1. Adresát: kresťanské spoločenstvo v Ríme. Kedy vznikla kresťanská obec v Ríme a kto ju založil, nevedno. List Rimanom (napísaný v zime r. 57/58) je najstarším svedectvom o jej jestvovaní a význame (porov. 1, 8; 16, 19). Prví rímski kresťania boli pravdepodobne židovského pôvodu. V tomto zmysle možno chápať svedectvo historika Suetonia, ktorý v životopise cisára Klaudia píše: "Klaudius vykázal Židov z Ríma, lebo na podnet (pochádzajúci od) Kresta (= Krista) neprestajne vyvolávali roztržky" (porov. Vita Claudii 25, 4). Tento Klaudiov edikt bol vydaný r. 49 po Kr. a boli ním postihnutí aj kresťania pochádzajúci zo židovstva, medzi nimi Akvila a Priska, ktorých krátko potom stretol Pavol v Korinte (porov. Sk 18, 2 n.).
V čase, keď Pavol písal List Rimanom, tvorili väčšiu časť rímskej prvokresťanskej obce veriaci obrátení z pohanstva (porov. 1, 5-6), ale bolo v nej aj veľa kresťanov židovského pôvodu (porov. 15, 7-9): Apoštol vyzýva obidve skupiny, aby sa navzájom prijali, ako Kristus prijal ich, pohanov i Židov. V hl. 14-15 sú jasné dôkazy o tom, že v rímskom spoločenstve boli napätia a rozpory medzi »slabými« vo viere, ktorí aj po svojom obrátení zachovávali predpisy o svätení niektorých dní alebo o zdržiavaní sa niektorých pokrmov (porov. 14, 2.5), a medzi »silnými«, ktorí si ako kresťania nepokladali za povinnosť zachovávať tieto predpisy (porov. 14, 3.10). Aby sa vyhlo roztržkám a nebezpečenstvu rozkolu, Apoštol odporúča solidárnosť a bratskú lásku.
Pavol sa v Liste Rimanom nezmieňuje o Petrovi. To naznačuje, že v čase, keď písal List, Peter nebol v Ríme a pravdepodobne tam dovtedy ešte ani nebol. Ani Skutky apoštolov nespomínajú pobyt apoštola Petra v Ríme. Svedčí o tom až Prvý Klementov list (porov. 1 Clem, 5, 1 - 6, 1) na konci 1. stor. a Ignác Antiochijský v Liste Rimanom (porov. IgnRom 4, 3) na začiatku 2. stor.; v Novom zákone na to naráža 1 Pt 5, 13.
2. Okolnosti a cieľ listu. Pavol sa týmto listom obracia na kresťanskú obec v Ríme, ktorú síce nezaložil (porov. 15, 20), ale ako "apoštol národov" oddávna túžil navštíviť ju (porov. 1,8.15; 15, 22 n.). Po založení a upevnení kresťanských spoločenstiev na Východe plánuje Pavol misijnú cestu na Západ, do Španielska, a na nej sa chce zastaviť aj v Ríme, aby aj tam "mal nejaké ovocie, tak ako u ostatných národov" (1, 13; porov. aj 15, 22-24.28-29). Najprv však musí odovzdať zbierku, ktorú urobil v Macedónsku a Achájsku pre chudobných v Jeruzaleme (porov. 15, 25-26; 1 Kor 16, 1). List Rimanom napísal Pavol na konci svojej tretej misijnej cesty v zime r. 57/58 v Korinte. Chce sa ním osobne predstaviť rímskym kresťanom, ale predovšetkým chce dôkladne rozobrať základné teologické zásady "svojho evanjelia" a aplikovať ich na konkrétnu situáciu adresátov (porov. 12, 3-21; 14, 1 - 15, 13).
3. Rozdelenie. Podľa obsahu možno list rozdeliť takto:
Úvod (1, 1-17):
Záver: Pavlove osobné správy (15, 14 - 16, 24):
Doxológia (16, 25-27).
