Rim 1

Úvod, 1,1-15

Pozdrav. - 1Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium, (*) (Pavol viackrát v listoch zdôrazňuje, že je "povolaný" apoštol, t. j. nie z vlastnej vôle, ale od samého Boha, tak ako ostatní apoštoli, a že je s nimi vo všetkom rovnoprávny. Lebo protivníci zlomyseľne podrývali jeho autoritu u veriacich.) 2ktoré Boh vopred prisľúbil vo Svätých písmach a skrze svojich prorokov 3o svojom Synovi, ktorý podľa tela pochádza z Dávidovho rodu (*) ("Podľa tela", t. j. podľa ľudskej prirodzenosti. Kristus ako Boží Syn sa vo svojej moci ukázal po svojom zmŕtvychvstaní.) 4a podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn, o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. 5Skrze neho sme dostali milosť a apoštolský úrad, aby na slávu jeho mena poslušne uverili všetky národy; 6k nim patríte aj vy, povolaní Ježišom Kristom. 7Všetkým, čo sú v Ríme, Bohom milovaným, povolaným svätým: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista. (*) (Veriacich nazýva svätými. Kresťania sú totiž svätým, vyvoleným Božím ľudom.)

Vďakyvzdanie a túžba navštíviť Rím. - 8Predovšetkým vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za vás všetkých, pretože sa vaša viera zvestuje po celom svete. 9Veď Boh, ktorému z tej duše slúžim v evanjeliu jeho Syna, je mi svedkom, ako si na vás ustavične spomínam 10vo všetkých svojich modlitbách a prosím, či by sa mi raz predsa len nepodarilo prísť k vám, ak to bude Božia vôľa. 11Lebo túžim vidieť vás a dať vám nejaký duchovný dar na vašu posilu, 12to jest, aby sme sa navzájom potešili spoločnou vierou, vašou i mojou. 13Nechcem, bratia, aby ste nevedeli, že som už veľa ráz pomýšľal ísť k vám, aby som aj u vás mal nejaké ovocie, tak ako u ostatných národov, - ale až doteraz sa mi v tom prekážalo. 14Som dlžníkom Grékov i barbarov, múdrych i nemúdrych. (*) ("Barbarmi" sa rozumejú tie národy, ktoré neprijali grécku kultúru.) 15A tak pokiaľ ide o mňa, som pripravený hlásať evanjelium aj vám, čo ste v Ríme.

Prvá časť

Spása skrze vieru, 1, 16 - 11, 36

I. Ospravedlnenie, 1, 16 - 4, 25

Ohlásenie témy. - 16Lebo ja sa za evanjelium nehanbím; veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi. (*) (Nositeľmi starozákonného zjavenia boli Židia, a preto aj evanjelium sa malo hlásať najprv im a potom pohanom ("Grékom").) 17V ňom sa totiž zjavuje Božia spravodlivosť z viery pre vieru, ako je napísané: "Spravodlivý bude žiť z viery." (*) (Hab 2, 4. Božia spravodlivosť znamená Božiu dobrotu, ktorou chce Boh spasiť ľudí. Nevyhnutnou a jedinou podmienkou prijatia spásy je viera. "Z viery pre vieru" sa vysvetľuje rôzne: môže znamenať z viery Starého zákona k viere Nového zákona; vieru vo fakty i vieru v prísľuby budúcich vecí; nepochybne nezdôrazňuje iba nevyhnutnosť samej viery, ale aj jej rozvíjanie.)

A. Trestajúca Božia spravodlivosť, 1,18 - 3,20

Pohania sú predmetom Božieho hnevu. - 18Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. 19Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. 20Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. (*) (Klasický text o možnosti poznať božskú bytosť zo stvorených vecí (porov. Múd 13, 1–9). Boh je neviditeľný, ale ľudský rozum má možnosť poznať ho ako príčinu i cieľ všetkého stvorenstva. V každej stvorenej bytosti môžeme akoby v zrkadle zachytiť odraz jej pôvodcu a stvoriteľa, a tak nepriamo, zdravým usudzovaním poznať jestvovanie Boha a do istej miery aj jeho vlastnosti.) 21Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. 22Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. 23Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy. (*) (Porov. Ž 106, 20.)

24Preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá 25tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky. Amen.

26Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili prirodzený styk za protiprirodzený. 27A podobne aj muži zanechali prirodzený styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za svoje poblúdenie. 28A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, 29plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, 30utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, 31sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní. 32Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní. (*) (Zloba tých, ktorí aj iných povzbudzujú na zlo a schvaľujú ich zlé skutky, je, prirodzene tým väčšia.)

Rim 2

Aj Židia sú predmetom Božieho hnevu. - 1A tak, človeče, nemáš výhovorky, keď súdiš, nech si ktokoľvek. Lebo v čom súdiš iného, sám seba odsudzuješ. Veď aj ty, čo súdiš, robíš to isté. 2A vieme, že Boží súd podľa pravdy postihne tých, čo robia také veci. 3Azda si myslíš, človeče, že ty, čo súdiš tých, čo robia také veci, a sám ich robíš, unikneš Božiemu súdu?! 4Alebo pohŕdaš bohatstvom jeho láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti a nevieš, že Božia láskavosť ťa chce priviesť k pokániu? 5Ale ty si svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd. 6On odplatí každému podľa jeho skutkov: (*) (Porov. Ž 62, 13; Prís 24, 12; Sir 16, 15; Mt 16, 27; 2 Kor 5, 10; Jak 2, 24 a inde.) 7večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, 8hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti. 9Súženie a úzkosť doľahnú na každého človeka, ktorý pácha zlo, najprv na Žida, potom na Gréka, (*) (Kto dostal od Boha viac, bude súdený prísnejšie; a podobne kto čím viac konal dobro, tým väčšiu odmenu dostane.) 10ale sláva, česť a pokoj čakajú každého, kto koná dobro, najprv Žida, potom Gréka. 11Veď Boh nikomu nenadŕža.

Napriek zákonu… - 12Všetci, čo hrešili bez zákona, bez zákona aj zahynú, a tí, čo hrešili pod zákonom, budú súdení podľa zákona. (*) ("Bez zákona", totiž bez zjaveného Mojžišovho zákona.) 13Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia, budú ospravedlnení. 14A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. (*) ("Sami sebe sú zákonom". Každý človek má v srdci vpísaný Boží zákon, ktorý sa ozýva hlasom svedomia a ukazuje, čo je dobré a čo zlé. Niekedy si človek svedomie zahluší alebo si ho nevšíma, no v deň súdu, keď Boh osvieti aj skryté veci, umlčané nebude, ale stane sa zjavným.) 15Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; (*) (Tento verš pravdepodobne nadväzuje na 13. verš.) 16v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch. (*) ("Podľa môjho evanjelia" t. j. podľa právd Kristovho evanjelia, ktoré hlásam.)

17Ty sa teda nazývaš Židom, spoliehaš sa na zákon, chváliš sa Bohom 18a poznáš Vôľu. Poučený zákonom vieš posúdiť, čo je lepšie. 19Myslíš si, že si vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, 20vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, ktorý má v zákone stelesnenie poznania a pravdy. 21Ty teda poúčaš iného, a sám sa neučíš?! Hlásaš, že sa nesmie kradnúť, a kradneš?! 22Hovoríš, že neslobodno cudzoložiť, a cudzoložíš?! Ošklivíš si modly, a vylupuješ chrámy?! 23Chváliš sa zákonom, a prestupovaním zákona znevažuješ Boha?! 24"Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu," ako je napísané. (*) (Iz 52, 5; porov. Ez 36, 16–38.)

