"Bár by môj nárek presne odmeraný bol,
s ním biedu moju bár, by zvážili!

Veru by ona morský piesok prevážila,
nuž preto moje slová roztrpčené sú.

Veď vo mne šípy Všemocného (utkveli),
že môj duch saje ich jed do seba
a Božie hrôzy bojujú proti mne.

Či híka osol, keď má pažiť pred sebou?
A nad obrokom býk var’ zabučí?

Čo chuti nemá, možno jesť bez soli?
A bielko vajca má chuť nejakú?

Tak sa moja duša nechce dotknúť toho
a moje srdce si pokrm zhnusilo.

Bár by sa mi moja žiadosť splnila (raz)
a čo dúfam, Pán mi dožičil!

Bár by sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo
a rukou hybkou vyrvať z koreňov!

Tak by mi radosť akási ostala
a jasal bych aj v mukách ukrutných,
že nezaprel som slová Svätého.

Kde silu beriem, že schopný som vydržať?
A načo ešte život držím si?

Je moja sila akoby zo skaly
a moje telo ako zo spieže?

Či niet pre mňa už nijakej záchrany
a odňatá mi je každá opora?

Veď nešťastného musí priateľ ľutovať,
hoci pred Všemocným bázeň potratil.

Jak riava prudká, tak bratia sklamali ma,
keď koryto jej vody opustia,

ktoré ľadmi skalené bývajú
a snehy v sebe skryté mávajú,

lež v horúčavách zaraz opľasnejú
a v čase pále stadiaľ tratia sa.

To pre ne cesty pomýlia si pocestní
a púšťou blúdia, zhynú napokon.

Vyzerajú ich pocestní temanskí
a tlupy sábske na ne čakajú.

Jak zamrzí ich, že na ne spoľahli sa,
že došli až k nim, sklamali sa však.

Aj vy ste teraz práve takí voči mne,
ste preľaknutí, hrôzu cítite.

Či vravel som vám: Dajte mi voľačo,
darujte mi čosi z imania!?

Alebo: Vysloboďte ma z rúk nepriateľa
a vykúpte ma z moci zlostníka!?

Poučte ma a ja budem mlčať.
Ak som v niečom schybil, vysvetlite mi!

Veď priame slová sú také pôsobivé,
lež vaše hany čože dokážu?

Či zamýšľate iba slová súdiť?
Var’ vetru platia kriky zúfalca?

Aj o sirotu by ste losovali
a priateľa by ste predali.

Nuž ráčte a obráťte sa teraz ku mne,
nebudem vám luhať do očí.

Len poďte sem a nech sa krivda nedeje!
Len poďte, tu je ešte moja statočnosť!

Či nepravda väzí na mojom jazyku?
Či moje ďasno nerozlíši zlobu?