4. Literárna stránka listu. Po literárnej a formálnej stránke svedčí List Rimanom o vynikajúcich spisovateľských schopnostiach apoštola Pavla. Vo svojich teologických výkladoch používa mnohoraké vyjadrovacie prostriedky a literárne druhy, aby čím výstižnejšie a účinnejšie predložil evanjeliové posolstvo. Popri výzve vo forme diatriby (porov. 2, 1-25) a rabínskych dôkazoch z biblických textov (porov. 3, 1-20; 4, 1-25; 9, 6-11; 10; 12, 14-21) je v Liste Rimanom náert homílie o krstnom obrade (porov. 6, 1-23) a o kresťanskom živote (porov. 12, 1-2; 13, 11-14), praktické riešenie problémov, ktoré narúšajú spoločné nažívanie (porov. 14, 1 - 15, 13), originálna úvaha o vnútornom rozpore človeka (porov. 7, 7-25), hymny (porov. 8, 31-39; 11, 33-36), doxológia (16, 25-27) a iné prvky.
Z hľadiska textovej kritiky je dôležitý najmä problém Pavlovho autorstva záverečnej doxológie (16, 25-27), ktorá je vo viacerých starých rukopisoch na rôznych miestach listu (po 14, 23; po 15, 33 a po 16, 24), ako aj problém state 16, 1-24, kde Pavol pozdravuje asi tridsať osôb v rímskej cirkevnej obci, ktorú vtedy osobne nepoznal. Hypotéza, podľa ktorej táto stať pôvodne nepatrila k spisu, ale bola sprievodným listom pre Fébu, ktorú Pavol poveril, aby zaniesla kópiu Listu Rimanom a pozdravy kresťanom v Efeze, je nepravdepodobná.
5. Teologický význam listu. List Rimanom je nielen najdlhším a najlepšie štruktúrovaným spisom v zbierke Pavlových listov, ale z teologického hľadiska drží medzi nimi primát bohatstvom a hĺbkou evanjeliového posolstva. I keď ho nemožno považovať za sumu kresťanskej náuky ohlasovanej Pavlom (chýbajú v ňom niektoré základné témy Pavlovej teológie, ako je napr. náuka o Cirkvi, o Eucharistii, o vzkriesení tela, o eschatológii) ani za »Pavlov testament«, dôležitosť listu je v tom, že podáva obsiahlu syntézu posolstva, ktoré Pavol nazýva, »svojím evanjeliom« (porov. 2, 16; 16, 25). V tomto zmysle je list pokojným výkladom a rozvedením tematiky o ospravodlivení skrze vieru, ktorú Pavol obhajoval v polemike s judaizátormi v Liste Galaťanom. V liste rímskym kresťanom Pavol navyše poukazuje na novosť evanjelia, na život kresťana podľa Ducha a na konečnú spásu Izraela.
Hlavné náukové perspektívy Listu Rimanom sú: 1. Ekumenická perspektíva, t. j. posolstvo, že Kristus radikálne odstránil etnické, kultúrne a náboženské rozdiely, ktoré boli medzi Židmi a pohanmi. Z hľadiska spásy niet medzi nimi rozdielu: jedni aj druhí zhrešili a sú ospravodlivení zadarmo vykúpením v Ježišovi Kristovi (porov. 3, 22-24; 10, 12; 11, 32); môžu sa spasiť iba na základe viery (porov. 1, 17; 3, 21-31; 4; 5, 1; 9, 30-32; 10, 6-11). 2. Dejinnospásna perspektíva: Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním sa začal nový vek (eón) v dejinách spásy (porov. 3, 21; 7, 6; 8, 1-2); na miesto prvého Adama nastúpil druhý Adam, Kristus (porov. 5, 12-21); kresťania s celým tvorstvom očakávajú úplné vyslobodenie z otroctva skazy (porov. 8, 18-25.31.35.38-39). 3. Etická perspektíva: z náuky vyloženej v hl. 1-11 o ospravodlivení skrze vieru Pavol v parenetickej (morálno-poučnej) časti (hl. 12-15) vyvodzuje dôsledky pre kresťanský život.
