Svadba v Ptolemaide. - 51Nato vyslal Alexander k egyptskému kráľovi Ptolemeovi poslov s týmto odkazom: 52"Vrátil som sa do svojej ríše, nastúpil som na trón svojich otcov a zmocnil som sa vlády. Porazil som Demetria a stal som sa pánom nášho územia. 53Zviedol som s ním bitku, v ktorej sme ho porazili aj s jeho vojskom a nastúpili sme na trón jeho kráľovstva. 54Uzavrime preto teraz spolu priateľstvo! Daj mi za manželku svoju dcéru, aby nás spájalo aj príbuzenstvo! Dám dary tebe i jej, hodny teba."
55Kráľ Ptolemeus odpovedal na to: "Šťastný deň, v ktorom si sa vrátil do krajiny svojich otcov a nastúpil na trón ich kráľovstva! 56Rád urobím, o čo si ma požiadal v liste; len mi príď v ústrety do Ptolemaidy, aby sme sa spoznali. Tam sa mi staneš zaťom, ako si navrhol."
57Ptolemeus sa vybral so svojou dcérou Kleopatrou z Egypta a stošesťdesiateho druhého roku prišli do Ptolemaidy. (*) (R. 162, čiže v jeseň r. 150 pr. Kr. – Cleopatra Thea, dcéra Ptolemea VI. Filometora, sa postupne vydala za Alexandra Balasa (od ktorého sa jej narodil Antiochus VI.), Demetria II. (11,12) a jeho brata Antiocha VII.) 58Kráľ Alexander mu vyšiel v ústrety a dal mu svoju dcéru Kleopatru: vystrojil jej v Ptolemaide svadbu s veľkou, ozaj kráľovskou okázalosťou.
59Tu kráľ Alexander napísal Jonatánovi, že sa chce s ním stretnúť. 60Jonatán sa teda vybral s nádherou do Ptolemaidy, kde sa stretol s dvoma kráľmi. Poctil ich aj ich priateľov zlatom, striebrom a mnohými inými darmi a získal si ich priazeň.
61I spolčili sa proti nemu ničomní Izraeliti, vierolomníci, ktorí na neho žalovali. Lenže kráľ nedal nič na nich. 62Ba kráľ rozkázal, aby Jonatána vyzliekli z jeho odevu a obliekli ho do purpuru. Tak sa aj stalo. Potom ho kráľ posadil vedľa seba 63a povedal svojim popredným úradníkom: "Vyjdite s ním doprostred mesta a vyhláste, nech sa nikto neopováži niečo na neho žalovať alebo ho obťažovať z akéhokoľvek dôvodu!" 64Keď sa žalobci dozvedeli o pocte, ktorej sa mu verejne dostalo, a keď ho videli odetého purpurom, všetci sa rozutekali. 65Kráľ mu však udelil vysoké vyznačenia: dal ho započítať medzi svojich dôverníkov prvého radu a ustanovil ho za vojvodcu a miestodržiteľa. (*) (Veľkňaz Jonatán, ktorý sa stal vojvodcom a miestodržiteľom Júdska, spojil v jednej osobe najvyššiu duchovnú, vojenskú a politickú moc.) 66Potom sa Jonatán vrátil v pokoji a s radostným uspokojením do Jeruzalema.
Vzbura Demetria Nikatora. - 67Roku stošesťdesiateho piateho prišiel Demetriov syn Demetrius z Kréty do krajiny svojich otcov. (*) (Alexander Balas nemal naozaj právny nárok na sýrsky trón. R. 165 Sel. (pravdepodobne na jar r. 164 pr. Kr., asi tri roky po svadbe v Ptolemaide) sa vzbúril proti nemu Demetrius II. Nikator. Z Kréty mu došlo na pomoc žoldnierske vojsko, ktoré viedol istý Lastenes. Demetrius osobne neprišiel z Kréty, ale z Knidu. Porov. 2 Mach 4,30 n.) 68Keď sa to dopočul kráľ Alexander, veľmi sa zarmútil a vrátil sa do Antiochie.
