Ako len zatemnil svojím hnevom
Pán dcéru Siona;
pohodil z neba na zem
okrasu Izraela,
podnožia svojho si nevšimol
v deň svojho hnevu.

Zničil Pán bez milosti
všetky nivy Jakuba,
v svojom hneve zlámal
pevnosti Júdovej dcéry,
zneuctil, hodil na zem
jej ríšu a kniežatá.

V žeravom hneve zlámal
všetku moc Izraela,
svoju pravicu odtiahol späť
pred tvárou nepriateľa,
zahorel proti Jakubovi ako plameň,
čo hlce dookola.

Kušu si šliapal sťa odporca,
vzmužil sa ako nepriateľ;
čo oku lahodilo, zabil všetko
v šiatri dcéry sionskej.
Ako oheň vylial svoj hnev
…

Rovný nepriateľovi bol Pán,
zahubil Izrael,
jeho paláce zničil všetky,
zrúcal jeho pevnosti;
u júdskej dcéry tak rozmnožil
stenanie, stony.

Akoby bol sad, strhol mu plot,
zničil jeho zbor,
zabudnúť dal Pán na Sione
sobotu a zbor,
zavrhol v prudkom hneve
kráľa i kňaza.

Odvrhol Pán svoj oltár,
svätyňu si znesvätil,
nepriateľovi vydal do rúk
pevnosti jej palácov.
Robili krik v dome Pánovom
ako v deň zhromaždenia.

Rozváľať zamýšľal Pán
hradby dcéry sionskej,
roztiahol povraz, neodtiahol
si ruky od ničenia;
vrhol do žiaľu hradby aj múr,
čo hynuli spolu.

Brány mu padli na zem,
zničil a zlámal jeho závory,
jeho kráľ aj kniežatá sú medzi národmi.
Zákona nieto,
prorokom tiež sa nedostalo
videnie Pánovo.

Na zemi sedeli a zamĺkli
sionské dcéry i starci.
Na hlavu sypali si popol,
odiali si vrecoviny;
k zemi si ovesili hlavy
panny Jeruzalema.

"Oči mám zoslabnuté od sĺz,
vnútro mám rozbúrené,
pečeň sa mi na zem rozteká
pre skazu dcéry môjho ľudu,
že nemluvňa i dojča
hynú na uliciach mesta."

Vraveli svojim matkám:
"Kdeže je obilie a víno?",
keď ako prebodnuté mreli
na uliciach mesta,
keď si dušu vydýchli
do lona svojich matiek.

K čomu ťa pripodobním? K čomu prirovnám,
dcéra jeruzalemská?
K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším,
sionská dcéra, panna?
Tvoja zlomenosť je veľká ako more,
ktože ju zhojí?

Tvoji proroci videli tvoju
márnosť a hlúposť,
tvoj zločin neodhaľovali,
aby ti obrátili osud,
ale zreli ti zrenia
daromné, klamné.

Tlieskajú nad tebou do dlaní
všetci, čo idú cestou,
kývajú hlavou, vypiskujú
jeruzalemskú dcéru:
"Toto je mesto vrcholnej vraj krásy
a rozkoš celej zeme?"

Ústa si otvárali proti tebe
všetci tvoji odporci,
pískali, škrípali zubami,
vraveli: "Pohlťme ho!
Toto je deň, čo sme čakali,
dočkali, uvideli sme ho."

Spravil Pán, čo si zaumienil,
splnil svoje slovo,
ustanovené odpradávna.
Strhol a neľutoval;
nad tebou rozradostil nepriateľov,
vztýčil roh svojich protivníkov.

Zo srdca volaj k Pánovi,
sionská dcéra, panna;
sťa potok nech ti tečú slzy
vo dne i v noci;
nedaj si odpočinku,
nech ti neustáva zrenica!

Povstaňže, kvíľže v noci
začiatkom nočných bdení;
vylej si srdce ako vodu
pred Pánovou tvárou,
k nemu si dvíhaj ruky
za život svojich detí,
(ktoré hynú od hladu
na rohoch všetkých ulíc).

Pohliadni, Pane, pozri,
s kým si to tak naložil!
Či majú ženy jesť vlastný plod?
Dojčence, ktoré varovali?
V Pánovej svätyni má byť
zabitý kňaz i prorok?

Na zemi ležia na uliciach
chlapček i starec,
panenky moje, junáci tiež
pod mečom padli.
V deň svojho hnevu si zabíjal,
porážal bez milosti.

Zvolal si ako v deň sviatočný
proti mne hrôzy zo všetkých strán.
V deň Pánovho hnevu neušiel nik,
ani sa nezachránil.
Tých, čo som láskal, vychovával,
zničil môj nepriateľ.