1. Pavlov pôvod a mladosť. Pavol sa narodil v prvých rokoch kresťanského letopočtu v Tarze v Cilícii (porov. Sk 21, 39). Bol Žid z Benjamínovho kmeňa (porov. Flp 3, 5). Pri obriezke dostal meno Šavol (hebr. Šaúl = »vyprosený od Jahveho«, »vytúžený«), ale od mladosti mal aj vedľajšie rímske meno Pavol (lat. Paulus = malý, nepatrný). Od narodenia bol rímsky občan (porov. Sk 22, 27 n.). Doma bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a bol prívržencom skupiny farizejov (porov. Flp 3, 5 n.). Okrem materinskej aramejčiny si osvojil gréčtinu a zoznámil sa s helenistickou kultúrou a ľudovou filozofiou, ako aj s náboženstvom a politickou štruktúrou rímskeho impéria. Otec ho poslal do Jeruzalema, aby tam získal vyššie vzdelanie a stal sa učiteľom Zákona. Šaul sa v Jeruzaleme stal učeníkom slávneho učiteľa Gamaliela, ktorý patril k miernejším členom židovskej veľrady (porov. Sk 5, 34-39). Pod jeho vedením Pavol nadobudol dokonalú znalosť Zákona, osvojil si rabínsky spôsob myslenia a vykladania Písma, ako aj pravovernú židovskú zbožnosť (porov. Sk 22, 3). Vyučil sa remeslu tkáča stanov a toto remeslo vykonával aj v čase svojich apoštolských ciest, aby nebol pri svojej misionárskej činnosti nikomu na ?archu (porov. Sk 18, 3; 1 Sol 2, 9; 1 Kor 4, 12 a inde). Zdá sa, že nebol ženatý (porov. 1 Kor 7, 7) a po zdravotnej stránke trpel slabosťou a dajakou nám neznámou nepríjemnou chorobou (porov. Gal 4, 13 n.; 2 Kor 12, 7-10). Osobne nepoznal pozemského Ježiša, lebo za čias jeho verejného života sa zdržoval v Tarze.
2. Pavol, apoštol Ježiša Krista. Po Ježišovej smrti sa Šavol vrátil do Jeruzalema a stal sa fanatickým prenasledovateľom kresťanov, v ktorých videl odpadlíkov od židovstva. Mal účasť na ukameňovaní Štefana (porov. Sk 7, 58) a od veľkňaza si vyžiadal dovolenie, aby mohol kresťanov z Damasku priviesť v putách do Jeruzalema (porov. Sk 9, 2). Na ceste do Damasku sa mu však zjavil vzkriesený Kristus, ktorý si ho vyvolil za apoštola medzi pohanmi (porov. Sk 9, 1-19; 22, 6-16; 26, 12-18; 1 Kor 9, 1; Gal 1, 13-17; Flp 3, 12). Šavol prijal v Damasku krst a hneď začal ohlasovať, že Ježiš je Boží Syn (porov. Sk 9, 20). Potom sa zdržal istý čas v Arábii (porov. Gal 1, 17), opäť sa vrátil do Damasku, ale musel odtiaľ utiecť pred Židmi (porov. Sk 9, 24). Tri roky po svojom obrátení navštívil Petra v Jeruzaleme a potom žil niekoľko rokov v Sýrii a v Cilícii (porov. Gal 1, 18-21; Sk 9, 30). Barnabáš ho z Tarzu priviedol znovu do Antiochie v Sýrii (porov. Sk 11, 25) a spolu s ním v čase hladu zaniesol podporu kresťanom v Jeruzaleme (porov. Sk 11, 27-30). Keď sa vrátili, Duch Svätý ich určil na misie medzi pohanmi (porov. Sk 13, 1-3). Tým sa začína najdôležitejšie obdobie Pavlovho života: jeho tri veľké misijné cesty.
V r. 47-48 vykonal s Barnabášom a Jánom Markom prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie (porov. Sk 13, 1 - 14, 26). V jednotlivých mestách (Antiochia v Pizídii, Ikónium, Lystra, Derbe) založili cirkevné spoločenstvá, ale zakúsili aj veľa príkorí pre evanjelium. Po návrate r. 49 sa Pavol s Barnabášom zúčastnil na Jeruzalemskom apoštolskom sneme (porov. Sk 15, 1-30).