Napriek obriezke… - 25Obriezka osoží, ak zachováš zákon. Ale ak zákon prestupuješ, tvoja obriezka stala sa neobriezkou. 26A zasa ak neobrezaný zachováva ustanovenia zákona, nebude sa mu neobriezka počítať za obriezku? 27A neobrezaný na tele, čo plní zákon, bude súdiť teba, ktorý napriek litere a obriezke zákon prestupuješ. 28Lebo Židom nie je ten, kto je ním navonok, ani obriezkou nie je tá, ktorú vidieť na tele, 29ale Židom je ten, kto je ním vnútri, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie podľa litery; a jeho chvála nie je od ľudí, ale od Boha. (*) (Pavol sa v tejto kapitole obracia na Židov, ktorí sa vystatovali pred pohanmi tým, že majú pravú vieru a Mojžišov zákon; pohanmi pohŕdali pre ich nemravný život, hoci sami sa dopúšťali podobných neprávostí (vv. 21–23). Okrem toho sa pýšili tým, že poznajú Zákon. Pavol im hovorí, že ich náboženský a mravný život nie je lepší. Aj ich, hoci si trúfajú posudzovať pohanov, čaká prísny Boží súd.)

Rim 3

Napriek Božím prisľúbeniam… - 1Čo má teda Žid navyše alebo aký úžitok je z obriezky?

2Veľký v každom ohľade. Predovšetkým ten, že im sú zverené Božie výroky. 3A čo ak sú niektorí neverní? Zmarí ich nevernosť Božiu vernosť? 4Vonkoncom nie! Nech sa ukáže, že Boh je pravdivý a všetci ľudia klamú, ako je napísané: "Aby si sa ukázal spravodlivý vo svojich slovách a zvíťazil, keď ťa budú súdiť." (*) (Porov. Ž 116, 11; 51, 6.) 5A čo povieme na to, že naša neprávosť dáva vyniknúť Božej spravodlivosti? Je vari Boh nespravodlivý, keď stíha hnevom? Hovorím to po ľudsky. 6Vonkoncom nie! Veď ako potom bude Boh súdiť svet?

7Ale ak moja lož dá vyniknúť Božej pravde na jeho slávu, prečo som ešte súdený ako hriešnik? 8Nie je to potom tak, ako o nás potupne rozširujú a ako niektorí tvrdia, že hovoríme: "Robme zlo, aby vzišlo dobro"? Ich odsúdenie je spravodlivé. (*) (Aby z toho, čo v predchádzajúcej kapitole povedal, nemohli Židia namietať, že ich Pavol stavia na roveň pohanom, tu poukazuje na to, že Židom ostávajú ich výsady, najmä Božie slová a mesiášske prisľúbenia (vv. 1–2). Neverou jednotlivcov sa prisľúbenia nerušia, ale skôr sa jasnejšie ukazuje Božia vernosť a spravodlivosť (vv. 3–4). No z toho, že ich nevera niekedy prispieva k Božej sláve, lebo sa vyzdvihuje Božia spravodlivosť a svätosť, nevyplýva, že by ich Boh nemal trestať, ani že by sa mohlo robiť zlo, aby z toho vyšlo dobro (vv. 5–8).)

Všetci sú pod hriechom. - 9Čo teda? Prevyšujeme ich? Vôbec nie! Veď sme už o Židoch i Grékoch vyhlásili, že všetci sú pod hriechom, 10ako je napísané:

19A vieme, že všetko, čo hovorí zákon, hovorí tým, čo sú pod zákonom, aby boli umlčané každé ústa a aby bol celý svet pred Bohom usvedčený z viny. 20Lebo zo skutkov podľa zákona nebude pred ním ospravedlnený nijaký človek. Veď len zo zákona je poznanie hriechu. (*) (Prednosti, ktoré Zákon dáva Židom, sú len vonkajšie, ale samy osebe nikoho neočisťujú od hriechu a nerobia spravodlivým. Všetci ľudia, Židia i pohania, sú pred Bohom hriešni. Pavol to dokazuje výrokmi z rozličných kníh Písma: Ž 14, 2 n. (vv. 10–12); 5, 10; 140, 4 (v.13); 10, 7 (v. 14); Iz 59, 7 n. (vv. 15–17); Ž 36, 2 (v.18).)

B. Božia spravodlivosť a viera, 3,21-31

Zjavila sa Božia spravodlivosť. - 21Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: (*) ("Ospravedlnenie" znamená odpustenie hriechov a získanie milosti. Ním sa človek stáva účastným na Božej prirodzenosti. Tento dar ospravedlnenia zaslúžil nám Kristus a Boh ho každému zdarma ponúka.) 22Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: 23veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; 24ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. 25Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy (*) ("Prostriedok zmierenia", gr. hilastérion. Tak sa nazývalo veko archy zmluvy, ktoré sa kropilo krvou obetných zvierat v deň Zmluvy. Kristova krv ako osobná obeta znamená pre nás vykúpenie, lebo v skutočnosti ona nás zbavuje hriechov.) 26vo svojej božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša.

Úloha viery. - 27Aké teda vystatovanie? Je vylúčené. Akým zákonom? Skutkov? Nie, ale zákonom viery. 28Lebo si myslíme, že človek je ospravedlnený skrze vieru bez skutkov podľa zákona. (*) (Židia nemajú dôvod vystatovať sa, lebo potrebujú ospravedlnenie rovnako ako pohania. Zdrojom ospravedlnenia je viera v Krista, a nie zachovávanie predpisov Starého zákona.) 29Vari je Boh len Bohom Židov? A nie aj pohanov? Veru, aj pohanov; 30lebo je len jeden Boh, ktorý ospravedlní obrezaných z viery a neobrezaných pre vieru. 31Rušíme teda vierou zákon? Vôbec nie! Naopak, zákon potvrdzujeme.

Rim 4

C. Príklad Abraháma, 4,1-25

Aj Abraháma ospravedlnila jeho viera. - 1Čo teda povieme: Čo dosiahol Abrahám, náš praotec podľa tela? 2Ak bol Abrahám ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. 3Veď čo hovorí Písmo? "Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť." (*) (Gn 15, 6.) 4Kto pracuje, nedostáva odmenu z milosti, ale z podlžnosti. 5Kto však nepracuje, ale verí v toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť. 6Veď aj Dávid blahoslaví človeka, ktorému Boh počíta spravodlivosť bez skutkov:

Nezávisle od obriezky. - 9Vzťahuje sa toto blahoslavenstvo len na obrezaných, alebo aj na neobrezaných? Veď hovoríme: "Abrahámovi sa viera počítala za spravodlivosť." 10A ako sa mu počítala? Obrezanému, či neobrezanému? Nie obrezanému, ale neobrezanému. (*) (Abrahám bol ospravedlnený vierou, a to ešte prv, ako prijal obriezku.) 11Znak obriezky dostal ako pečať spravodlivosti z viery, ktorú mal už ako neobrezaný, aby bol otcom všetkých, čo veria ako neobrezaní, aby sa im počítala spravodlivosť, 12aj otcom obrezaných, ktorí nie sú len obrezaní, ale aj kráčajú v šľapajach viery nášho otca Abraháma, ktorú mal už ako neobrezaný.

Dedičstvo je nezávislé od zákona. - 13Veď Abrahám ani jeho potomstvo nedostali prisľúbenie, že budú dedičmi sveta skrze zákon, ale skrze spravodlivosť z viery. 14Lebo ak sú dedičmi tí, čo sú zo zákona, potom je viera zbytočná a prisľúbenie zmarené. 15Zákon totiž vyvoláva hnev; ale kde niet Zákona, niet ani priestupku. 16Preto z viery, aby to bolo z milosti, aby prisľúbenie trvale platilo pre všetko potomstvo: nielen pre to, čo je zo zákona, ale aj pre to, čo je z Abrahámovej viery - on je otcom nás všetkých, 17ako je napísané: "Ustanovil som ťa za otca mnohých národov" - pred Bohom, ktorému uveril a ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet. (*) (Gn 17, 5.) 18On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov, podľa slova: "Také bude tvoje potomstvo." (*) (Gn 15, 5.) 19A neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté - veď mal skoro sto rokov - a že je odumreté aj Sárino lono. 20A nezapochyboval nedôverčivo o Božom prisľúbení, ale posilnený vierou vzdával Bohu slávu, 21pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil. 22Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť.

