Syn môj, ak si sa zaručil za svojho blížneho
a dal si ruku za cudzieho (človeka),

padol si do klepca slov svojich úst,
lapil si sa v slovách svojich úst.

Urob teda, čo hovorím, syn môj, aby si sa vymanil,
lebo si vošiel do hrsti svojmu blížnemu:
choď, poníž sa a naliehaj na svojho blížneho.

Nedožič svojim očiam spať
a svojim mihalniciam podriemať!

Vytrhni sa jak srna z ruky (poľovníka)
a ako vtáča z ruky vtáčnika.

Choď, leňoch, k mravcovi,
pozoruj ruch jeho a skús!

Hoc nemá vojvodu,
predstaveného ani vladára,

pripravuje si v lete potravu,
zhromažďuje si pokrm cez žatvu.

Dokedy, leňoch, budeš vyspávať,
kedyže vstaneš zo spánku?!

"Trošičku pospať, trošku podriemať,
trošičku ruky zložiť na lôžku!"

a príde ako tulák bieda na teba
a núdza jak ozbrojený muž.

(Je) naničhodník, ničomník,
(kto) chodí s falošnými ústami;

(kto) žmurká okom, (kto) sa nohou dorozumieva,
(kto) naznačuje prstami,

(kto) v srdci svojom (prechováva) prevrátenosti,
(kto) zamýšľa zlo v každý čas, (kto) zvady rozsieva.

Preto naň príde náhle záhuba,
zaraz bude zgniavený a pomoci (mu) nebude.

Šestoro vecí nenávidí Pán
a sedmoro je preň ohavnosťou:

pyšné oči, jazyk falošný
a ruky, ktoré prelievajú krv nevinnú,

srdce, ktoré snuje zlé zámery,
nohy, čo bežkom utekajú za zlom,

kto hovorí lož ako svedok falošný
a (ten), kto medzi bratmi zvady rozsieva.

Zachovaj prikázania svojho otca, syn môj,
a nepohŕdaj naučením svojej matere!

Priviaž si ich navždy na srdce,
oviň si ich vôkol hrdla!

Keď (niekam) pôjdeš, budú ťa viesť,
keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou,
keď sa zobudíš, budú ťa sprevádzať.

Lebo prikázanie je lampášom a naučenie svetlom (je)
a cestou života (sú) prekáravé (slová, aby si sa pridŕžal) náuky,

aby ťa zavarovali od zlej ženy,
od úlisného jazyka cudzinky.

Nedychti vo svojom srdci po jej peknote
a nedaj sa lapiť jej mihalnicami!

Veď za pobehlicu je vari peceň chleba dosť,
lež žena, (čo má) muža, na prevzácny život poľuje.

Či môže človek oheň vo svojom lone prenášať,
a nespáliť si odev?!

Alebo môže človek chodiť po žeravej pahrebe,
a nohy si nepopáliť?!

Nuž tak (povodí sa) tomu, kto vchádza k žene svojho blížneho:
nebude bez trestu, nech by sa jej dotkol ktokoľvek.

Neopovrhujú zlodejom, ktorý ukradne,
aby sa nasýtil, keď hladoval;

a keď ho chytia, nahradí sedemnásobne,
dá celý majetok svojho domu.

Ale kto cudzoloží so ženou, ten rozum potratil,
(iba) kto strmhlav sa rúti do skazy, ten (také niečo) urobí.

Stihne ho pohroma a potupa
a jeho hanbu (z neho) nik nezotrie.

Lebo žiarlivosť rozzúri muža,
nedá sa uprosiť v deň odplaty.

Nedá sa uchlácholiť kadejakým výkupným
a neuspokojí sa, ani keby si (ho) neviem akými darmi zahŕňal.

Zachovaj moje slová, syn môj,
a moje prikázania si uchovaj!

Zachovávaj moje príkazy a budeš žiť
a moje naučenie ako svoju očnú zrenicu!

Priviaž si ich na prsty,
napíš ich na tabuľu svojho srdca!

Povedz múdrosti: "Ty si moja sestra"
a dôvernicou volaj rozumnosť,

aby ťa zachránila od manželky blížneho,
od cudzinky, čo zalieča sa líškavými rečami.

Keď som (tak) oknom svojho domu (pozeral),
vyzeral spoza mriežky svojho obloka

a zahľadel som sa na neskúsených,
videl som medzi synmi mladíka, čo rozum potratil.

Poza roh išiel ulicou
a vykračoval po ceste k jej domovu

na mrku, keď sa nachyľoval deň,
keď spúšťala sa noc a (hustla) tma.

Zrazu mu akási žena vyšla v ústrety
v odedzi smilnice a s potmehúdskym zámerom;

náruživosť ňou zmietala a (bola) opovážlivá,
jej nohy nemali v jej dome spočinku.

Hneď bola na ulici a hneď na námestí
a striehla poza každý roh.

I dolapila ho a vtlačila mu bozk,
tvár sa jej nezapýrila, keď povedala mu:

"Pokojné obety som bola podlžná,
v dnešný deň som svoje sľuby splnila.

Preto som ti vyšla v ústrety
v túžbe vidieť ťa a nájsť.

Tkanicami som povystužovala svoje ležadlo,
pestrofarebným plátnom egyptským.

Napustila som myrhou svoju postieľku,
aloou a škoricou.

Poď, spíjajme sa ľúbosťou až do rána,
vychutnávajme samopaš!

Veď muža doma niet,
vybral sa na ďalekú púť.

Vrecúško s peniazmi vzal so sebou,
vráti sa domov až v deň splnu mesiaca."

Naklonila ho mnohým prehováraním,
zviedla ho lichôtkami svojich pier.

Šiel za ňou, pochábeľ,
ako vôl, keď ho vedú na jatku,
a ako jeleň, čo sa zapletáva do puta,

kým pečeň prevŕta mu šíp,
ako keď vták sa rúti do slučky
a nevie, že mu ide o život.

Nuž teda, syn môj, počúvajže ma
a všímaj si slov mojich úst:

Nech sa ti srdce na cesty k nej nekloní,
nezatúlaj sa na jej chodníky!

Lebo je množstvo zabitých, čo zrazila,
a veľký počet tých, čo bez výnimky zmárnila.

Jej dom je cesta do pekla,
čo zvádza dolu do komôr, kde býva smrť.