Druhá misijná cesta (r. 49-52; porov. Sk 15, 36 - 18, 22) apoštola Pavla v spoločnosti Sílasa (neskoršie Timoteja) viedla do Malej Ázie a odtiaľ na európsky kontinent (Filipy, Solún, Atény, Korint), kde založil významné kresťanské obce. Počas svojho pobytu v Korinte Pavol napísal Prvý a Druhý list Solúnčanom. Potom sa cez Efez vrátil do Antiochie v Sýrii.
Na tretej misijnej ceste (r. 53-58; porov. Sk 18, 23 - 21,16) sa Pavol zdržal tri roky v Efeze, kde pôsobil s veľkým úspechom (porov. Sk 19, 1 - 20, 1; 1 Kor 16, 9) a prostredníctvom svojich spolupracovníkov založil kresťanské spoločenstvá v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole (porov. Kol 1, 7; 2, 1; 4, 13). V Efeze napísal List Galaťanom, Prvý list Korinťanom a pravdepodobne aj List Filipanom. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko (tu napísal Druhý list Korinťanom) do Korintu (porov. Sk 20, 3). Z Korintu poslal List Rimanom a potom sa cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu vrátil do Jeruzalema, aby priniesol tamojším chudobným kresťanom výťažok zbierky macedónskych a korintských veriacich.
V Jeruzaleme ho zatkli a strávil dva roky vo väzení (r. 58-60) v Cézarei, v sídle rímskeho prokurátora, ktorým bol vtedy Félix a po ňom Festus. Z väzenia napísal List Kolosanom, Efezanom a Filemonovi. Aby sa vyhol židovskému súdu, odvolal sa na cisára a prokurátor ho poslal loďou do Ríma (porov. Sk 23, 23 - 28, 14). V Ríme sa Pavol zdržal ako väzeň dva roky (r. 61-63; porov. Sk 28, 16-31), ale mohol sa dosť voľne pohybovať, príjímať návštevy a ohlasovať evanjelium.
Podľa istých náznakov v Pastorálnych listoch a v cirkevnej tradícii Pavol sa z rímskeho väzenia vyslobodil, ohlasoval evanjelium v Španielsku, ako už dávno predtým túžil (porov. Rim 15, 28), a potom vykonal cestu na Východ (Efez, Kréta, Macedónsko...; porov. 1 Tim 1, 3; 2 Tim 4, 13; Tít 3, 12; 1 Tim 3, 14; 4, 13; 2 Tim 1, 4). V Efeze nechal Timoteja a na Kréte Títa, aby zorganizovali tamojšie cirkevné obce, a v Macedónsku napísal Prvý list Timotejovi a List Títovi. V Malej Ázii Pavla pravdepodobne zatkli (v Troade? alebo v Efeze?) a previezli do rímskeho väzenia, kde r. 67 krátko pred svojou mučeníckou smrťou napísal Druhý list Timotejovi.
