Jonatán zvolený za vodcu. - 23Po Júdovej smrti zdvihli v celej izraelskej krajine hlavu vierolomníci; pozdvihli sa všetci zlosynovia. (*) (Júdova smrť vzpružila stranu židovských vierolomníkov a helenistov. V istom zmysle pridala sa k nim aj palestínska pôda tým, že neposkytovala dostatočnú výživu verným Židom, bojovníkom za slobodu a vieru.)
24V tých dňoch nastal veľmi veľký hlad, lebo zem odpadla s nimi. 25Bakchides si vyberal zločinných mužov, ktorých ustanovoval za pánov nad krajinou. 26Oni vyhľadávali a sliedili po Júdových prívržencoch a privádzali ich k Bakchidesovi, ktorý sa na nich pomstil a posmieval sa im. 27Nastalo veľké súženie v Izraeli, akého u nich nebolo od vystúpenia posledného proroka. (*) (Nastali pomery, ktoré označujú za najhoršie od vystúpenia posledného proroka, t. j. od doby Malachiáša (okolo r. 480 pr. Kr.).)
28Tu sa zhromaždili všetci Júdovi prívrženci a vraveli Jonatánovi: 29"Odvtedy, čo zomrel tvoj brat Júda, niet nikoho, kto by sa mu vyrovnal, aby bojoval proti nepriateľom a Bakchidesovi a vôbec proti nežičlivcom nášho národa. 30A tak sme si dnes vyvolili teba miesto neho za svojho vodcu a vojvodcu. Ty povedieš naše boje." 31Tak Jonatán prevzal v tom čase vodcovstvo a nastúpil na miesto svojho brata Júdu.
Útek Jonatána a smrť Jánova. - 32Keď Bakchides dostal o tom správu, hľadal spôsob, ako by ho zabil. (*) (Jonatán nemohol hneď vystúpiť so zbraňou proti Bakchidesovi. Preto sa utiahol na púšť Tekua (severovýchodne od Hebronu a východne od dediny Tekua, rodiska proroka Amosa; Am 1,1). Cisterna Asfar (asi dnešná studňa Bír ez-Za'ferán, 5 km južne od zrúcanín Chirbet Tekúa') bola pravdepodobne jedna z mnohých vodných nádrží kráľa Oziáša (2 Krn 26,10).) 33Lenže Jonatán sa to dozvedel, aj jeho brat Šimon a všetci jeho prívrženci. Utiekli na púšť Tekua a utáborili sa pri vodnej cisterne Asfar. 34Bakchidesovi to hlásili v sobotný deň a tiahol s celým svojím vojskom za Jordán. (*) (V. 34 patrí za v. 42; v. 43 je opakovaním v. 34.)
35(Jonatán) poslal svojho brata ako vodcu sprievodu k svojim priateľom Nabatejcom s prosbou, aby si mohli u nich uložiť svoje značné zásoby. (*) (Jambriti neboli Amorejci, ale skôr Nabatejci. (Ja'amrou je známy ako vojvodca Nabatejcov.) Madaba, kedysi dôležité mesto (Nm 21,30; Joz 13,19.16), dnes zrúcaniny Madaba, 25 km juhovýchodne od severného cípu Mŕtveho mora.) 36Tu vyšli Jambrejci z Madaby, zmocnili sa Jána a všetkého jeho majetku a odišli s tým preč.
37Po týchto udalostiach zvestovali Jonatánovi a jeho bratovi Šimonovi, že Jambrejci odbavujú veľkú svadbu a že povedú nevestu, dcéru jedného kanaánskeho náčelníka, z Nadabata s veľkým sprievodom. 38Tu sa rozpamätali na svojho brata Jána, vytiahli a ukryli sa v horskej rokline. 39Keď zdvihli oči a pozreli, hľa, (blížil sa) veľký hlučný sprievod; ženích im išiel oproti so svojimi priateľmi a bratmi, s bubnami, s hudbou a s mnohými zbraňami. 40Jonatánovi ľudia vyrazili na nich z úkrytu a pobili ich. Padlo mnoho ranených; ostatní utiekli do vrchov. A ukoristili po nich všetko, čo mali pri sebe. 41Tak sa obrátila svadba na plač a hudba na nariekanie. 42Keď takto vypomstili krv svojho brata, vrátili sa k bažinatému brehu Jordána. (*) (Nadabat; podľa Joz. Flávia "Nabat"; Vg má chybne: "z Madaby". Krajina severozápadne od Madaby sa dnes nazýva "en-Neba" (predtým asi "Nebo" ako v Nm a Joz), čo by poukazovalo na starý názov "Nabath". Abel preto stotožňuje Nadabat s dnešným Chirbet el-Mhyiet. Podľa iných by to bol Ard el-Habat, južne od Madaby.)
