Kaz12
1

V dňoch svojej mladosti
pamätaj na svojho Stvoriteľa,
kým ti neprídu dni nešťastia
a kým ťa nezastihnú roky,
o ktorých povieš: "Neľúbia sa mi!"

 2

Kým sa ti nezatemní slnko a svetlo,
mesiac i hviezdy
a nevrátia sa ti mrákavy po daždi.

 (*) (Starobu predstavuje Kazateľ vlastnosťami, ktorými sa pokročilý ľudský vek veľmi podobá palestínskej zime (dobe dažďov).)

Alegória ľudskej staroby

3

V deň, keď sa ti počnú strážcovia domu chvieť
a zhrbia sa (kedysi) mocní mužovia,
ustanú mlečky (v práci), keďže aj zredli,
a zaľahne tma na tie, čo dostávajú videnie oknami.

 (*) (Symbolický opis podáva, akými účinkami sa javí staroba na jednotlivých údoch ľudského tela; jeho prvky sú najmä tieto: dom je telo, jeho strážcovia sú ruky, (kedysi) mocní, mužovia, sú ľudské nohy, mlečky sú zuby (porov. žarnov, črenové zuby, latinsky: dens molaris, t. j. mlecí zub). "Tie, čo oknami dostávajú videnie" sú oči.) 4

Uzavrú sa ti obidvoje dvere od námestia,
poklesne ti aj vrzgot žarnova,
a keď sa vstáva na (každý) hlások vtáčka,
poutichujú všetky zvuky spevavé.

 (*) (Tu uvedené symboly pripúšťajú už viac možných výkladov pre svoju neistotu. Dvere by znamenali alebo ústa, pery, alebo skôr uši. "Žarnov" je asi ústna dutina, a tak "vrzgot žarnova" mohol by byť: spev alebo aj reč vôbec. "Vstáva sa na každý hlások vtáčka" je zasa neisté. Niektorí myslia pritom na nespavosť starých ľudí, ktorých prebúdza už včasný spev vtáčkov. "Spevavé zvuky" doslovne: dcéry spevu – sú asi zvuky vo všeobecnosti. Ale výraz môže znamenať aj skutočných spevákov, ktorých spevy starci už len slabo počujú a v tom zmysle pre nich spevy "poutichujú" (?).) 5

Vyvýšeného miesta sa obávajú (nohy),
veď na ceste vidia (pre seba) postrachy.
Mandloňový strom už zakvitol (na bielo).
Kobylky spôsobujú ťažobu,
dráždidlo (na jedlo) minie sa účinkom,

lebo človek je už na ceste do domu svojej večnosti
a z okolitých ulíc už tiahnu oplakávači.
(Stane sa tak), až sa pretrhne strieborný povrazec

(*) (Aj najmenšie stúpanie cesty pôsobí starcovi ťažkosti, zadychčuje ho, a preto je taká chôdza pre starca hotovým "postrachom".) 6

a rozbije sa zlatá čaša,
i rozbije sa džbán pri prameni
a doláme sa koleso na studni.
7

A navráti sa prach do zeme, čím bol aj (predtým);
a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal.

 (*) (O návrate oživujúceho dychu (ducha) porov. 3,21; Ž 104,29 n.) 8

Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ,
všetko je iba márnosť.

Doslov

Okrem toho, že Kazateľ bol učencom, patrí (o ňom) dodať:

(*) (Ide o básnický opis staroby človeka. – "Dni nešťastia" môžu byť aj dni "temravy" (11,8c). Alebo aj sama staroba v porovnaní s mladým vekom javí sa ako "nešťastie". Ale tento výklad by bol nezvyklý.) 9

učil ľud poznaniu;
všetko si dôkladne uvážil a premyslel,
a tak skladal svoje mnohé múdre výroky.

 10

Kazateľ sa usiloval nájsť lahodné slová,
takže je spísané doslovné znenie (jeho) náuky.

 11

Slová učencov sú ako (zaostrené) ostne a klince,
vhlobené do listov knižnej zbierky -,
ktoré potom odovzdal jeden pastier.

 (*) ("Ostne a klince" majú rozličné vysvetľovanie. Niektorí myslia, že v týchto slovách deje sa narážka na činnosť "pastiera". Palestínsky pastier mal dve palice: dlhšiu, ktorou riadil a zhromažďoval stádo, a kratšiu, často vhlobeným klincom sa končiacu, ktorá mu slúžila za zbraň, alebo bola aj "ostňom" na poháňanie dobytka. Porov. Ez 34,16. Rabínska predstava o pastierovi znamená však vlastne učenca, ktorý je majstrom v skladaní múdroslovných výrokov. – Kto je tu uvedený "pastier", na to len neisto vieme odpovedať: niektorí myslia, že je to Boh, ktorý je jediným a najvyšším pôvodcom všetkej múdrosti.) 12

Okrem (uvedeného) treba dodať:
Maj sa na pozore, syn môj!
Písaniu kníh nieto konca-kraja,
ale mnohé premýšľanie
vyčerpáva telo až priveľmi.

 13

Slovo na záver všetkého, čo si počul:

Boha sa boj
a jeho prikázania zachovávaj,
lebo to je (povinnosť) každého človeka.

14

Boh si zavolá pred svoj súd všetky činy
aj všetko, čo je skryté,
či už to bolo dobré a či zlé.
Kontext   Úvod   Dozadu (Kaz 11)   Dopredu (Pies 1)

Obsah