69Demetrius zas ustanovil Apolonia za miestodržiteľa Celosýrie. On zhromaždil veľké vojsko a utáboril sa pri Jamnii. Veľkňazovi Jonatánovi odkázal: (*) (Celosýria, ku ktorej vtedy patrila aj Fenícia a Palestína, dostala nového miestodržiteľa. Bol ním Apolonius Taos (či Daos, ako číta Joz. Flávius), ktorý bol dôverným priateľom Demetria I., otca Demetria II., z rímskych čias.) 70"Len ty jediný sa búriš proti nám! Pre teba musím znášať posmech a potupu. Chceš sa azda proti nám udržať pri moci na horách? 71Ak teda dôveruješ v silu svojho vojska, zostúp k nám na rovinu a tu sa spolu zmerajme! Na mojej strane je vojenská sila miest. 72Len sa pýtaj a dozvieš sa, kto som ja a ostatní naši pomocníci! Povedia ti: »Nik z vás nám neodolá, lebo dvakrát boli porazení tvoji otcovia vo svojej vlastnej krajine.« (*) (Apolonius tu asi naráža na dve porážky Izraelitov od Filištíncov. Na prvú pri Ebenhaezre (1 Sam 4 n.) za čias Samuela a Héliho, keď ukoristili aj archu zmluvy, a na druhú na vrchoch Gelboe, kde zahynul Šaul a Jonatán (1 Sam 28,4; 31,1.8).) 73Teraz nebudeš môcť vzdorovať toľkej jazde a takému veľkému vojsku na rovine, kde niet kameňa ani úskalia, ani nijakého útočišťa."
Jonatán porazí Apolonia. - 74Keď Jonatán vypočul Apoloniovo posolstvo, rozhorčil sa až do krajnosti. Vybral desaťtisíc mužov a vytiahol z Jeruzalema. Pripojil sa k nemu aj jeho brat Šimon, aby mu pomáhal. 75Utáborili sa pri Joppe; mesto sa však pred nimi uzavrelo. V Joppe bola totiž Apoloniova posádka. I zaútočili naň. 76Obyvatelia mesta sa však preľakli a otvorili (brány). Tak sa stal Jonatán pánom v Joppe. 77Keď sa to Apolonius dopočul, vzal tritisíc jazdcov a množstvo pechoty 78a tiahol k Azotu, akoby ich chcel obísť. Ale zároveň postupoval aj na rovinu, lebo si veľmi zakladal na množstve svojej jazdy. Jonatán sa hnal za ním k Azotu, až sa pustili obe vojská do bitky. 79Apolonius však zanechal za nimi v úkryte tisíc jazdcov. 80Ale Jonatán sa dozvedel, že je za ním úkladná záloha. Tá obkľúčila jeho vojsko, a vrhala šípy na ľud od rána až do večera. 81Vojaci sa držali, ako rozkázal Jonatán, hoci im kone omdlievali. 82Tu priviedol Šimon svoje vojsko, a keďže jazda bola už vyčerpaná, vrhol sa na pechotu. I porazil ich a utiekli. 83Jazda bola rozprášená na rovine a utiekla do Azotu. Tam vošli do chrámu Dagona, tamojšej modly, aby sa tam zachránili. (*) (Porov. 1 Sam 5,2.) 84Ale Jonatán zapálil Azot a okolité osady a pobral si z nich korisť. Ohňom spálil aj Dagonov chrám spolu so všetkými, ktorí v ňom hľadali útočište. 85Padlých mečom spolu s tými, čo boli spálení, bolo na osemtisíc mužov.
86Odtiaľ sa Jonatán vybral ďalej a utáboril sa pred Askalonom. Tu mu vyšli obyvatelia mesta s veľkou okázalosťou v ústrety. 87Potom sa Jonatán so svojimi ľuďmi a s bohatou korisťou vrátil do Jeruzalema.
88Keď sa kráľ Alexander dopočul o tomto úspechu, preukázal Jonatánovi ešte ďalšie pocty. 89Poslal mu zlatú sponku, ktorou sa obyčajne obdarúvajú len kráľovi príbuzní. A dal mu do vlastníctva Akaron s celým jeho územím. (*) ("Zlatú sponku", čiže ozdobu na purpurový plášť. "Kráľovi príbuzní" znamená čestné príbuzenstvo, čo je vyznamenanie prvého najvyššieho stupňa.)