Boj na Jordáne. - 43Keď sa o tom dopočul Bakchides, pritiahol v sobotu až k jordánskemu brehu s veľkou vojenskou silou. (*) (Pozri k v. 34; porov. tiež v. 34 a 44.) 44Tu povedal Jonatán svojim bojovníkom: "Vstaňme a bojujme teraz za svoje životy! Dnes totiž nie je tak, ako včera a predvčerom. 45Teraz nám hrozí boj spredu i odzadu. A na jednej i druhej strane prekáža Jordán s bažinou a krovím. Nemožno uhnúť! 46Preto volajte teraz k nebu, aby ste boli vyslobodení z rúk svojich nepriateľov!" Rozpútal sa boj. 47Jonatán vystrel ruku, aby zasiahol Bakchidesa, ale uhol sa mu späť. 48Tu skočil Jonatán aj so svojimi ľuďmi do Jordána a preplávali na druhý breh. Tí však neprešli za nimi cez Jordán. 49Toho dňa padlo na Bakchidesovej strane na tisíc mužov. (*) (Podľa Joz. Flávia padlo až 2 000 Sýrčanov (v. 49). Jonatán aj so svojimi preplával na pravý breh a zachránil sa na púšti Tekua. Sýrčania ich neprenasledovali.)
Bakchidesove opevnenia v Júdsku. - 50Potom sa vrátil do Jeruzalema a v Júdsku staval opevnené mestá: pevnosť v Jerichu, ďalej Emauzy, Bethoron, Betel, Tamnatu, Faraton a Tefon s vysokými múrmi, bránami a závorami. (*) (O jerišskej pevnosti porov. 16,15. – Betel, dnes Betin, asi 3 hod. severne od Jeruzalema, na pohraničí Samárie. Emauzy, porov. 3,40; Bethoron, 3,16; Tamnata (Tell Tibneh), 20 km severozápadne od Betelu (v území Danovom, Joz 15,10; 19,43; Sdc 14,1). Faraton (Vg: Fara) je buď: Far'ata, západne od Sichemu, alebo: Pir'aton v údolí "Wadi Fara", severovýchodne od Anatot. Tefon (Vg: Thopo) je buď v severnom Efraimsku, zo Starého zákona známy "Taphúh", 7 km západne od Hebronu, alebo v Šefele s názvom "Tappuach" (Joz 15,34).) 51Do každého postavil posádku, aby utláčala Izrael. 52Opevnil tiež mesto Betsuru a Gazaru aj hrad a zriadil v nich posádky a zásobárne na potraviny. (*) (Betsura (4,29), Gazara (=Gezer, 4,15); "hrad", t. j. jeruzalemský ("Akra").) 53Taktiež dal pochytať synov veľmožov krajiny ako rukojemníkov a uväznil ich na jeruzalemskom hrade.
Zločin a smrť Alkima. - 54Roku stopäťdesiateho tretieho, druhého mesiaca, rozkázal Alkimus zbúrať múry vnútorného nádvoria svätyne. Tak chcel zničiť diela prorokov. A začali aj búrať. 55Ale práve v tej chvíli ranila Alkima mŕtvica, ktorá urobila koniec jeho činom. Ústa sa mu zavreli a pre ochromenie nemohol ani prehovoriť, ani postarať sa o svoj dom. 56Alkimus v tom čase zomrel za veľkých bolestí. (*) (R. 153 Sel., asi začiatkom mája r. 159 pr. Kr. Zodpovedá Alkimovým názorom o zbrataní národov, že dal zbúrať "soreg", t. j. múr, ktorý oddeľoval vlastné chrámové priestory od vonkajšieho nádvoria pohanov. Takto porušil Alkimus zákon, lebo Zorobábelov chrám stavali podľa plánov od Boha vnuknutých a nesmelo byť na ňom búrané nič značnejšie (Ex 25,9; 2 Krn 28,19). A postavil sa aj proti prorokom Zachariášovi a Aggeovi, ktorí tak horlivo podporovali svojho času stavbu chrámu.) 57Keď Bakchides videl, že Alkimus je mŕtvy, vrátil sa ku kráľovi a júdska krajina mala dva roky pokoj.
