b) Za Tryfona a Demetria Nikatora, 13,31 - 14,49

Tryfon kráľom; Šimon vyjednáva s Demetriom. - 31Tryfon zaobchádzal s mladým kráľom Antiochom ľstivo a dal ho zabiť. (*) (Dejepisci jednohlasne dosvedčujú, že Antiochus VI. Dionýz sa stal obeťou zákernej politiky Tryfonovej. Tak Joz. Flávius, Diodor, Apián, Justín. Podľa Lívia vraždu vykonali podplatení lekári. Sporný je len rok Antiochovej smrti. Spomenutí dejepisci tvrdia, že Tryfon dal zavraždiť Antiocha až po Demetriovej výprave proti Partom v Médii, ktorú podnikol r. 141 pr. Kr. O tejto nešťastnej výprave je reč v hl. 14. V tomto prípade by v. 31 n. patrili až za hl. 14. – Novší vykladatelia sú tej mienky, že Antiochus bol zavraždený r. 170 Sel. (=142 pr. Kr.), vtedy prvý rok Tryfonovej vlády bol by 142/41 pr. Kr. Takto by boli v. 31 n. časove na svojom mieste; veď aj udalosti, o ktorých je reč vo v. 41–51, spadajú do začiatku r. 171 Sel. (=141 pr. Kr.). Nevládol teda Tryfon v mene Antiochovom 8 rokov (Lívius, Epit. 52 a 53), ale len asi 3 roky (s tým sa dajú zrovnať aj 4 roky Joz. Flávia, ak ich berieme len ako čiastočné roky), a to: 145–142/41 pr. Kr. (Kugler, Kolbe, Schürer).) 32Stal sa miesto neho kráľom, položil si na hlavu korunu Ázie a narobil mnoho zla v krajine.

33Šimon však vybudoval júdske pevnosti a vystrojil ich vysokými vežami, silnými múrmi, bránami a závorami. Tiež potraviny uskladnil do pevností. 34Potom Šimon vybral mužov a poslal ich ku kráľovi Demetriovi, aby urobil krajine nejakú úľavu; celé Tryfonovo počínanie bolo totiž iba lupičstvo.

35Na túto prosbu vyslal kráľ Demetrius posolstvo a odpovedal mu listom tohto znenia:

36"Kráľ Demetrius posiela Šimonovi, veľkňazovi a priateľovi kráľov, ako aj starším a židovskému národu pozdrav. 37Zlatú korunu a palmovú ratolesť, ktorú ste poslali, sme prijali a hotoví sme uzavrieť s vami trvalý pokoj. Napíšeme tiež úradníkom, aby vám dali úľavu na poplatkoch. (*) (Demetrius zo strachu pred Tryfonom a Partmi bol ochotný vyjednávať so Šimonom. Ako znak dobrej vôle bolo, že prevzal Šimonove dary: zlatú korunu (porov. 10,20.29; 11,35) a palmové ratolesti zo zlata (porov. 2 Mach 14,4).) 38Úľavy, ktoré sme vám udelili, zostávajú v platnosti. Takisto si podržíte aj pevnosti, ktoré ste si vybudovali. 39Odpúšťame vám nedopatrenia a chyby (učinené) až podnes; priam tak korunu, ktorú dlhujete. Ak ešte vyberali aj v Jeruzaleme nejaký iný poplatok, už ho nebudú odvádzať. 40Ak sa prihlásia niektorí schopní z vás na našu osobnú stráž, môžu byť pribratí. Kiež panuje medzi nami pokoj!" (*) (Z celej správy vidieť, že je to nielen uzmierenie, ale vyhlásenie židovskej nezávislosti.)