3. Chronológia Pavlovho života:
| Roky: | 5-10: | Pavlovo narodenie v Tarze, v Cilícii (Malá Ázia). |
| 20-25: | Teologická formácia u Gamaliela v Jeruzaleme. | |
| 33-34: | Obrátenie a krst v Damasku. | |
| 34-36: | Pobyt v Arábii. | |
| 36-37: | Prvá cesta do Jeruzalema, návšteva u sv. Petra. | |
| 37-42: | Pobyt v Tarze. | |
| 43: | Apoštolská činnosť v sýrskej Antiochii. | |
| 44: | S Barnabášom so zbierkou pre chudobných v Jeruzaleme. | |
| 47-48: | Prvá misijná cesta. | |
| 49: | Na Apoštolskom sneme v Jeruzaleme. | |
| 49-52: | Druhá misijná cesta. | |
| 53-58: | Tretia misijná cesta. | |
| 58-60: | Väznenie v Cézarei. | |
| 61-63: | Väznenie v Ríme. | |
| 63-64: | Cesta do Španielska. | |
| 65-67: | Cesta na Východ. | |
| 67: | Mučenícka smrť v Ríme. |
1. Literárny druh. Trinásť listov, ktoré sa v Novom zákone uvádzajú pod menom apoštola Pavla, je dôkazom jeho pastierskej starostlivosti o cirkevné spoločenstvá, ktoré založil a s ktorými ostal aj po svojom odchode v neprestajnom styku. Pavlove listy sú podmienené konkrétnou životnou situáciou adresátov. Preto majú príležitostný a osobný ráz a sú adresované určitej kresťanskej obci alebo jej predstaviteľom. Tým sa líšia od literárneho druhu epištoly, listu, ktorý je nezávislý od konkrétnej situácie a jeho cieľom je vzbudiť záujem širšieho okruhu čitateľov o isté aktuálne témy alebo problémy. Pavlove spisy sú teda ozajstnými listami a nemožno o nich hovoriť ako o umelých literárnych výtvoroch, čiže epištolách. Na druhej strane však nie sú súkromnou korešpondenciou, lebo prvotná Cirkev ich prijala do kánonu inšpirovaných spisov a tým uznala všeobecnú platnosť ich učenia pre celú Cirkev a pre všetky časy. Obsahujú základné pravdy kresťanského života a ich aplikáciu na životné potreby a problémy jednotlivých cirkevných spoločenstiev v daných historických podmienkach. Preto v Pavlových listoch nemožno hľadať teoretický a podrobný výklad jednotlivých vieroučných a mravoučných právd alebo súvislý teologický traktát.
Vonkajšou formou sa Pavlove listy podobajú súkromnej korešpondencii z helenistického a rímskeho obdobia. Vtedajšie listy pozostávali z týchto charakteristických základných častí:
1. Úvodná formula, v ktorej sa uvádza meno odosielateľa a meno adresáta s krátkym pozdravom. V Pavlových listoch možno pozdrav schematicky vyjadriť slovami »milosť a pokoj« (porov. Rim 1, 7; 1 Kor 1, 3; 2 Kor 1, 2 a inde).
2. Vďakyvzdanie, ktoré má v Pavlových listoch funkciu uvedenia hlavnej témy listu (porov. Rim 1, 8-17; 1 Kor 1, 4-9; Flp 1, 3-1 a inde).
3. Vlastný text listu, ktorý má v Pavlových listoch zvyčajne dve časti:
4. Záver listu a pozdravy. V Pavlových listoch sa v závere podávajú osobné správy alebo osobné odporúčania pre jednotlivcov. Charakteristickým záverečným Pavlovým pozdravom je: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista nech je s vami.“ (porov. 1 Sol 5, 28; 2 Sol 3, 18; Gal 6, 18; Flp 4, 23; 1 Kor 16, 23; Rim 16, 20; Flm 25).
Keďže Pavol diktoval svoje listy pisárovi, v niektorých na konci pridal svoj vlastnoručný podpis ako svedectvo o ich autentickosti (porov. napr. Gal 6, 11-18; 1 Kor 16, 21-24; 2 Sol 3, 17).
Pavol vo svojich listoch často používal materiál, ktorý adresáti už poznali z prvotného ohlasovania evanjelia, z katechetického vyučovania, z liturgie atď. a ktorý už spravidla jestvoval ako presne ustálený text v podobe literárnych foriem a formúl. Sem patria najmä liturgické hymny (porov. napr. Flp 2, 6-11; Kol 1, 15-20; 1 Tim 3, 16; Ef 5, 14), formuly kerygmy čiže prvokresťanského ohlasovania blahozvesti (porov. napr. 1 Kor 15, 3-7 o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; 11, 23-25 o ustanovení Eucharistie), formuly vyznania viery (porov. napr. Rim 1, 3-4; 10, 9; 1 Kor 8, 6; 1 Tim 2, 5-6), katalógy čností (porov. Gal 5, 22-23; Ef 4, 2-3; 4, 32 - 5, 9; Flp 4, 8 ati.) a nerestí (porov. Gal 5, 19-21; Rim 1, 29-30; 1 Kor 5, 10-11; 6, 9-10; Ef 5, 3-5 ati.), rodinné pravidlá (porov. Ef 5, 22 - 6, 9; Kol 3, 18 - 4, 1; 1 Tim 3, 2-6 ati.), Pánove slová (porov. 1 Kor 11, 23-25; 1 Sol 4, 15; 1 Kor 7, 10; 9, 14), ,svedectvá z písma" (porov. Rim 3, 10-18; 15, 9-12) a iné. Súhrnne možno povedať, že Pavlove listy sú nielen ovocím jeho osobných teologických úvah, ale aj svedectvom prvokresťanskej tradície. Vo svojej definitívnej forme sú výsledkom Pavlovej kresťanskej skúsenosti a misionárskej a pastoračnej činnosti.
