Spomeň si, Pane, čo sa s nami stalo,
zhliadni a pozri na našu hanbu.

Dedičstvo naše prešlo k cudzím,
naše domy k nenašským.

Nemáme otca, sme siroty,
naše matky sú vdovy.

Vodu sme pili za peniaze,
drevo sme dostali za plácu.

Na krku máme stíhateľov,
uštvaní, bez odpočinku sme.

K Egyptu sme dvíhali ruku a k Asýrsku,
aby sme sa nasýtili chleba.

Naši otcovia zhrešili a niet ich,
my vlečieme ich vinu.

Otroci panujú nad nami,
z ich ruky nás nevytrhne nik.

Životom sme platili za chlieb
pred mečom púšte.

Ako dopraskaná pec je naša koža
od pálčivosti hladu.

Zhanobili ženy na Sione
a panny v júdskych mestách.

Ich ruky vešali kniežatá,
starcov si nevážili.

Mladíci nosia mlynček,
pod drevom klesajú chlapci.

Pri bránach nieto starcov,
pri hudbe niet mladíkov.

Prestala radosť nášho srdca,
tanec sa zmenil na žiaľ.

Koruna padla z našej hlavy,
beda nám, zhrešili sme.

Preto je biedne naše srdce,
preto nám stemneli oči.

Pretože vrch Sion spustol,
líšky sa vláčia po ňom.

Ty, Pane, trváš večne,
tvoj trón z pokolenia na pokolenie.

Prečože na nás zabúdaš naveky,
na dlhé časy nás opúšťaš?

Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa,
naše dni obnov ako dávno!

A či si nás celkom zavrhol,
tak veľmi sa na nás hneváš?