List Rimanom obsahuje tieto hlavné teologické témy:
1. Náuka o ospravodlivení: potrebujú ho všetci (1, 18 - 3, 20), nedosahuje sa skutkami podľa Zákona (2, 13; 3, 21; 4, 6; 7, 14-24), ale skrze vieru v Ježiša Krista (1, 17; 3, 21-26; 4, 25; 5, 1), ktorý nás svojou smrťou oslobodil od hriechu (5, 15-21; 6, 12-23); ovocím ospravodlivenia je život v Duchu Svätom (hl. 8).
2. Zákon (jeho zachovávanie a skutky): sám v sebe je svätý a dobrý (7, 12 n.14.16.22); bol však príčinou toho, že sa rozmnožil hriech (5, 13-20; 3, 20; 4, 15), nebol schopný oslobodiť človeka od hriechu (7, 14-24), ale priviedol naň smrť (7, 7-13; 8, 2b). Až nový, vnútorný zákon Ducha, ktorý zdokonalil a prekonal Mojžišov zákon (3, 31; 8, 2.4), stal sa novou normou života kresťana a zároveň aj jeho silou v konaní (8, 3-4).
3. Hriech: všetci bez rozdielu sú pod hriechom (3,9; 5, 12.20 n.; 6, 1 n.7.10-14.17 n.20.22); medzi Zákonom a hriechom jestvuje vnútorný vzťah (3, 20; 7, 5.7-9.11.13 n. 17.20.23.25; 8, 2 n.) aj medzi hriechom a smrťou (6, 16.23; 8, 10).
4. Kristovo spasiteľské dielo: mimo okruhu pôsobenia Ježiša Krista je len ľudský hriech a Boží hnev (1, 18 - 3, 20); v Kristovi je vykúpenie (3, 24-26), ospravodlivenie (4, 25), zmierenie (5, 1-11); on je hlavou nového ľudstva (5, 12-21), v ňom má pokrstený »nový život« (6, 1-6; 8, 1-3) a záruku, že premôže všetky protivenstvá (8, 35-39); "cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí" (10, 4).
5. Život veriacich v Duchu Svätom: sú Božími deťmi, Božími dedičmi a sú určení pre slávu (8, 14-18); Duch sa za nich prihovára v modlitbe (8, 26 n.) a riadi ich konanie (8, 4.13-24) až po eschatologické zavŕšenie (8, 11).
6. Teológia dejín spásy: nevera Izraela slúži na spásu pohanom a spása pohanov bude viesť ku končenej spáse Izraela (9, 1 - 11, 36).
List Rimanom zohral dôležitú úlohu v dejinách a živote Cirkvi. V kresťanskom staroveku Marcion z neho vyvodil svoje bludárske učenie o úplnej odluke kresťanstva od starozákonného dedičstva; sv. Augustín na základe učenia Listu Rimanom bojoval proti bludu pelagiánov tým, že vyzdvihol potrebu milosti na spasenie. Pre protestantskú reformu bol List Rimanom základným biblickým textom. V modernom veku sa biblický komentár K. Bartha k tomuto listu (v r. 1919) stal medzníkom v protestantskej teológii. List Rimanom, ktorý bol v 16. stor. textom »rozdelenia kresťanov«, sa v súčasnosti na rovine ekumenického dialógu stal textom "zblíženia kresťanov".
Poznámka: v texte Listu Rimanom a v poznámkach sa používajú vžité výrazy »ospravedlniť«, »ospravedlnený«, »ospravedlnenie« i keď odporujú vnútorným zákonitostiam slovenčiny. Kresťan sa totiž stáva »spravodlivým«, nie »spravedlným«. Preto by malo byť: »ospravodliviť«, »ospravodlivený«, »ospravodlivenie«, ako je to aj v tomto úvode. (Sloveso »ospravodliviť«, sa uvádza aj v Slovníku slovenského jazyka, II. diel, Bratislava 1960, s. 606, i keď s iným významom a s označením »zastar.«).