2. Zbierka Pavlových listov. Pavol je autorom mnohých listov, no nie všetky sa zachovali. V Prvom liste Korinťanom 5, 9 n. Pavol spomína list adresovaný Korinťanom, v ktorom ich vystríha pred nemravníkmi, a v Druhom liste Korinťanom 2, 4 (porov. aj 7, 8-12) robí narážku na list, ktorý im napísal »vo veľkom súžení a úzkosti srdca, cez mnoho saz«. Tieto listy sa pravdepodobne stratili. To isté treba povedať aj o Liste Laodicejeanom, ktorý Pavol spomína v Kol 4, 16.
O zbierke Pavlových listov sa zmieňuje už autor Druhého Petrovho listu (porov. 3, 15-16), ako aj apoštolskí otcovia Klement Rímsky (okolo r. 96) a Ignác Antiochijský (okolo r. 107), i keď neuvádzajú nie presnejšie o ich počte. Bludár Marcion († r. 160) vypočítava desať Pavlových listov, ale vynecháva 1 Tim, 2 Tim a Tít. Muratoriho kánon okolo r. 180 uvádza všetkých 13 Pavlových listov bez Listu Hebrejom.
Grécky text Pavlových listov sa zachoval v mnohých rukopisoch. Najdôležitejšie a najstaršie sú: papyrus 46 (P46) z polovice 3. stor., Sinajský a Vatikánsky kódex zo 4. stor., Alexandrijský kódex z 5. stor. a Clermontský kódex zo 6. stor.
3. Ree a štýl Pavlových listov. Pavol písal svoje listy v hovorovej gréčtine svojho času, tzv. koiné, no cítiť v nej vplyv aramejčiny a Pavlovej biblicko-hebrejskej mentality. Vcelku je však jeho reč bohatá na výrazy a zo štylistického a literárneho hľadiska je na výške. Vo viacerých prípadoch nadobúdajú grécke slová a výrazy u Pavla nový význam, ktorý závisí od obsahu kresťanského posolstva, napr. pojmy »spása« (gréc. satería) a »hriech« (gréc. hamartía). Typickou črtou Pavlovej gréčtiny sú neologizmy ako napr. slovesá zložené s predložkou syn (»s«, »spolu s…«), ktorými Pavol vyjadruje životný, vnútorný vzťah a spojenie kresťana s Ježišom Kristom v jeho smrti, zmŕtvychvstaní a v sláve (porov. napr. Rim 6, 4 n.; 8, 17; Ef 2, 6; Flp 3, 10; Kol 2, 12). Nie vždy vedel jazykovo a štylisticky vyjadriť bohatstvo a habku svojich teologických myšlienok, a preto často hromadí pojmy jeden vedľa druhého, najmä kei hovorí o pravdách, ktoré on sám vnútorne hlboko prežíval, ako je »vykúpenie«, »ospravodlivenie«, »Božia láska prejavená v Ježišovi« atď. (porov. napr. Rim 8, 31-39; 1 Kor 13, 1-13), alebo keď v polemike s protivníkmi vyzdvihuje vznešenosť svojho apoštolátu a utrpenie s ním spojené (porov. 2 Kor 4, 1-12; 11, 22 - 12, 10). Tieto state Pavlových listov možno zaradiť medzi najkrajšie slovesné výtvory gréckej literatúry.