Tretí vpád Bakchidesa. - 58Všetci vierolomníci sa uzniesli a vraveli: "Jonatán a jeho prívrženci, ako vidíte, žijú si bezstarostne a v pokoji. Zavolajme teraz Bakchidesa, nech ich pochytá všetkých jednej noci!" 59I vybrali sa a predložili mu tento návrh. 60Pohol sa teda a tiahol s veľkým vojskom. Všetkým svojim stúpencom v Júdsku poslal tajne listy, aby chytili Jonatána a jeho prívržencov. Ale to sa im nepodarilo, lebo oni sa dozvedeli o ich zámere.
61Ba oni pochytali na päťdesiat mužov z obyvateľov krajiny, ktorí boli pôvodcami nešťastia, a zabili ich. 62Potom sa Jonatán odobral so Šimonom a so svojimi prívržencami do Baitbasei na púšti. Postavil, čo bolo v tom (meste) pobúrané, a urobil z neho pevnosť. (*) (Baitbasei (Baitbassei, Bathbasi; vo Vg: Bethbessen), asi Chirbet Beit-Bassa, neďaleko Betlehema na juhovýchod. Tento kopec hraničil s púšťou Tekua. – Ak je meno tejto pevnosti lepšie zachované u Joz. Flávia ("Bethalaga"), mohol by to byť Béth-Hagla, medzi Jerichom a ústím Jordána.)
63Keď sa o tom Bakchides dozvedel, zvolal všetko svoje vojsko a odkázal aj pre tých, čo boli v Júdsku. 64Potom vytiahol a utáboril sa pri Baitbasei, obliehal ho mnoho dní a postavil aj dobývacie stroje. 65Jonatán ponechal svojho brata Šimona v meste a sám iba s niekoľkými mužmi prechádzal po krajine. 66Porazil Odomeru i jeho bratov a Fasironových synov v ich stanoch. Následkom tohto víťazného počiatku rozrastala sa aj jeho vojenská sila. (*) (K Bakchidesovi sa pridali aj beduínske kmene. Jonatán prepadol ich tábor a porazil ich. Odomera (Odoarren, Odaren) bol asi ich náčelník.) 67Šimon však a jeho ľudia urobili výpad z mesta a zapálili dobývacie stroje. 68Potom bojovali proti Bakchidesovi, porazili ho a veľmi poškodili. Takto bol zmarený jeho zámer a postup. 69Preto sa rozhneval na vierolomných mužov, ktorí mu radili, aby vytiahol do krajiny, a mnohých z nich dal pobiť. Nato sa rozhodol, že odtiahne do svojej krajiny.
Prímerie s Bakchidesom. - 70Keď sa to Jonatán dozvedel, poslal k nemu vyslancov, aby s ním dojednali mier a vymohli vydanie zajatcov. 71Privolil, urobil podľa jeho návrhu a prísažne ho uistil, že sa mu nebude pomstiť po všetky dni jeho života. 72Vydal mu aj zajatcov, ktorých prv odviedol z Júdska. Potom sa odobral späť do svojej krajiny. Ani sa viac nepokúsil tiahnuť na ich územie.
73Tu si odpočinul meč v Izraeli. Jonatán sa usadil v Machmase. Potom sa Jonatán ujal vedenia ľudu a odstránil bezbožníkov z Izraela. (*) (Bol považovaný (aspoň od dobromyseľných Židov) za vodcu národa vo verejnom i náboženskom živote. – Machmas (=Michmas), dnes Muchmas, asi 1 hod. juhovýchodne od Betelu; porov. 13,2; 14,5.)
Vystúpenie Alexandra Balasa. - 1Roku stošesťdesiateho pritiahol Alexander Epifanes, syn Antiocha, a dobyl Ptolemaidu. Prijali ho a vyhlásil sa tam za kráľa. (*) (Demetrius I. Soter (162–150 pr. Kr.) bol síce panovník nadaný, ale veľmi neznášanlivý a despotický. Do r. 152 pr. Kr. mohol panovať pomerne v pokoji. Tu sa zrazu vynoril v Smyrne v Malej Ázii mladík, ktorý bol nápadne podobný Antiochovi Eupátorovi, synovi Epifanesovmu. Pergamský kráľ Atalus (Attalus) II. (159–138 pr. Kr.) našiel v ňom vítaný nástroj pre svoju politiku proti sýrskemu Demetriovi. Dal mladému Balasovi meno Alexander, vydával ho za brata zavraždeného Eupátora a holdoval mu ako kráľovi Sýrie. Keďže si Demetrius kdekoho znepriatelil, malo vystúpenie Alexandra Balasa priaznivý ohlas nielen v Ríme a v susedných štátoch, ale aj v samotnej Sýrii, kde ťažko niesli jeho krutosť. Alexander Balas sa predstavil so svojou domnelou sestrou Laodikeou (ale skutočnou dcérou Epifanesa) rímskemu senátu (asi v lete alebo v jeseni r. 153 pr. Kr.) a nakoniec bol uznaný za kráľa Sýrie. R. 160 Sel. (medzi jarou 152 a 151 pr. Kr.) sa mu podarilo (podľa Joz. Flavia zradou posádky) dobyť mesto Ptolemais (porov. 5,15).) 2Keď sa to dopočul kráľ Demetrius, zhromaždil veľmi veľké vojsko a vytiahol proti nemu do boja.
