Nár4

Štvrtá elégia

Alef 1

Ako sa zatemnilo zlato,
zmenil sa šľachtený kov!
Sväté kamene ležia roztratené
po rohoch všetkých ulíc.

 (*) (Zlato a posvätné kamene sú obyvatelia Jeruzalema.) Bet 2

Siona synov vzácnych,
odvažovaných zlatom,
pokladali za nádoby z hliny,
dielo hrnčiarových rúk!

 Gimel 3

Ešte aj šakal podá prsia,
pridojí svoje štence:
len dcéra môjho ľudu je ukrutná
ako pštros v púšti.

 (*) (Podľa názoru starých pštros znesie svoje vajcia do horúceho piesku púšte a viac sa o ne neobzrie; pozri Jób 39,13-16. - V meste panoval hlad, že matky nemali mlieka a nemohli prikojiť svoje deti.) Dalet 4

Dojčaťu prischol jazyk
k ďasnám od smädu;
deti si prosili chlieb,
a nebolo, kto by im ho lámal.

 He 5

Čo rozkošnícky jedávali,
klesali na uliciach.
Tí, čo si hovievali na purpure,
objímali hnoj.

 Vau 6

Väčší bol zločin dcéry môjho ľudu
než hriech Sodomy.
Tá bola vyvrátená razom,
ruky neustali v nej.

 Zain 7

Čistejší než sneh boli jeho nazirejci,
beleli sa nad mlieko,
ružovší boli nad koraly,
postava ich sťa zafír.

 (*) (Nazirejci sa zaviazali sľubom Bohu, že za určitý čas alebo doživotne sa budú zdržiavať opojného nápoja a dotyku mŕtvoly. Vonkajším ich znakom bolo, že si za ten čas, kým ich sľub trval, nestrihali vlasy. - Verš je však veľmi neistý a mnohí ho rozličným spôsobom menia.) Chet 8

Ich výzor stemnel nad čierňavu,
po uliciach ich nerozoznať,
na kostiach scvrkla sa im koža,
bola ako drevo zoschnutá.

 Tet 9

Šťastnejší boli tí, ktorých pozrážal meč,
než tí, ktorých pozrážal hlad;
veď títo schradli, zrazila ich
neplodnosť poľa!

 (*) (O hlade v Jeruzaleme pozri 1,11.19; 2,12.20; 4,3-4; porov. pozn. k Jer 19,9; 38,9.) Jod 10

Ruky jemnocitných žien
piekli si vlastné dietky,
ich pokrmom sa stali,
keď mrela dcéra môjho ľudu.

 Kaf 11

Pán už dovŕšil svoju prchkosť,
vylial svoj hnev žeravý,
podpálil na Sione oheň,
ktorý mu hltal základy.

 Lamed 12

Králi zeme neuverili,
občania sveta tiež nie,
že by odporca a nepriateľ vkročil
do brán Jeruzalema.

 Mem 13

Pre hriech jeho prorokov,
pre viny jeho kňazov,
čo uprostred neho vylievali
krv spravodlivých,

 Nun 14

blúdili slepo po uliciach,
poškvrnili sa krvou,
nebolo preto možno
dotýkať sa ich rúcha.

 Samech 15

Volajú na nich: "Preč! Nečistý!
Netýkajte sa! Preč! Preč!"
Ak sa odtackajú, národy im vravia:
"Viac ich už nehostíme!"

 Pe 16

Tvár Pánova ich roztrúsila,
nepozrie sa viac na nich,
osoby kňazov si nevážia,
pre starcov niet milosti.

 (*) (Verše sú veľmi nejasné, preto je ich výklad neistý.) Ajin 17

Oči nám stále túžia,
márne hľadajú pomoc,
na svojej postriežke sme striehli
na národ, ktorý nezachráni.

 (*) (Obliehaný Jeruzalem čakal pomoc od Egypťanov, ale tí ho sklamali; porov. úvod ku Knihe Jeremiášovej a Jer 37,5 n.) Sade 18

Na naše kroky poľovali,
bránili vkročiť na ulice.
Prišiel náš koniec, došli nám dni,
veru náš koniec prišiel.

 Kof 19

Ľahší sú naši stíhatelia
než orly nebies,
po vrchoch nás hnali,
na púšti striehli na nás.

 (*) (Po páde mesta mnohí chceli ujsť do vrchov alebo na púšť; porov. Jer 39,4; 52,7 n.; 2 Kr 25,5 n.) Reš 20

Dych našich nozdier, pomazaný Pánov,
chytil sa do ich jám,
o ktorom sme vraveli: "V jeho tôni
budeme bývať medzi národmi."

 (*) (Verš hovorí o kráľovi Sedekiášovi preto, lebo bol "pomazaným Pánovým".) Šin 21

Dcéra edomská, plesaj, teš sa,
občianka krajiny Us!
I k tebe príde kalich,
opiješ, obnažíš sa.

 (*) (Prorok posmešne vyzýva Edomčanov, aby sa radovali. Porov. Jer 49,7; o zemi Us (Hus) pozri pozn. k Jer 25,20, kde sa aj táto zem, aj Edom vypočítava medzi národmi, ktoré budú piť kalich hnevu Pánovho.) Tau 22

Dcéra sionská, dovŕšil sa tvoj hriech,
už ťa viac nedá do zajatia.
Stresce tvoju vinu, dcéra Edomu,
tvoje hriechy odhalí.
Kontext   Úvod   Dozadu (Nár 3)   Dopredu (Nár 5)

Obsah