Na vyjadrenie nevýslovného diela spásy, uskutočneného smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, používa Pavol protikladné pojmy, ktorými osvetľuje situáciu a skutočnosť človeka pred vykúpením a po ňom: »smrť a život« alebo »smrť a zmŕtvychvstanie« (porov. Rim 6, 5-8), »Mojžišov zákon a viera« (porov. Rim 3, 21 - 4, 25; Gal 3, 1-29), »telo a Duch« (porov. Rim 8; Gal 5, 16-26), »otroctvo a sloboda« (porov. Gal 4, 1-11.21-31; Rim 8, 14-17), »prvý Adam a posledný Adam« (porov. Rim 5, 12-21; 1 Kor 15, 21-22.45-49), »svetlo a tma« alebo »deo a noc« (porov. 1 Sol 5, 1-10; Rim 13, 11-14), »starý a nový« (porov. Rim 7, 6; 1 Kor 5, 7-8), »jeden a všetci« (porov. Rim 5, 12-21) atď.
Charakteristickým prvkom Pavlovho štýlu je aj forma ľudovej filozofie v helenistickom období, tzv. diatriba, ktorá spočíva v tom, že autor dialoguje s fiktívnym diskutérom vo forme otázok, námietok a odpovedí, aby názornejšie a presvedčivejšie dokázal a presadil svoju mienku (porov. napr. Rim 2, 1 - 3, 8; 6, 1-19; 1 Kor 6, 12-13; 15, 35-37). Vplyv Pavlovej rabínskej formácie cítiť v jeho argumentácii »od menšieho k väčšiemu«, ktorá vychádza z predpokladu, že ak je pravdivé menšie, o to pravdivejšie je väčšie (porov. Rim 5, 9-10.15-17). Pavol cituje a interpretuje Starý zákon podľa rímskych spôsobov, čiže bez ohľadu na literárny a historický kontext state; biblický text sa pritom neuvádza na dokázanie tvrdenia, ale na ilustráciu už vyslovenej pravdy (porov. Rim 3, 10-18; 15, 9-12).
4. Teológia Pavlových listov. Pavol podáva vo svojich listoch kresťanské posolstvo vo forme teologických úvah a vyjadruje ho striktne teologickými termínmi a pojmami. Bol schopný preniknúť do hĺbky kresťanskej skutočnosti, formulovať a synteticky podať evanjelium v kategóriách pochopiteľných a prístupných grécko-rímskemu svetu a aplikovať ho na konkrétnu situáciu a potreby čitateľov. Pavol však nie je systematickým teológom. Nepodáva globálny súhrn svojej teológie ani v Liste Rimanom, ktorý je najlepšou syntézou »Pavlovho evanjelia«. Pavol sa vo svojich listoch usiluje na základe teologickej náuky riešiť konkrétne problémy kresťanských spoločenstiev a viesť veriacich k vyspelosti viery a kresťanského života. Ide teda skôr o aplikáciu teológie na prax v konkrétnych okolnostiach života. Z tohto dôvodu sa Pavlova teológia nevyhnutne obmedzuje na určité oblasti náboženského života a nie je úplná. V úvodoch k jednotlivým Pavlovým listom podávame hlavné teologické témy príslušného spisu. Tu stačí vo všeobecnosti povedať, že ústrednou náukou Pavlovej teológie je kristológia, v ktorej sa kladie hlavný dôraz na vykupiteľské dielo Ježiša Krista (soteriológia), uskutočnené jeho smrťou na kríži za naše hriechy (porov. napr. Rim 3, 23-26; 5, 6-8; 2 Kor 5, 14-21; Kol 1, 20-22) a jeho zmŕtvychvstaním na naše ospravodlivenie (porov. Rim 4, 25; 1 Kor 15; Flp 3, 10 a inde). Kristológia je podkladom Pavlovej eschatológie, ekleziológie, etiky atď. a kľúčom na pochopenie jeho apoštolátu a pastoračnej činnosti v prvokresťanských spoločenstvách.
5. Rozdelenie a poradie Pavlových listov. Pavlove listy možno podľa rozličných kritérií rozdeliť a prehľadne zoradiť takto: