Krst znamená smrť hriechu. - 1Čo teda povieme? Budeme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť?

2Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? 3Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? 4Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. 5Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. 6Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. (*) (Bolo by bludným a rúhavým záverom, keby sme z povedaného uzatvárali, že môžeme bezočivo hrešiť v nádeji, že Kristova milosť je väčšia ako naše hriechy. Umreli sme predsa raz navždy hriechu, keď sme boli pokrstení (gr. doslovne "ponorení") v Ježiša Krista, ktorý vzal na seba naše hriechy a za nás zomrel. S ním bol pochovaný hriešny človek, naše hriešne "Ja" a s ním sme vstali vo svätom krste z mŕtvych, aby sme žili novým životom, životom milosti v Bohu a pre Boha. Stali sme sa jedno s Kristom. Symbolika krstu, ktorý sa v raných časoch kresťanstva udeľoval ponorením, spája pokrsteného s Kristom umierajúcim, pochovaným (ponorenie) a zmŕtvychvstalým (vynorenie) a začleňuje ho do Kristovho tajomného tela. Ospravedlnenie prináša odpustenie hriechov, ale pokrstenému ukladá aj povinnosť žiť bez hriechu, lebo Kristus vstal zo smrti do života a ustavične žije "nový" život pre Boha.) 7Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. (*) (Telesnou smrťou sa končí možnosť hrešiť. Kto v krste spojený s Kristom tajomne umrel a vstal z mŕtvych, už nemá hrešiť.)

8Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. (*) (Keďže krstom sme sa stali novým stvorením, už žijeme život slávy, ktorý bude definitívny po smrti; porov. 2 Kor 5, 15–17; Gal 6, 15; Ef 2, 10; 4, 24; Kol 3, 9–10.) 9Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. 10Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. 11Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.

Neslúžte hriechu, ale spravodlivosti. - 12Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, 13ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti. 14A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. (*) (Hriech, t. j. zlá žiadostivosť, nebude mať nad vami takú moc, že by ste jej nemohli odolať, lebo nie ste pod Zákonom (Mojžišovým), ktorý síce obsahoval dobré príkazy, ale sám od seba nemohol pomáhať zachovávať ich, lež ste pod milosťou, t. j. pod evanjeliom alebo Kristovým zákonom, ktorý neukladá len povinnosti, ale poskytuje aj nadprirodzenú pomoc na jeho zachovávanie.)

Ste služobníkmi spravodlivosti. - 15Čo teda? Budeme hrešiť, pretože nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Vonkoncom nie! 16Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť? 17No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení, 18a oslobodení od hriechu stali ste sa služobníkmi spravodlivosti.

19Hovorím po ľudsky s ohľadom na slabosť vášho tela. Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti. 20Lebo keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste slobodní čo do spravodlivosti. (*) (To znamená: nemali ste nijaký vzťah k spravodlivosti, neslúžili ste jej, ale hriechu (zlej žiadostivosti).) 21A aký úžitok ste mali vtedy z toho, za čo sa teraz hanbíte? Veď koniec toho všetkého je smrť! 22Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. 23Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

Kresťana neviaže Mojžišov zákon. - 1Vari neviete, bratia - veď hovorím takým, čo poznajú zákon -, že zákon panuje nad človekom, dokiaľ žije? 2Aj vydatú ženu zákon viaže len k žijúcemu mužovi; ak muž zomrie, je oslobodená od zákona muža. 3Kým teda žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. Ale ak muž zomrie, je oslobodená od zákona a nie je cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. 4Tak ste aj vy, bratia moji, zomreli zákonu skrze Kristovo telo, aby ste patrili inému, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme prinášali ovocie Bohu. (*) (Na príklade o manželstve ukazuje, že pokrstení už nie sú podriadení Mojžišovmu zákonu: Keď žene umrie muž, stane sa slobodnou od manželského zväzku a môže sa vydať za iného a žiť preňho. Tak aj pokrstení, ktorí tajomne zomreli v krste s Kristom, stali sa slobodnými od záväzkov predošlého Zákona a majú žiť so vzkrieseným Kristom a preňho.) 5Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti. (*) ("Kým sme boli v tele", t. j. v stave starého človeka, zaťaženého prvotným hriechom, čiže telesní. Hriešne vášne vyvolával Zákon v tom zmysle, že svojimi mnohými príkazmi a zákazmi stával sa príležitosťou alebo podnetom na hriech, nakoľko človek skôr sa kloní k zakázaným veciam. "Ovocie smrti", t. j. skutky, za ktoré je odplatou večná smrť.) 6Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery. (*) ("Po novom, v Duchu", t. j. v stave milosti Ducha Svätého. "Nie po starom, podľa litery", t. j. v onom starom stave, keď ste boli pod Zákonom.)

