Keď som chcel Izrael uzdraviť,
vtedy sa odhalil zločin Efraima
a neresť Samárie,
lebo páchali podvod,
zlodeji sa vlámali,
na ulici plienili lupiči.

Pritom si neuvážia v srdci,
že si všetky ich zločiny pamätám.
Teraz ich obkľučujú ich hriechy,
pred svojou tvárou ich mám.

Svojou zlobou rozveseľujú kráľa
a svojou falošnosťou kniežatá.

Všetci páchajú cudzoložstvo,
sú ako pec, rozpálená pekárom;
prestáva kúriť po miesení,
až pokým cesto neskysne.

»Dni nášho kráľa!«
kniežatá začína rozpaľovať víno;
so vzbúrencami si ruku podáva.

Prinášajú svoje srdce ako pec,
vo svojej lesti spal ich pekár celú noc;
ráno horí ako oheň plamenný.

Všetci pália ako pec,
takže pohlcujú svojich sudcov.
Ich králi všetci padajú,
nik z nich ku mne nevolá.

Efraim je medzi národmi,
on sa zamieša;
Efraim je sťa koláč,
ktorý neobracajú.

Jeho silu strávia cudzinci,
ale on to nebadá,
je aj šedinami posiaty,
ale on si to nevšíma.

Pýcha usvedčuje Izrael do očí,
ale k Pánovi, svojmu Bohu, neobrátia sa,
ani ho nehľadajú napriek všetkému.

Efraim je sťa holub,
prostý, bez umu:
Egypt privolávajú,
kráčajú do Asýrska.

Ako idú, vystriem svoju sieť nad nimi,
zrazím ich ako vtáky nebeské,
skarhám ich, ako je ohlásené
ich zhromaždeniu.

Jaj, beda im, veď sa vzdialili odo mňa,
skaza im, veď sa mi spreneverili!
No ja som ich vykúpil,
lenže oni proti mne lož hovoria.

Nevolajú ku mne zo srdca,
na svojich lôžkach len jajkajú;
pre zbožie a mušt sú v úzkostiach,
sú proti mne odbojní.

Ja som učil, posilňoval ich ramená:
zločin zamýšľali proti mne,

odvrátili sa: »Jarmo preč!«
Sú sťa kuša klamlivá,
ich kniežatá padnú pod mečom
pre zlosť svojho jazyka.
To bude ich výsmech v egyptskej krajine.