Demetriove sľuby. - 3Zároveň poslal Demetrius Jonatánovi list, aby ho upokojil svojou veľkodušnosťou. 4Povedal si totiž: "Poponáhľajme sa uzavrieť s ním prímerie prv, než by sa proti nám spojil s Alexandrom. 5Zaiste sa rozpamätá na všetko zlo, ktoré sme spôsobili jemu, jeho bratom a jeho národu." 6Splnomocnil ho zbierať vojsko a zaobstarávať si zbrane a byť s ním v priateľskom pomere. Ba nariadil, aby mu boli vydaní rukojemníci, ktorí boli (držaní) v hrade.
7Nato sa Jonatán odobral do Jeruzalema a zreteľne prečítal list všetkému ľudu, aj tým, ktorí boli na hrade. 8I preľakli sa náramne, keď počuli, že ho kráľ splnomocnil zbierať vojsko. 9Hradná posádka vydala Jonatánovi rukojemníkov, ktorých potom odovzdal ich rodičom. 10Jonatán sa usadil v Jeruzaleme a začal budovať a obnovovať mesto. (*) (O zničení jeruzalemských hradieb pozri 6,62.) 11Nariadil robotníkom, aby vystavali niekdajšie múry a silno opevnili vrch Sion dookola štvorhrannými kameňmi. Aj tak urobili. 12Cudzinci, ktorí boli v pevnostiach, vybudovaných Bakchidesom, sa rozutekali; 13každý opustil svoje miesto a odišiel do svojej vlasti. 14Iba v Betsure zostali niektorí z tých, ktorí opovrhli Zákonom a prikázaniami, lebo tam bolo pre nich útočište. (*) (O mestách, ktoré opevnil Bakchides, porov. 9,50. – O Betsure porov. 4,29; 9,52.)
Alexander Balas si získava Jonatána. - 15Keď sa kráľ Alexander dopočul o prisľúbeniach, ktoré dal Demetrius Jonatánovi - rozprávali mu tiež o bojoch a udatných činoch, ktoré dokázal on a jeho bratia, ako aj o súženiach, ktoré si vytrpeli -, 16povedal si: "Či by sme ešte našli takého mocného muža? Nože, urobme ho svojím priateľom a spojencom!" 17Napísal teda list a poslal mu ho. Bol tohto znenia:
18"Kráľ Alexander (posiela) svojmu bratovi Jonatánovi pozdrav! 19Dopočuli sme sa o tebe, že si vplyvný a mocný muž a hoden toho, aby si bol naším priateľom. 20Preto ťa dnes ustanovujeme za veľkňaza tvojho národa. Priateľ kráľa bude tvoj titul." Poslal mu tiež purpurový plášť a zlatú korunu. "Maj na zreteli naše spoločné záujmy a udržuj s nami priateľstvo!" (*) (Alexander Balas sa obracia na Jonatána ako na sebe rovného ("brat"=kráľovský kolega) a sľubuje mu veľkňazskú hodnosť. Tým ponúkol Jonatánovi vodcovstvo v židovskom teokratickom zriadení. Od smrti Alkima (asi 7 rokov; 9,54) ostalo veľkňazské miesto neobsadené. Smrťou Oniáša III. (porov. 2 Mach 4,33 n.) a útekom jeho syna Oniáša IV. do Egypta zanikol vlastne starý veľkňazský rod Jozueho (z doby Zorobábela). V skutočnosti sýrsky kráľ Alexander Balas nebol oprávnený dosadzovať veľkňaza. Ale Jonatán pochádzal z kňazskej rodiny (to bola hlavná vec) a bol uznávaný za vodcu prísne náboženskej strany Machabejcov.)