41Tak bolo roku stosedemdesiateho sňaté jarmo pohanov z Izraela. (*) (Židia, oslobodení od "jarma pohanov" (porov. tiež 14,38), vzali r. 170 Sel. (=jar 142/41 pr. Kr.) za východisko novej éry, podľa ktorej datovali svoje štátne listiny, súkromné listy a obchodné zmluvy. – O minciach slobody porov. 15,6. – Šimon dostal titul "hegúmenos"=skôr ako: miestodržiteľ, etnarcha ("knieža").) 42A židovský národ začal písať v listinách a zmluvách: "V prvom roku Šimona, veľkého židovského veľkňaza, vojvodcu a kniežaťa."

Gazara a Akra v rukách Židov. - 43V tých dňoch sa Šimon utáboril pri Gazare a obkľúčil ju vojskom. Zhotovil dobývací stroj a prisunul ho až k mestu. Udrel ním na jednu vežu a dobyl ju. (*) (Miesto "Gaza" (tak gr. i Vg) prekladáme so zreteľom na 14,7.34; 15,28; 16,1: Gazara; t. j. Gezer (4,15; 7,45; 9,52). Gezer dobýval Šimon iste ešte pred uzavretím zmluvy s Demetriom.) 44Vojaci, ktorí boli v dobývacom stroji, vyrazili do mesta, v ktorom nastalo veľké vzrušenie. 45Obyvatelia mesta vystúpili so ženami a deťmi na múr, roztrhli si odev, hlasite kričali, žiadali Šimona, aby im podal pravicu, 46a volali: "Nezaobchádzaj s nami podľa našich zlých skutkov, ale podľa svojho milosrdenstva!" 47Šimon sa dal uzmieriť a prestal proti nim bojovať. Predsa ich však vyhnal z mesta, dal vyčistiť domy, v ktorých boli modly, a až potom vtiahol do neho za hlaholu žalmov a chválospevov. 48Odstránil z neho každú (modlársku) nečistotu, osadil tam Zákonu oddaných mužov, opevnil ho a postavil si v ňom dom.

49Medzitým bol obyvateľom jeruzalemského hradu znemožnený akýkoľvek styk s krajinou aj každý nákup a predaj. Preto mali veľký nedostatok a dosť z nich zahynulo hladom. 50Tu volali k Šimonovi, aby si mohli s ním podať pravicu; i podal im ju. Ale vyhnal ich odtiaľ a očistil hrad od (modlárskych) poškvŕn. 51Vošli do neho dvadsiateho tretieho dňa druhého mesiaca stosedemdesiateho prvého roku s chválospevom a s palmovými ratolesťami, s citarami, cimbalmi a harfami, so spevmi a piesňami, pretože bol z Izraela vyhubený úhlavný nepriateľ. 52A nariadil, aby bol tento deň slávený každoročne s veselosťou. 53Opevnil chrámový vrch vedľa hradu a býval tam so svojimi. (*) (Porov. 12,36; 13,21 n. O palmových ratolestiach ako znakoch radosti porov. 2 Mach 10,7; Jn 12,13. – Pamätný deň očisty hradu od Sýrčanov (23. ijjar 171 Sel.=16. máj 142 pr. Kr., podľa Kuglera) bol neskoršie zatlačený inými pamätnými dňami, až zapadol do zabudnutia. Na chrámovej hore, ktorú opevňoval už Júda (4,60), potom Jonatán (10,11), si Šimon vybudoval svoju rezidenciu.)

54Keď videl Šimon, že jeho syn Ján je udatný muž, ustanovil ho za hlavného veliteľa všetkých oddielov a býval v Gazare.

Demetrius je zajatý. - 1V stosedemdesiatom druhom roku zhromaždil kráľ Demetrius svoje vojská a tiahol do Médie, aby tam získal posilu do boja proti Tryfonovi. 2Keď sa však Arsakes, kráľ Perzie a Médie, dopočul, že Demetrius vtrhol na jeho územie, poslal jedného zo svojich vojvodcov, aby ho zajal živého. 3On aj vytiahol, porazil Demetriovo vojsko, zajal ho a priviedol k Arsakovi, ktorý ho uväznil. (*) (R. 172 Sel.=jar 140–139 pr. Kr.)