Vzor viery pre kresťanov. - 23A nielen kvôli nemu bolo napísané: "Počítalo sa mu to," 24ale aj kvôli nám. Bude sa to počítať aj nám, čo veríme v toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša, nášho Pána, 25vydaného za naše hriechy a vzkrieseného pre naše ospravedlnenie. (*) (Boh v Kristovi vstúpil do dejín sveta. Dejiny spásy vrcholia v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Preto treba veriť v Boha nielen ako stvoriteľa sveta, ale aj ako pôvodcu našej spásy. Dielo vykúpenia sa tu predstavuje z dvoch strán: negatívnej – Kristova smrť, ktorá ničí hriechy –, a pozitívnej – zmŕtvychvstanie, ktoré vykúpeným dáva nový život osláveného Krista.)

Rim 5

II. Ovocie ospravedlnenia - spása, 5,1 - 11,36

Skrze Krista sme obsiahli zmierenie. - 1A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. (*) (Z viery pochádza blažené vedomie človeka, že má odpustené hriechy a že sa na základe milosti stal Božím dieťaťom. V tom je základ pokoja s Bohom.) 2Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. 3A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, 4trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. 5A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.

6Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. 7Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. 8Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. 9Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou! 10Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. 11A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie. (*) (Nádej vykúpeného človeka na dosiahnutie večnej spásy sa neopiera o ľudské skutky, ale o Božiu lásku, ktorá sa prejavila vydaním Krista na smrť a jeho zmŕtvychvstaním i zoslaním Ducha Svätého.)

A. Oslobodenie od hriechu, smrti a zákona, 5,12 - 7,25

Protiklad hriechu a milosti. - 12Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. (*) (Dokončenie prirovnania je až vo v. 18. Výraz "všetci zhrešili" poukazuje na podiel všetkých ľudí na prvom hriechu Adama. Táto účasť sa volá "dedičný hriech". Hriech oddeľuje človeka od Boha. Toto oddelenie je smrť: duchovná a "večná", ktorej znakom je fyzická smrť.) 13Hriech bol síce vo svete už pred zákonom, lenže hriech sa nepočíta, keď nieto zákona. (*) (Smrť panovala nad ľuďmi už vtedy, keď ešte nebolo Mojžišovho zákona (a teda ani hriechu proti tomuto Zákonu), a tak ani zákonného trestu za taký hriech. Z toho plynie, že smrť je následok hriechu prvých rodičov (Gn 2, 17) a ako osudné bremeno a trest zaťažuje všetkých ich potomkov. S Adamom a v Adamovi zhrešilo teda celé ľudské pokolenie. Tým je jasne vyslovená katolícka náuka o dedičnom hriechu, ako ju vymedzil aj Tridentský koncil (ses. 4, kap. 1–6).) 14No smrť panovala od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí nespáchali priestupok podobný Adamovmu: on je predobrazom toho, ktorý mal prísť.

15Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar. (*) ("Mnohí" čiže všetci a tých bolo mnoho.) 16A s darom to nie je tak ako s tým, čo prišlo skrze jedného, ktorý zhrešil. Lebo súd pre jedno previnenie priniesol odsúdenie, milosť však prináša ospravedlnenie z mnohých previnení. 17Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti.

18Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život. (*) (Tu je vlastne dokončenie súvetia začatého vo v. 12. Myšlienka je táto: Veď ako skrze jedného človeka (Adama) vstúpil do tohto sveta (na všetkých ľudí) hriech (dedičný) a skrze hriech smrť (telesná), tak skrze jedného človeka (Ježiša Krista) prišlo na svet ospravedlnenie a skrze ospravedlnenie život večne blažený.) 19Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými. (*) ("Mnohí sa stanú spravodlivými" – nielen na poslednom súde, ale už v tomto živote v tej miere, v akej sa znovuzrodia v Kristovi.)

20A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie. Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, 21aby tak, ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána. (*) (Pavol v 13. verši hovorí, že hriech bol už pred Zákonom (Mojžišovým). Tu vysvetľuje, čo sa stalo v období Zákona. Hriech neprestal, ale naopak, rozmnožil sa. Človek, ktorý nemá zákon, uvedomuje si menej hriešnosť svojich skutkov, a tak je za ne aj menej zodpovedný. Po Zákone sa ešte viac šírila vláda hriechu. Ale aj toto rozmnoženie sa hriechu premohla hojnosť Božej milosti skrze Ježiša Krista.)

Rim 6

Krst znamená smrť hriechu. - 1Čo teda povieme? Budeme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť?

2Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? 3Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? 4Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. 5Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. 6Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. (*) (Bolo by bludným a rúhavým záverom, keby sme z povedaného uzatvárali, že môžeme bezočivo hrešiť v nádeji, že Kristova milosť je väčšia ako naše hriechy. Umreli sme predsa raz navždy hriechu, keď sme boli pokrstení (gr. doslovne "ponorení") v Ježiša Krista, ktorý vzal na seba naše hriechy a za nás zomrel. S ním bol pochovaný hriešny človek, naše hriešne "Ja" a s ním sme vstali vo svätom krste z mŕtvych, aby sme žili novým životom, životom milosti v Bohu a pre Boha. Stali sme sa jedno s Kristom. Symbolika krstu, ktorý sa v raných časoch kresťanstva udeľoval ponorením, spája pokrsteného s Kristom umierajúcim, pochovaným (ponorenie) a zmŕtvychvstalým (vynorenie) a začleňuje ho do Kristovho tajomného tela. Ospravedlnenie prináša odpustenie hriechov, ale pokrstenému ukladá aj povinnosť žiť bez hriechu, lebo Kristus vstal zo smrti do života a ustavične žije "nový" život pre Boha.) 7Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. (*) (Telesnou smrťou sa končí možnosť hrešiť. Kto v krste spojený s Kristom tajomne umrel a vstal z mŕtvych, už nemá hrešiť.)

8Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. (*) (Keďže krstom sme sa stali novým stvorením, už žijeme život slávy, ktorý bude definitívny po smrti; porov. 2 Kor 5, 15–17; Gal 6, 15; Ef 2, 10; 4, 24; Kol 3, 9–10.) 9Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. 10Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. 11Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.

Neslúžte hriechu, ale spravodlivosti. - 12Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, 13ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti. 14A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. (*) (Hriech, t. j. zlá žiadostivosť, nebude mať nad vami takú moc, že by ste jej nemohli odolať, lebo nie ste pod Zákonom (Mojžišovým), ktorý síce obsahoval dobré príkazy, ale sám od seba nemohol pomáhať zachovávať ich, lež ste pod milosťou, t. j. pod evanjeliom alebo Kristovým zákonom, ktorý neukladá len povinnosti, ale poskytuje aj nadprirodzenú pomoc na jeho zachovávanie.)

Ste služobníkmi spravodlivosti. - 15Čo teda? Budeme hrešiť, pretože nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Vonkoncom nie! 16Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť? 17No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení, 18a oslobodení od hriechu stali ste sa služobníkmi spravodlivosti.