Hriech a zákon. - 7Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vonkoncom nie! Ale hriech som poznal iba skrze zákon; veď by som nevedel o žiadostivosti, keby zákon nehovoril: "Nepožiadaš!" (*) (Porov. Ex 20, 17. Mojžišov zákon sám osebe je dobrý, ale vlastne on priniesol presné poznanie toho, čo je zlé, zakázané, a pritom neposkytoval človeku potrebné milosti. Kde ho nebolo, svedomie človeka bolo slobodnejšie. Napríklad vnútorné hriechy žiadostivosti by sa nebrali tak vážne, keby Božie prikázanie výslovne nehovorilo: "Nepožiadaš!") 8Ale hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie vzbudil vo mne všetku žiadostivosť; lebo bez zákona bol hriech mŕtvy. (*) (Pavol opisuje dramatický vnútorný rozpor, ktorý človek skusuje sám v sebe.) 9Ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil (*) ("Ja" je podľa všetkého štylistickou figúrou a znamená: my, ľudia.) 10a ja som zomrel; i ukázalo sa, že to prikázanie, ktoré bolo pre život, bolo mi na smrť. 11Lebo hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie ma zviedol, a tým zabil. 12Tak teda zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré. 13Teda to dobré stalo sa mi smrťou? Vonkoncom nie! Ale hriech, aby sa ukázal ako hriech, spôsobil mi prostredníctvom toho dobrého smrť, aby sa tak hriech skrze prikázanie ukázal nadmieru hriešnym. (*) (Zákon bol daný Bohom pre dobro človeka, a preto je dobrý a svätý. Sám teda priamo nepôsobí duchovnú smrť. Ale robí to v človeku zdedená náklonnosť na hriech. Tá zneužíva dobré prikázanie a privádza na človeka duchovnú smrť. Boh to dopustil, aby ľudia tým túžobnejšie očakávali Vykupiteľa.)

Vnútorný boj. - 14Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. (*) (Zákon je duchovný pre svoj pôvod, ako aj preto, že chce človeku mravné dobro. "Ja som telesný", t. j. človek, ktorého ešte nepretvorila Kristova milosť.) 15Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. (*) (Človek je následkom dedičného hriechu tragicky rozorvaný, dá sa zvábiť zlej žiadostivosti (= zákon hriechu), ktorá je v nás zakorenená, hoci na druhej strane súhlasí s Božím zákonom a má v ňom zaľúbenie. Je to pravda, ktorú aj pohanský básnik dobre vycítil, keď povedal: "Vidím, čo je dobré, aj to schvaľujem, ale robím predsa to, čo je horšie…" (Ovídius). To, pravda, neznamená, že by sme neboli zodpovední za svoje hriechy. Apoštol tu chce len ukázať, v akom úbohom stave je hriešnik. Ako Pavol hovorí ďalej, kresťan posilňovaný Božou milosťou môže ovládať a premáhať zlú žiadostivosť.) 16No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. 17Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 18Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. 19Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. 20No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 21Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. 22Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; 23ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.

24Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? 25Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu. (*) (Z tohto biedneho stavu vyráža výkrik skoro zúfalý. A potom ako blesk vnáša svetlo do tragédie ľudskej bytosti slovo o Bohu, ktorý skrze Ježiša Krista vykupuje človeka.)