Obnovenie priateľských zmlúv. - 16Zvesť o Jonatánovej smrti vyvolala v Ríme, ba aj v Sparte veľký zármutok. 17Ale keď sa dopočuli, že sa miesto neho stal veľkňazom jeho brat Šimon a že drží v moci krajinu a jej mestá, 18písali mu na medených doskách, aby obnovili priateľstvo a spojenectvo, ktoré uzavreli s jeho bratmi Júdom a Jonatánom. 19Prípis prečítali na zhromaždení ľudu v Jeruzaleme.

Toto je osnova listu, ktorý poslali Sparťania: 20"Vládcovia Sparťanov a ich mesto posielajú veľkňazovi Šimonovi, starším, kňazom a ostatnému židovskému ľudu, svojim bratom, pozdrav. (*) (Sparťania, ako sa zdá, poslali svoju odpoveď priamo do Júdska, lebo Numenius sa zastavil so svojím sprievodom najprv v Sparte, a potom pokračoval v ceste do Ríma. – O bratstve Sparťanov so Židmi porov. 12,6.21.) 21Vyslanci, poslaní k nášmu národu, zvestovali nám o vašej sláve a cti a tešili sme sa z ich príchodu. 22Ich vyhlásenie sme zapísali do uznesenia ľudu takto: »Prišiel k nám Numenius, syn Antiochov, a Antipater, syn Jasonov, židovskí vyslanci, aby s nami obnovili priateľskú zmluvu. 23Ľud sa uzniesol, že prijme tých mužov okázale a že dá odpis ich správy vložiť do zvláštnych kníh, aby bol na pamiatku národu Sparťanov. Odpis z toho sme poslali veľkňazovi Šimonovi.«"

24Šimon poslal Numenia do Ríma s veľkým zlatým štítom v cene tisíc mín, aby s nimi obnovil spojenectvo.

Čestná listina pre Šimona. - 25Keď sa ľud dopočul o týchto udalostiach, zvolal: "Ako sa odvďačíme Šimonovi a jeho synom? 26Veď on, jeho bratia a dom jeho otca odrazili hrdinským bojom nepriateľov Izraela a zaistili mu slobodu!" Napísali to na medené dosky, ktoré povesili na stĺpy na Sionskom vrchu.

27Osnova tohto nápisu je:

"Osemnásteho dňa mesiaca elul, stosedemdesiateho druhého roku, v treťom roku veľkňaza Šimona, kniežaťa Božieho ľudu, 28vo veľkom zhromaždení kňazov (a ľudu), predstavených národa a starších krajiny uzniesli sa na tomto: Pretože bývali v našej krajine časté vojny, 29Šimon, syn Matatiáša, potomka Joaribových synov, ako aj jeho bratia vystavili sa nebezpečenstvu a odporovali nepriateľom národa, aby obstála ich svätyňa a Zákon. Tým získali svojmu národu veľkú slávu. (*) (O letopočte Šimonovej vlády porov. 13,41, kde sa r. 170 Sel. udáva ako prvý rok Šimonov. – 18. elul (=6. židovský mesiac) r. 172 Sel. = asi koniec augusta r. 140 pr. Kr. – Z gréckeho výrazu "en Saramel" by sa zdalo, že "Saramel" znamená miesto, kde bolo zhromaždenie ľudu. Ale najskôr je to hebrejský titul Šimonov: "sar'am'él"=knieža Božieho ľudu.) 30Jonatán zjednotil svoj národ a stal sa jeho veľkňazom, až bol priradený k svojmu ľudu. 31Potom ich nepriatelia zamýšľali vtrhnúť do ich krajiny, aby ju spustošili a násilne siahli na ich svätyňu. 32Vystúpil však Šimon a bojoval za svoj národ; vynaložil veľkú časť svojho majetku na vyzbrojenie vojsk svojho národa a na žold pre nich. 33Opevnil júdske mestá, tiež Betsuru na júdskych hraniciach, kde prv bývali nepriateľskí ozbrojenci, a osadil tam júdske mužstvo ako posádku. 34Opevnil aj Joppe pri mori, ďalej Gazaru na pohraničí Azotska, kde prv bývali nepriatelia, osadil tam Židov a zaopatril ich všetkým, čo bolo potrebné na ich uživenie. 35Keď ľud videl Šimonove činy a slávu, ktorú sa usiloval získať svojmu národu, ustanovil ho za svojho vodcu a veľkňaza pre všetky tieto činy, pre spravodlivosť a vernosť, ktorú zachoval svojmu národu, ako aj preto, že sa všemožne usiloval povzniesť svoj ľud. 36Za jeho dní sa podarilo vykynožiť jeho rukami pohanov z krajiny aj tých, čo boli v Dávidovom meste Jeruzaleme, kde si vybudovali hrad, z ktorého podnikali výpady, pričom dookola poškvrňovali svätyňu, a tak zasadzovali ťažký úder jej (posvätnej) čistote. 37Postavil do neho židovskú posádku, opevnil ho pre obranu územia a mesta a zvýšil múry Jeruzalema. 38Tak sa stalo, že mu kráľ Demetrius potvrdil veľkňazstvo, 39urobil ho jedným zo svojich dôverníkov a vyznamenal ho vysokými poctami. 40Rozchýrilo sa totiž, že Rimania vyhlásili Židov za priateľov, spojencov a bratov a že okázalo privítali Šimonových poslov. (*) (Uzavretím mieru s Demetriom Šimon získal vysoké postavenie kniežaťa v teokratickom slobodnom štáte. V. 40 časove nesúvisí s v. 39. Demetrius poslal list Šimonovi už r. 170 Sel.; nemohol preto počuť o prijatí židovských poslov v Ríme, lebo títo odišli do Ríma až r. 172. Židia, ktorí zostavovali tento nápis, chceli len zdôrazniť všetky Šimonove zásluhy, jeho vyznamenania a slávu, nedbali však na časový postup udalostí.)

41Židia a kňazi sa teda uzniesli: Šimon má byť ich kniežaťom a veľkňazom navždy, kým nepovstane spoľahlivý prorok. (*) (Tu je odpoveď na otázku vo v. 25.) 42Nech je ich vojvodcom, a nech má starosť o svätyňu! Nech ustanovuje dozorcov nad prácami, nad zemou, nad zbraňami a pevnosťami! 43Nech má starosť o svätyňu; nech ho všetko poslúcha! Všetky listiny nech sú vystavované v jeho mene! Nech sa oblieka do purpuru a zlata! 44Nikomu ani z ľudu, ani z kňazov nech nie je dovolené porušiť niektorý z týchto predpisov alebo sa vzpierať proti jeho nariadeniam, alebo bez jeho vedomia zvolávať zhromaždenia v krajine, obliekať sa do purpuru a užívať zlatú stuhu! 45Kto by sa teda proti tomu previnil a niečo z toho zavrhol, vystaví sa trestu." (*) (Slová: "a nech má starosť o svätyňu" (v. 42) sa tam dostali z v. 43. – O purpure a zlatej sponke porov. 10,20.89.)

46Všetok ľud sa uzniesol, že priznáva Šimonovi uvedené výsady. 47Šimon to prijal a vyhlásil, že je ochotný zastávať veľkňazstvo, byť vojvodcom a kniežaťom Židov a kňazov a vôbec byť predstaveným všetkým.

48Nariadil, aby táto listina bola vyrytá do medených dosiek a vystavená na múre svätyne na viditeľnom mieste. 49Odpis z nej dali uložiť do klenotnice, aby ju mali poruke Šimon a jeho synovia.