19Hovorím po ľudsky s ohľadom na slabosť vášho tela. Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti. 20Lebo keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste slobodní čo do spravodlivosti. (*) (To znamená: nemali ste nijaký vzťah k spravodlivosti, neslúžili ste jej, ale hriechu (zlej žiadostivosti).) 21A aký úžitok ste mali vtedy z toho, za čo sa teraz hanbíte? Veď koniec toho všetkého je smrť! 22Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. 23Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

Rim 7

Kresťana neviaže Mojžišov zákon. - 1Vari neviete, bratia - veď hovorím takým, čo poznajú zákon -, že zákon panuje nad človekom, dokiaľ žije? 2Aj vydatú ženu zákon viaže len k žijúcemu mužovi; ak muž zomrie, je oslobodená od zákona muža. 3Kým teda žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. Ale ak muž zomrie, je oslobodená od zákona a nie je cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. 4Tak ste aj vy, bratia moji, zomreli zákonu skrze Kristovo telo, aby ste patrili inému, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme prinášali ovocie Bohu. (*) (Na príklade o manželstve ukazuje, že pokrstení už nie sú podriadení Mojžišovmu zákonu: Keď žene umrie muž, stane sa slobodnou od manželského zväzku a môže sa vydať za iného a žiť preňho. Tak aj pokrstení, ktorí tajomne zomreli v krste s Kristom, stali sa slobodnými od záväzkov predošlého Zákona a majú žiť so vzkrieseným Kristom a preňho.) 5Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti. (*) ("Kým sme boli v tele", t. j. v stave starého človeka, zaťaženého prvotným hriechom, čiže telesní. Hriešne vášne vyvolával Zákon v tom zmysle, že svojimi mnohými príkazmi a zákazmi stával sa príležitosťou alebo podnetom na hriech, nakoľko človek skôr sa kloní k zakázaným veciam. "Ovocie smrti", t. j. skutky, za ktoré je odplatou večná smrť.) 6Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery. (*) ("Po novom, v Duchu", t. j. v stave milosti Ducha Svätého. "Nie po starom, podľa litery", t. j. v onom starom stave, keď ste boli pod Zákonom.)

Hriech a zákon. - 7Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vonkoncom nie! Ale hriech som poznal iba skrze zákon; veď by som nevedel o žiadostivosti, keby zákon nehovoril: "Nepožiadaš!" (*) (Porov. Ex 20, 17. Mojžišov zákon sám osebe je dobrý, ale vlastne on priniesol presné poznanie toho, čo je zlé, zakázané, a pritom neposkytoval človeku potrebné milosti. Kde ho nebolo, svedomie človeka bolo slobodnejšie. Napríklad vnútorné hriechy žiadostivosti by sa nebrali tak vážne, keby Božie prikázanie výslovne nehovorilo: "Nepožiadaš!") 8Ale hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie vzbudil vo mne všetku žiadostivosť; lebo bez zákona bol hriech mŕtvy. (*) (Pavol opisuje dramatický vnútorný rozpor, ktorý človek skusuje sám v sebe.) 9Ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil (*) ("Ja" je podľa všetkého štylistickou figúrou a znamená: my, ľudia.) 10a ja som zomrel; i ukázalo sa, že to prikázanie, ktoré bolo pre život, bolo mi na smrť. 11Lebo hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie ma zviedol, a tým zabil. 12Tak teda zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré. 13Teda to dobré stalo sa mi smrťou? Vonkoncom nie! Ale hriech, aby sa ukázal ako hriech, spôsobil mi prostredníctvom toho dobrého smrť, aby sa tak hriech skrze prikázanie ukázal nadmieru hriešnym. (*) (Zákon bol daný Bohom pre dobro človeka, a preto je dobrý a svätý. Sám teda priamo nepôsobí duchovnú smrť. Ale robí to v človeku zdedená náklonnosť na hriech. Tá zneužíva dobré prikázanie a privádza na človeka duchovnú smrť. Boh to dopustil, aby ľudia tým túžobnejšie očakávali Vykupiteľa.)

Vnútorný boj. - 14Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. (*) (Zákon je duchovný pre svoj pôvod, ako aj preto, že chce človeku mravné dobro. "Ja som telesný", t. j. človek, ktorého ešte nepretvorila Kristova milosť.) 15Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. (*) (Človek je následkom dedičného hriechu tragicky rozorvaný, dá sa zvábiť zlej žiadostivosti (= zákon hriechu), ktorá je v nás zakorenená, hoci na druhej strane súhlasí s Božím zákonom a má v ňom zaľúbenie. Je to pravda, ktorú aj pohanský básnik dobre vycítil, keď povedal: "Vidím, čo je dobré, aj to schvaľujem, ale robím predsa to, čo je horšie…" (Ovídius). To, pravda, neznamená, že by sme neboli zodpovední za svoje hriechy. Apoštol tu chce len ukázať, v akom úbohom stave je hriešnik. Ako Pavol hovorí ďalej, kresťan posilňovaný Božou milosťou môže ovládať a premáhať zlú žiadostivosť.) 16No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. 17Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 18Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. 19Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. 20No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 21Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. 22Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; 23ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.

24Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? 25Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu. (*) (Z tohto biedneho stavu vyráža výkrik skoro zúfalý. A potom ako blesk vnáša svetlo do tragédie ľudskej bytosti slovo o Bohu, ktorý skrze Ježiša Krista vykupuje človeka.)

Rim 8

B. Život kresťana vo Svätom Duchu, 8, 1-39

Život podľa Ducha. - 1Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; 2veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti. 3Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť ľudskej prirodzenosti, to uskutočnil Boh, keď pre hriech poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech, 4aby sa požiadavka zákona splnila v nás, čo nežijeme podľa tela, ale podľa Ducha.

5Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne. 6A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj. 7Veď zmýšľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu - a ani sa nemôže. 8A tak tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu.

9Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho. (*) (Kto je na základe krstu spojený s Kristom, v tom zvláštnym spôsobom prebýva Duch Svätý. Kto však ťažkým previnením toto spojenie preruší, stratí tým dôvernú blízkosť Božieho Ducha, ktorý je Duch Otca a Syna (Boží Duch, Kristov Duch označuje jednu a tú istú osobu Najsvätejšej Trojice). "Vy nežijete telesne, ale duchovne," t. j. nie v stave, v ktorom panuje zlá žiadostivosť, ale v stave, v ktorom panuje Duch svojou milosťou.) 10Ale ak je vo vás Kristus, telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť. (*) (Telo odumrelo hriechu mystickou smrťou pri krste (6,6). Iný výklad: Telo má v sebe zárodok smrti vzhľadom na hriech. "Duch je život", t. j. duša žije životom milosti a má v sebe silu večného života.) 11A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.

Sme Božie deti. - 12A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. 13Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. 14Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. (*) (Keď ovládame svoje telesné žiadosti pod vedením Ducha Svätého, sme Božie deti a Kristovi bratia.) 15Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: "Abba, Otče!" 16Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (*) (Otroka donucuje k dobru len strach pred trestom. Aj Starý zákon bol trocha v duchu tohto strachu, aspoň v tom zmysle, že nútil Izraelitov k dobrému životu trestmi. V Novom zákone sme sa stali milosťou Ducha Svätého Božími deťmi a Všemohúceho môžeme vo svätej dôvere volať: Otec (hebr. Abba). Preto máme plniť Božiu vôľu z lásky k Otcovi, nielen zo strachu pred trestom. Duch Svätý v nás vzbudzuje nežný vzťah k Otcovi, a tak potvrdzuje, že Boh nás skutočne prijal za svoje deti.) 17Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. 18A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.

Sme určení pre slávu. - 19Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. 20Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti - nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, 21že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. 22Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. 23A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. (*) (Prvotným hriechom bola narušená aj celá príroda a až doteraz trpí a vzdychá pod ťarchou hriechu. Hriešny človek ju zneužíva na zlé ciele a tak ju hanobí. V budúcej sláve aj jej sa prinavráti hodnosť, ktorú jej určil Stvoriteľ.) 24Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? (*) (Ako Božie synovstvo (v. 15. 23) aj naša spása je realita získaná už v tomto živote, ale očakávame jej dokonalé uskutočnenie.) 25Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.

26Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. 27A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.

Predurčil tých, ktorých predpoznal. - 28Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. 29Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. (*) (Syntéza Božieho plánu spásy. Podobnosť obrazu nie je vonkajšia: v krste je začiatok našej premeny v Kristovi, ktorá sa rozvíja až do konca čias (porov. 2 Kor 3, 18; 1 Kor 15, 49).) 30A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil.

Hymnus na Božiu lásku. - 31Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? 32Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?! (*) (Ohlas na obetu Izáka (Gn 22, 16).)

33Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? 34A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?

35Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? 36Ako je napísané:

37Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. 38A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, (*) ("Anjeli, kniežatstvá, mocnosti" sa tu pravdepodobne rozumejú zlí duchovia (podobne 1 Kor 15, 24; Ef 6, 12).) 39ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (*) (Krásny hymnus na Božiu lásku napĺňa nás hlbokou dôverou.)

Rim 9

C. Situácia Izraela, 9,1 - 11,36

Apoštolov bôľ nad Izraelom. - 1Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem, aj moje svedomie mi v Duchu Svätom dosvedčuje, 2že mám v srdci veľký žiaľ a neprestajnú bolesť. 3Radšej by som bol ja zavrhnutý od Krista namiesto svojich bratov, mojich príbuzných podľa tela. (*) (Paradoxné vyjadrenie, ktoré zvýrazňuje bezhraničnú lásku Apoštola k svojim súkmeňovcom Izraelitom.) 4Oni sú Izraeliti, majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. 5Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen. (*) (V úvode tejto časti Apoštol vyjadruje veľkú bolesť nad neverou Židov a vrúcnu túžbu po ich spáse, pričom uznáva ich prednosti a výsady.)

Izrael podľa tela a Izrael podľa ducha. - 6Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo. Veď nie všetci, čo sú z Izraela, sú Izrael. 7A nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomci. Ale: "Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo." (*) (Pozri Gn 21, 12. Vyvoleným ľudom sú tí, čo sa vierou podobajú Abrahámovi, to je Abrahámovo pokolenie (Gal 3, 7).) 8To znamená, že nie telesné deti sú Božími deťmi, ale deti prisľúbenia sa považujú za potomstvo. (*) (Porov. Gal 4, 23. 28.) 9Lebo slovo prisľúbenia znie takto: "O takomto čase prídem a Sára bude mať syna." (*) (Gn 18, 10.) 10A nielen to, ale aj Rebeka počala z jedného, z nášho otca Izáka. 11A hoci sa ešte ani nenarodili, ani neurobili nič dobré ani zlé - aby ostalo v platnosti Božie rozhodnutie, čo sa týka vyvolenia, 12nie zo skutkov, ale z vôle toho, ktorý povoláva -, bolo jej povedané: "Starší bude slúžiť mladšiemu," 13ako je napísané: "Jakuba som miloval, Ezaua som nenávidel." (*) (Pozri Gn 25, 23; Mal 1, 2–3. Prorokovo slovo treba chápať v duchu biblickej hebrejskej reči, kde tento zvrat znamená menej milovať, nedávať prednosť, teda "viac som miloval Jakuba ako Ezaua".)

Sloboda Božej vôle. - 14Čo teda povieme? Je vari Boh nespravodlivý? Vonkoncom nie! 15Veď Mojžišovi hovorí: "Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem." (*) (Ex 33, 19.)

16Nezávisí to teda od toho, kto chce, ani od toho, kto beží, ale od Boha, ktorý sa zmilúva. (*) ("Beží", t. j. kto sa namáha.) 17Lebo Písmo hovorí faraónovi: "Vzbudil som ťa na to, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno hlásalo po celej zemi." (*) (Ex 9, 16.) 18Teda zmilúva sa, nad kým chce, a zatvrdzuje, koho chce. (*) (Boh je vo svojich rozhodnutiach zvrchovane slobodný. Preto nik nemôže povedať, že je nespravodlivý, keď si vyvolí, koho chce.)

Spása pohanov a poblúdenie Židov. - 19Povieš mi azda: "Prečo potom ešte karhá? Kto sa môže vzoprieť jeho vôli?!" 20Ale kto si ty, človeče, že odvrávaš Bohu?! Vari povie výtvor tomu, kto ho vytvoril: "Prečo si ma takto urobil"? 21Alebo nemá hrnčiar moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešené účely a druhú na všedné? (*) (Boh je zvrchovaný Pán všetkých bytostí. Pavol tu voľne cituje Iz 29, 16; 45, 9; Múd 12, 12; Jer 18, 6; Sir 33, 13.) 22A čo ak Boh chcel ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, a preto s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, pripravené na záhubu, (*) ("Nádoby hnevu", t. j. hriešnici.) 23a ukázať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu, (*) ("Nádoby milosrdenstva", t. j. tí, ktorým chce preukázať milosrdenstvo.) 24na nás, ktorých povolal nielen zo Židov, ale aj z pohanov?! (*) (Nemožno teda nič namietať, ak sa Boh rozhodol, že spravodlivo potresce zaťatých Židov, voči ktorým bol doteraz zhovievavý. A práve tak spravodlivo si počína, keď sa zmilúva nad tými Židmi a pohanmi, ktorí sa otvárajú Kristovmu evanjeliu a ktorých pripravuje na večnú spásu.) 25Ako aj u Ozeáša hovorí:

27A Izaiáš volá nad Izraelom: "Keby bolo synov Izraela toľko ako piesku v mori, len zvyšok sa zachráni, (*) (Oz 2, 1; Iz 10, 22–23.) 28lebo Pán splní svoje slovo dokonale a rýchlo na zemi."

29A ako predpovedal Izaiáš:

30Čo teda povieme? Že pohania, ktorí sa neusilovali o spravodlivosť, dosiahli spravodlivosť, a to spravodlivosť, ktorá je z viery. 31Izrael sa však usiloval o zákon spravodlivosti, a k zákonu nedospel. 32Prečo? Preto, že nevychádzal z viery, ale zo skutkov. Narazili na kameň úrazu, (*) (Porov. Iz 28, 16.) 33ako je napísané:

Rim 10

Židia nepoznali Božiu spravodlivosť… - 1Bratia, z celého srdca túžim a Boha za nich prosím, aby boli spasení. 2Veď im môžem dosvedčiť, že horlia za Boha, ale nie podľa pravého poznania; 3keďže nepoznajú Božiu spravodlivosť a usilujú sa postaviť svoju spravodlivosť, nepodriadili sa Božej spravodlivosti. 4Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí. (*) (Náboženská horlivosť Židov je zaslepená, lebo nechcú pochopiť, že Mojžišov zákon len pripravoval cestu ku Kristovi, ktorý je cieľom Zákona, a Písmo ho zvestovalo.)

… zvestovanú Mojžišom. - 5Mojžiš píše o spravodlivosti, ktorá je zo zákona: "Človek, ktorý ich bude plniť, bude z nich žiť." (*) (Lv 18, 5.) 6Ale spravodlivosť, ktorá je z viery, vraví toto: "Nehovor vo svojom srdci: Kto vystúpi do neba?", totiž priviesť dolu Krista; 7alebo: "Kto zostúpi do priepasti?", totiž vyviesť Krista spomedzi mŕtvych. 8Ale čo hovorí? "Blízko teba je slovo, v tvojich ústach a v tvojom srdci;" totiž slovo viery, ktoré hlásame. (*) (Kombinovaný citát z Dt 9, 4 a 30, 12–14 s dôrazným kristologickým zameraním.) 9Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: "Ježiš je Pán!" a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. (*) (Je to úryvok z predpavlovského vyznania viery, v ktorom pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní zaujíma hlavné miesto.) 10Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu. 11Veď Písmo hovorí:

Židia nemajú výhovorky. - 12Niet rozdielu medzi Židom a Grékom, lebo ten istý je Pán všetkých, bohatý pre všetkých, ktorí ho vzývajú:

13Lebo každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. (*) (Joel 3, 5.)

14Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? 15A ako budú kázať, ak nie sú poslaní? Ako je napísané:

16Lenže nie všetci poslúchli evanjelium. Aj Izaiáš hovorí:

17Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo.

18Ale spytujem sa: Azda nepočuli? Ale áno,

19Pýtam sa teda: Nepochopil to Izrael? Mojžiš prvý hovorí:

20A Izaiáš sa odvažuje povedať: "Našli ma tí, čo ma nehľadali; verejne som sa zjavil tým, čo sa na mňa nedopytovali." (*) (Porov. Iz 65, 1.)

21Izraelu však hovorí: "Celý deň som vystieral ruky k ľudu nevernému a vzdorovitému." (*) (Porov. Iz 65, 2.)

Rim 11

Zvyšok Izraela. - 1Pýtam sa teda: Vari Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita, Abrahámov potomok z Benjamínovho kmeňa. (*) (Vyvolenie Pavla (aj iných obrátených Židov) je dôkazom, že Boh nezavrhol Izrael úplne.) 2Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý predpoznal. Alebo neviete, čo hovorí Písmo o Eliášovi? Ako sa žaluje Bohu na Izrael: 3"Pane, tvojich prorokov pozabíjali, tvoje oltáre zborili. Len ja sám som ostal; a aj na môj život striehnu." (*) (1 Kr 19, 10. 14. 18.)

4A čo mu odpovedá Boh?

5A tak aj v tomto čase ostal zvyšok vyvolený z milosti. 6Ale ak z milosti, už nie zo skutkov, inak by milosť nebola milosťou.

7Čo teda? Izrael nedosiahol, o čo sa usiluje, ale vyvolení dosiahli; ostatní oslepli, (*) (Židia mali Zákon i Prorokov, a predsa ostali hluchí a slepí, keď prišiel prisľúbený Mesiáš. To, čo im malo byť svetlom a príležitosťou na spásu, stalo sa im pre ich neveru tmou a príčinou zavrhnutia.) 8ako je napísané:

9A Dávid hovorí:

Pohania vštepení do Izraela. - 11A teraz sa pýtam: Vari sa tak potkli, aby padli? Vôbec nie! Ale ich pád sa stal spásou pre pohanov, aby potom na nich žiarlili. 12Lenže ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich úpadok bohatstvom pre pohanov, o koľko viac ich plnosť?! (*) (Poblúdenie Židov malo v plánoch Božej prozreteľnosti vyšší cieľ: stalo sa príležitosťou spásy pohanom, lebo apoštoli odmietnutí Židmi obrátili sa k pohanom a hlásali im evanjelium (porov. Sk 13, 46; 28, 28). Čím sa však stanú Židia pre svet, keď ako celok uveria v Ježiša Krista!)

13Vám, pohanom, hovorím: Pretože som apoštol pohanov, robím česť svojej službe, (*) ("Vám, pohanom", t. j. kresťanom pochádzajúcim z pohanských národov.) 14aby som takto vzbudil žiarlivosť svojich pokrvných a zachránil z nich aspoň niektorých. 15Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?! (*) (Opierajúc sa o argument 12. verša, Pavol ohlasuje prínos židovského národa pre evanjelizáciu sveta. Ich zavrhnutie znamenalo spásu pre pohanov sveta. Ich prijatie bude v porovnaní s predchádzajúcim obdobím akoby vzkriesením z mŕtvych.) 16Ak sú sväté prvotiny, potom aj cesto; ak je svätý koreň, potom aj ratolesti. 17Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, bol si naštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a miazge olivy, 18nevyvyšuj sa nad ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, nie ty nesieš koreň, ale koreň teba. 19Povieš azda: "Tie ratolesti sú odlomené, aby som bol naštepený ja." 20Dobre; boli odlomené pre neveru, ale ty stojíš pre vieru. Nenamýšľaj si, radšej sa boj! 21Lebo keď Boh neušetril prirodzené ratolesti, aby sa nestalo, že neušetrí ani teba.

22Maj teda pred očami Božiu dobrotu i prísnosť: prísnosť voči tým, čo padli, a Božiu dobrotu voči tebe, ak vytrváš v dobrom; inak budeš aj ty odťatý. 23Ale aj oni budú naštepení, ak nezotrvajú v nevere, lebo Boh má moc naštepiť ich znova. 24Veď ak si ty odťatý z planej olivy, na ktorú podľa prirodzenosti patríš, a si naštepený proti prirodzenosti do dobrej olivy, o čo skôr budú zaštepení do vlastnej olivy tí, čo sú z nej podľa prirodzenosti?! (*) (Ani obrátení pohania sa nemôžu vyvyšovať nad zavrhnutých Židov. Boh ich prijal nie pre ich skutky, ale pre vieru.) 25Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, 26a tak bude spasený celý Izrael, ako je napísané:

28Vzhľadom na evanjelium sú nepriateľmi kvôli vám, ale vzhľadom na vyvolenie sú milovaní kvôli otcom. 29Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné. 30Ako ste vy voľakedy neverili Bohu, a teraz ste dosiahli milosrdenstvo pre ich neveru, 31tak aj oni teraz neveria pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby teraz aj oni dosiahli milosrdenstvo. 32Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval.

Hymnus na Božiu múdrosť. - 33Aká hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a vedomosti! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a nevyspytateľné jeho cesty!

36Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.

Rim 12

Druhá časť

Mravné napomenutia, 12,1 - 15,13

Pravá bohoslužba. - 1Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. (*) (Pavol tu podáva morálne dôsledky z náuky vyloženej v dogmatickej časti tohto listu. "Telo" znamená celú ľudskú osobu. Kresťan celým svojím životom prináša Bohu obetu, ktorá je pravou "duchovnou bohoslužbou".) 2A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.

Charizmy sú pre dobro celého tela. - 3Mocou milosti, ktorú som dostal, hovorím každému z vás, aby si nik nemyslel o sebe viac, ako myslieť treba, ale zmýšľajte triezvo, každý podľa stupňa viery, aký mu udelil Boh. 4Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, 5tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi. 6Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali: či už dar prorokovať v súlade s vierou, 7alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, (*) (Porov. Mt 22, 21; 1 Pt 2, 13.) 8či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne. (*) (Údy Cirkvi tvoria spoločenstvo ako tajomné Kristovo telo. Toto spojenie určuje ich vzájomné povinnosti. Dary milosti môžu byť rozličné, ale vždy ich treba používať tak, aby slúžili dobru celého spoločenstva.)

Povinnosť lásky. - 9Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. (*) (Pozri Ex 20, 13–17; Dt 5, 17–21; Lv 19, 18. Blížny sa tu berie nielen ako člen toho istého národa, ako v Lv, ale ako člen ľudskej rodiny zjednotenej v Kristovi (Gal 3, 28; Mt 25, 40).) 10Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, 11v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. (*) ("Čas" v pavlovskom chápaní je čas eschatologický, ten, o ktorom hovorí Písmo ako "o posledných dňoch", začatých smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista a rozprestierajúcich sa na čas putujúcej Cirkvi, ktorá kráča v ústrety druhému Pánovmu príchodu.) 12V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. (*) (Porov. 1 Sol 5, 4 n.) 13Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. (*) ("Svätých", čiže kresťanov.) 14Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte! 15Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! 16Navzájom rovnako zmýšľajte; a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba. (*) (Porov. Prís 3, 4.)

17Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. 18Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. 19Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: "Mne patrí pomsta, ja sa odplatím," hovorí Pán. (*) (Dt 32, 35.) 20Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu. (*) (Prís 25, 21; porov. Mt 5, 39.) 21Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo.

Rim 13

Kresťan a vrchnosti. - 1Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. 2Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie. 3Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu. 4Veď ona je Božou služobníčkou pre tvoje dobro. Ale ak robíš zle, potom sa boj, lebo nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle. 5Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu. 6Preto platíte aj dane, lebo tí, čo ich vyžadujú, sú Boží služobníci. 7Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť.

Naplnením zákona je láska. - 8Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali: veď kto miluje blížneho, vyplnil zákon. 9Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! 10Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska.

Žime počestne. - 11Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. 12Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. 13Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, 14ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí.

Rim 14

Zhovievavosť voči slabým vo viere. - 1Slabého vo viere sa ujmite, ale nehádajte sa o názoroch. 2Niekto je presvedčený, že môže jesť všetko; slabý je iba zeleninu. 3Ten, kto je, nech nepohŕda tým, kto neje, a kto neje, nech nesúdi toho, kto je, lebo Boh ho prijal. 4Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu? On stojí alebo padá svojmu pánovi. Ale bude pevne stáť, lebo Pán má moc podržať ho.

5Lebo niekto robí rozdiel medzi dňom a dňom, iný nerozlišuje dni; len nech je každý úplne presvedčený o svojom. 6Kto zachováva deň, zachováva ho kvôli Pánovi; kto je, je kvôli Pánovi, veď vzdáva vďaky Bohu; a kto neje, neje kvôli Pánovi a vzdáva vďaky Bohu. 7Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; 8lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi. 9Veď Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými.

10Prečo teda súdiš svojho brata? A ty prečo svojím bratom pohŕdaš? Veď všetci budeme stáť pred Božou súdnou stolicou. (*) ("Slabí vo viere" boli kresťania, ktorí sa úprimne, ale mylne domnievali, že aj ako kresťania musia naďalej dodržiavať predpisy židovského pôvodu o svätení niektorých dní alebo o zdržiavaní sa niektorých pokrmov. Pavol tu nehovorí podrobne o týchto praktikách alebo o ich pôvode. V presvedčení, že ony aj tak časom zaniknú, odporúča ušľachtilý liberálny postoj voči takýmto kresťanom. Každý si, pravda, má utvoriť svedomie isté a správne a prejavovať lásku ku všetkým.) 11Lebo je napísané:

12A tak každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba. 13Nesúďme už teda jeden druhého, ale radšej hľaďte, aby ste neboli bratovi na pád alebo na pohoršenie.

Kresťanská sloboda a pohoršenie. - 14Viem a som si istý v Pánu Ježišovi, že nič nie je nečisté samo v sebe; len tomu je niečo nečisté, kto to za nečisté pokladá. (*) (Nijaký pokrm sám osebe mravne neznečisťuje, ako to vyhlásil už Ježiš Kristus (Mt 15, 11; Mk 7, 18–19; Sk 11, 9). Teda ani pokrmy obetované predtým modlám (porov. 1 Kor 8, 1–6).) 15Ale ak sa tvoj brat zarmucuje pre jedlo, už nekonáš podľa lásky. Neprivádzaj svojím jedlom do záhuby toho, za ktorého zomrel Kristus! 16Nech teda nie je vaše dobro vystavené potupe. 17Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. 18Kto takto slúži Kristovi, páči sa Bohu a ľudia si ho vážia. 19Preto sa usilujme o to, čo slúži pre pokoj a na vzájomné budovanie. 20Nenič Božie dielo pre jedlo! Ono je všetko čisté, ale zlé je pre človeka, ktorý jedením pohoršuje. 21Dobre je nejesť mäso a nepiť víno ani nič, čo pohoršuje tvojho brata.

22Tú vieru, ktorú máš, maj sám pre seba pred Bohom. Blahoslavený, kto nesúdi seba samého za to, čo uznáva za dobré. 23Ale kto je, hoci má pochybnosti, je odsúdený, lebo to nebolo z viery; a všetko, čo nie je z viery, je hriech. (*) (Apoštol tu uvádza dôležitú zásadu pre všetkých kresťanov, "slabých" i "silných". Jedni i druhí sa musia správať podľa svojho svedomia osvieteného "vierou". Presvedčenie "silných vo viere" je objektívne správne a sú "blažení", že ich netrápia pochybnosti. Ale v konkrétnom živote sa musia riadiť láskou k "slabým", ktorá je nado všetko. – Kto však je "slabý vo viere" a koná ináč, ako mu svedomie káže, čo platí pre každého, teda aj pre "silného vo viere", dopúšťa sa hriechu.)

Rim 15

Povinnosť silných vo viere. - 1My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe. 2Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a budovanie. 3Veď ani Kristus nehľadal záľubu v sebe, ale ako je napísané: "Padajú na mňa urážky tých, čo teba urážajú." (*) (Ž 69, 10.) 4A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej. 5Boh trpezlivosti a potechy nech vám dá, aby ste jedni o druhých zmýšľali podľa Krista Ježiša, 6a tak jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.

7Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás, na Božiu slávu. 8Hovorím totiž, že Kristus bol služobníkom obriezky v záujme Božej pravdy, aby potvrdil prisľúbenia dané otcom (*) (Kristus priniesol evanjelium obriezke, t. j. Židom, i neobriezke, t. j. pohanom. Tamtí môžu velebiť Boha, že splnil svoje prisľúbenie, títo zasa, že ich milostivo povolal k účasti na týchto prisľúbeniach.) 9a aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo, ako je napísané:

13Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou.

Záver, 15,14 - 16,27

Pavlova služba. - 14Ja som o vás, bratia moji, presvedčený, že aj vy ste plní dobroty, naplnení všetkým poznaním, takže sa môžete aj vzájomne napomínať. 15Predsa len som vám napísal, a miestami trochu smelšie, a niečo som vám pripomenul pre milosť, ktorú som dostal od Boha, 16aby som bol služobníkom Krista Ježiša medzi pohanmi a konal posvätnú službu Božiemu evanjeliu, aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom. 17Mám sa teda čím chváliť v Kristovi Ježišovi pred Bohom. 18Veď sa neodvážim hovoriť niečo, čo prostredníctvom mňa neurobil Kristus, pre poslušnosť pohanov, slovom i skutkom, 19mocou znamení a divov, v sile Ducha. Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom. (*) (Ilýria, kraj na území dnešnej Juhoslávie.) 20A usiloval som sa hlásať evanjelium nie tam, kde bolo Kristovo meno už známe, aby som nestaval na cudzom základe, 21ale ako je napísané:

Pavlova túžba navštíviť Rím. - 22A práve toto mi veľa ráz zabránilo prísť k vám. 23Ale teraz už nemám priestor v týchto končinách a už dlhé roky túžim prísť k vám. (*) ("Nemám priestor", čiže nie že by sa už boli všetci pohania obrátili, ale že apoštolovou úlohou je položiť základy a pokračovanie nechať svojim učeníkom.) 24Preto keď sa vypravím do Španielska, dúfam, že vás cestou uvidím a že ma ta odprevadíte, keď sa s vami trochu poteším. (*) (Španielsko bolo poslednou hranicou vtedy známeho sveta.)