Pád Alexandra Balasa. - 1Potom zhromaždil egyptský kráľ vojsko, také početné, ako je piesku na morskom brehu, ako aj množstvo lodí. Pomýšľal ľstivo sa zmocniť Alexandrovho kráľovstva a privteliť ho ku svojej ríši. 2Pritiahol teda do Sýrie (naoko) s pokojamilovným úmyslom. Obyvatelia miest mu otvárali brány a vychádzali mu v ústrety, lebo kráľ Alexander nariadil, aby ho vítali, pretože bol jeho tesťom. 3Tak vtiahol Ptolemeus do miest a v každom meste ponechal posádku zo svojich oddielov.
4Keď sa priblížil k Azotu, ukázali mu zborenisko Dagonovho chrámu, rumy Azota a jeho okolitých osád a na ceste pohodené alebo nakopené mŕtvoly pobitých a spálených v boji. 5Rozprávali kráľovi, že to porobil Jonatán, aby ho potupili. A kráľ mlčal. 6Jonatán sa vybral s okázalosťou v ústrety kráľovi do Joppe; pozdravili sa a prenocovali tam. (*) (Rieka Eleuterus, dnes Nahr el-Kebir, vlieva sa do Stredozemného mora severne od Tripolisu. Jonatán teda odprevadil egyptského kráľa až po hranice Sýrie.) 7Jonatán odprevadil kráľa až po rieku, zvanú Eleuterus; potom sa vrátil do Jeruzalema.
8Kráľ Ptolemeus zaujal pobrežné mestá až po prímorskú Seleuciu. Proti Alexandrovi snoval nie pekné plány. (*) (Obsadením Seleucie (=prístavné mesto Antiochie neďaleko ústia rieky Orontes) odkryl Ptolemeus svoj zastieraný úmysel.) 9Vyslal totiž k Demetriovi poslov s odkazom: "Nože, uzavrime spolu zmluvu! Dám ti svoju dcéru, ktorú má Alexander, a budeš panovať v kráľovstve svojho otca! 10Ľutujem totiž, že som mu dal svoju dcéru, lebo sa pokúšal siahnuť mi na život."
11Takto ho ohováral, lebo bažil po jeho kráľovstve. 12I vzal mu svoju dcéru a dal ju Demetriovi. Tak prerušil styky s Alexandrom a nastalo medzi nimi otvorené nepriateľstvo. (*) (Privlastnením "koruny Ázie" iste si nerobil nárok na celú Sýrsku ríšu, lebo už zo strachu pred Rimanmi, ktorí by neboli dovolili splynutie Egypta a Sýrie v jednu veľríšu, nebol by sa to odvážil urobiť, ako správne poznamenáva Joz. Flávius. Privlastnil si len Feníciu a Celosýriu (teda "dal si na hlavu korunu" ako kráľ len tejto časti ázijskej ríše) a ostatku sa vzdal v prospech Demetria.) 13Ptolemeus vtrhol do Antiochie a dal si na hlavu korunu Ázie. Tak už mal na hlave dve koruny, egyptskú a ázijskú.
14Toho času bol kráľ Alexander práve v Cilícii, lebo obyvatelia tamojších krajín sa búrili. (*) (Nepokoje v Cílicii vyvolalo Demetriovo vojsko, ktoré sa tam dostalo z Kréty. K boju medzi Alexandrom a Ptolemeom došlo pred hradbami hlavného mesta Antiochie. Porážku Alexandra pripravila zrada vo vojsku, ktorého časť prebehla ku Ptolemeovi (Justín 35,3).) 15Keď sa to Alexander dopočul, tiahol proti nemu do boja. Ale Ptolemeus vyrazil s vojskom, zaútočil na neho s celou silou a zahnal ho. 16Alexander utiekol do Arábie, aby sa tam zachránil. Tak získal Ptolemeus prevahu. (*) (Alexander spolu s 500 jazdcami hľadal záchranu u arabského náčelníka Zabdiela (podľa Diodora sa volal: Diokles – asi gr. preklad arab. mena) so sídlom v Abae (25 km južne od Damasku), ktorému bol už predtým zveril svojho synka Antiocha.) 17Arab Zabdiel uťal Alexandrovi hlavu a poslal ju Ptolemeovi. 18Tretí deň na to zomrel aj kráľ Ptolemeus a miestne obyvateľstvo zničilo posádky, ktoré zanechal v pevnostiach. 19Tak sa stal v stošesťdesiatom siedmom roku kráľom Demetrius. (*) (Smrť Ptolemea Filometora, pád Alexandra Balasa, ako aj počiatok vlády Demetria II. spadá do roku 167 Sel. = r. 145 pr. Kr.)