ba aj blesk on chytil oboma ver’ rukami,
do cieľa mu udrieť prísne prikázal.

Jeho veľký hukot dáva o ňom potuchu,
že sa nad neresťou hnevom rozpálil.