25Teraz sa zberám do Jeruzalema poslúžiť svätým; (*) (O týchto zbierkach je reč v Gal 2, 10; 1 Kor 16, 1–4; 2 Kor 8, 9. Cesta do Ríma sa spomína v Sk 19, 21.) 26lebo Macedónsko a Achájsko sa rozhodli urobiť nejakú zbierku pre chudobných svätých v Jeruzaleme. 27Radi to urobili a sú aj ich dlžníkmi. Lebo ak pohania dostali účasť na ich duchovných dobrách, sú povinní poslúžiť im zasa v hmotných. 28Keď to dokončím a riadne im odovzdám toto ovocie, vydám sa cez vás do Španielska. 29A viem, že keď k vám prídem, prídem s plnosťou Kristovho požehnania. 30Prosím vás, bratia, pre nášho Pána Ježiša Krista a pre lásku Ducha, zápaste spolu so mnou v modlitbách za mňa u Boha, 31aby ma zachránil pred neveriacimi v Judei a aby moja služba Jeruzalemu bola milá svätým. 32Potom k vám prídem s radosťou, ak to bude Božia vôľa, a pookrejem s vami. (*) (Pavol bol pre svoje pôsobenie medzi pohanmi a pre osočovanie od svojich nepriateľov, o ňom šírené (Sk 21, 28), v neláske nielen medzi Židmi, ale aj medzi židokresťanmi v Jeruzaleme.) 33Boh pokoja nech je s vami všetkými. Amen.

Rim 16

Odporúčania a pozdravy. - 1Odporúčam vám našu sestru Fébu, služobníčku Cirkvi v Kenchrách. (*) (Féba bola v službách lásky (porov. 1 Tim 3, 11) v kenchrejskej cirkvi. Nepochybne ona niesla rímskym kresťanom tento list. Kenchry – korintský východný prístav.) 2Prijmite ju v Pánovi, ako sa patrí na svätých, a pomáhajte jej vo všetkom, čo bude od vás potrebovať, veď aj ona pomáhala mnohým, aj mne samému.

3Pozdravujte Prisku a Akvilu, mojich spolupracovníkov v Kristovi Ježišovi. (*) (Priska a Akvila, manželia. Pozri Sk 18, 1–4. 18. 26. Boli to kresťania z Ríma, ktorí spolupracovali s Pavlom v Korinte a v Efeze. V rokoch 49–50 cisár Klaudius vyhnal Židov z Ríma, a tak sa aj mnohí židokresťania dostali do Grécka a Malej Ázie.) 4Oni nastavili vlastné šije za môj život. Im som nielen ja zaviazaný vďakou, ale aj všetky cirkvi z pohanov. 5Pozdravte aj cirkev v ich dome.

Pozdravte môjho milovaného Epaineta, prvotinu Ázie v Kristovi. (*) (Epainetos, prvotina Ázie v Kristovi, t. j. ktorý pravdepodobne ako prvý v Ázii uveril v Krista.) 6Pozdravte Máriu, ktorá veľa pracovala pre vás. 7Pozdravte Andronika a Juniáša, mojich pokrvných a spoluväzňov, ktorí sú známi medzi apoštolmi a už predo mnou boli v Kristovi. (*) (Andronikus a Juniáš sa tu nazývajú apoštolmi v širšom zmysle. Azda boli ozajstní pokrvní apoštola Pavla, teda nielen súkmeňovci.
Podľa povesti sa Andronikus stal biskupom v Sirmiu v Panónii (je to dnešný Srijem). Biskupstvo v Srijeme bolo založené v 4. storočí, ale po dobytí a spustošení Avarmi roku 582 zaniklo. A pretože v 9. storočí obnovil pápež túto metropolu pre sv. Metoda (so sídlom na Velehrade), prvý moravský arcibiskup sa v cirkevnoslovanskej literatúre označuje ako Andronikov nástupca. Dnes je biskupstvo v Djakove.) 8Pozdravujte Ampliáta, môjho milovaného v Pánovi. 9Pozdravte Urbana, nášho spolupracovníka v Kristovi, i môjho milovaného Stachysa. 10Pozdravte Apella, osvedčeného v Kristovi. Pozdravte tých, čo sú u Aristobula. 11Pozdravte Herodióna, môjho pokrvného. Pozdravte tých, čo sú u Narcisa a sú v Pánovi. 12Pozdravte Tryfainu a Tryfózu, ktoré pracujú v Pánovi. Pozdravte milovanú Persidu, ktorá veľa pracovala v Pánovi. 13Pozdravte Rúfa, vyvoleného v Pánovi, i jeho aj moju matku. (*) (Nie je vylúčené, že Rúfus bol synom Šimona z Cyrény, o ktorom je reč v Mk 15, 21. Rúfusova matka sa matersky starala aj o Pavla.) 14Pozdravte Asynkrita, Flegonta, Hermesa, Patrobasa a Hermasa a bratov, čo sú s nimi. 15Pozdravte Filológa a Júliu, Nerea, jeho sestru i Olympasa a všetkých svätých, čo sú s nimi. 16Pozdravte sa navzájom svätým bozkom. Pozdravujú vás všetky Kristove cirkvi. (*) ("Svätý bozk" – porov. 1 Kor 16, 20; 2 Kor 13, 12; 1 Sol 5, 26. Pobozkanie zvyčajné u ľudí Východu sa stalo u kresťanov výrazom bratskej lásky a prešlo i do bohoslužieb (osculum pacis – bozk pokoja). "Všetky cirkvi", t. j. cirkevné obce, spoločenstvá. Táto formulácia, nezvyklá u Pavla, poukazuje na úctu, akou bola obklopená rímska cirkev.)

Pozor na falošných učiteľov. - 17Prosím vás, bratia, dávajte si pozor na tých, čo vyvolávajú rozbroje a pohoršenia v protive s učením, ktoré ste prijali, a vyhýbajte sa im. (*) (Ide tu o židovčiacich kazateľov, ktorí znepokojovali pohanokresťanov najmä tým, že aj pre nich zdôrazňovali nevyhnutnosť Mojžišovho zákona.) 18Lebo takíto neslúžia Kristovi, nášmu Pánovi, ale svojmu bruchu, a sladkými rečami a poklonami zvádzajú srdcia nevinných.

19O vašej poslušnosti už vedia všetci. Preto mám z vás radosť, ale chcem, aby ste boli múdri v dobrom a neskúsení v zlom. 20A Boh pokoja čoskoro rozmliaždi satana pod vašimi nohami. Milosť nášho Pána Ježiša nech je s vami.

Pozdravy Pavlových spoločníkov. - 21Pozdravuje vás môj spolupracovník Timotej i Lucius, Jason a Sosipater, moji pokrvní. (*) (Pozdravy niektorých Pavlových spolupracovníkov.) 22Pozdravujem vás ja, Tercius, čo píšem tento list v Pánovi. (*) (Milá je vložka Tercia, ktorý písal tento list a nepremeškal príležitosť, aby sám za svoju osobu pozdravil rímskych bratov. Pavol zvyčajne listy diktoval pisárom. Niekedy pridal sám pár slov vlastnou rukou (2 Sol 3, 17 a inde).) 23Pozdravuje vás Gájus, hostiteľ môj i celej cirkvi. (*) (Gájus – pozri 1 Kor 1, 14. Pavol býval v Korinte uňho.) 24Pozdravuje vás Erastus, správca mestskej pokladnice, a brat Kvartus. (*) (Tento verš v starej Vulgáte znie: "Milosť nášho Pána Ježiša nech je s vami. Amen." Neovulgáta ho vynecháva, lebo sa nenachádza v mnohých rukopisoch. Je opakovaním v. 20. V Neovulgáte je v. 23 rozdelený aj na v. 24 od slov: "Pozdravuje vás Erastus …")

Doxológia. - 25A tomu, ktorý má moc utvrdiť vás podľa môjho evanjelia a hlásania Ježiša Krista na základe zjavenia tajomstva, ktoré bolo od večnosti skryté, 26ale teraz bolo zjavené a skrze Písma prorokov z príkazu večného Boha vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru, 27jemu, jedinému múdremu Bohu sláva skrze Ježiša Krista naveky. Amen. (*) (Slávnostný záver zodpovedá úvodnému pozdravu (1,1–7).)