21Jonatán sa obliekol do posvätného rúcha na slávnosť Stánkov siedmeho mesiaca stošesťdesiateho roku. Aj vojsko zhromaždil a zaobstaral množstvo zbraní. (*) (Jonatán nastúpil na veľkňazský úrad na sviatok Stánkov r. 160 Sel. (= začiatkom októbra r. 152 pr. Kr.). Tak sa dostal Machabejec k najvyššej hodnosti v národe, ktorá sa stala za Šimona (14,41) dedičnou v rodine a bola spojená s titulom kniežaťa.)
Nové ponuky Demetriove. - 22Keď sa Demetrius dopočul o týchto príhodách, povedal v rozmrzenosti: 23"Ako sme len mohli dopustiť, že nás Alexander predišiel a získal si priateľstvo a podporu Židov? 24Aj ja im napíšem dojemný list s pochvalným uznaním a s prísľubmi darov, aby som si zaistil ich pomoc."
25A poslal im list tohto znenia: "Kráľ Demetrius (posiela) židovskému národu pozdrav! 26S veľkou radosťou sme počuli, že ste sa zachovali dohovoreným spôsobom a zostali ste našimi priateľmi a nepridali ste sa k našim nepriateľom. 27Aj naďalej vytrvajte a zachovajte voči nám vernosť! Odplatíme sa vám za dobro, čo ste nám urobili. (*) (Prvý list (v. 18) poslal Jonatánovi, ale teraz sa obracia priamo na Židov (zjavné obídenie Jonatána a neuznanie jeho veľkňazstva).) 28Odpustíme vám mnohé dane a dáme vám dary. 29Teraz vás teda oslobodzujem a všetkých Židov odbremeňujem od daní, od poplatku zo soli aj odvádzania korún; taktiež tretiny z obilnej úrody 30a polovice z úrody ovocných stromov, ktoré mi patria, sa od dneška zriekam a nebudem ich nabudúce vyberať z Júdska a z troch okresov, ktoré sú k nemu pripojené zo Samárie (a Galiley), od dneška a na budúce časy. 31Jeruzalem bude svätý a slobodný aj so svojím okolím, (oslobodeným) od desiatkov a poplatkov. (*) (Jeruzalem má byť uznávaný za "svätý" ako za čias Antiocha Veľkého, ktorý bol nariadil, že nijaký cudzinec nesmie vstúpiť do chrámového nádvoria, mäso nečistých zvierat sa nesmie prinášať do mesta a obety sa majú konať podľa židovských zákonov (Joz. Flávius, Starož. 12,3,4). Ďalej z chrámových príjmov nebude kráľ vyberať poplatky. Išlo o rôzne dávky, ktoré patrili chrámu a kňazstvu, ako napr. prvotiny (Nm 18,11; Dt 18,4), výkupné ceny (prvorodených alebo nečistých zvierat, obetovaných Bohu) atď.) 32Vzdávam sa moci nad hradom, ktorý je v Jeruzaleme, a prepúšťam ho veľkňazovi. Podľa ľubovôle si v ňom môže ubytovať mužov na jeho stráženie. 33Ďalej bez výkupného prepúšťam na slobodu každého Žida, ktorý bol odvedený do zajatia z Júdska kamkoľvek do môjho kráľovstva. Všetci nech sú oslobodení ako od osobných daní, tak aj od (poplatkov) zo svojho dobytka. 34A všetky sviatky, soboty, nové mesiace a zákonom stanovené dni, ako aj tri dni pred veľkými sviatkami a tri dni po veľkých sviatkoch majú byť pokladané pre všetkých Židov môjho kráľovstva za dni slobodné od daní a voľné. (*) (Má sa zachovávať nariadenie: So Židmi sa nemá konať ani daňové, poplatkové vyšetrovanie, ani súdne pojednávanie v sobotu, na nové mesiace, v dňoch menších sviatkov cez rok a najmä cez tri výročné sviatky: Pascha (Veľká noc), Turíce a slávnosť Stánkov, ako aj tri dni pred a tri dni potom: nesmie im byť znemožňovaná cesta do Jeruzalema na slávnosti a späť ("tri dni").) 35A nikto si nesmie nárokovať právo niečo proti nim podnikať alebo niekoho z nich obťažovať z akéhokoľvek dôvodu.
36Ďalej do kráľovského vojska sa zadelí asi tridsaťtisíc mužov zo Židov, ale dostanú taký žold, aký sa vypláca ostatným kráľovským vojskám. 37Časť z nich sa pridelí do dôležitých kráľovských pevností; niektorí z nich zas dostanú dôverné úrady v ríšskej správe. Dôstojníci a vodcovia sa povyberajú z ich vlastných radov. Môžu žiť podľa svojich zákonov, ako už prikázal kráľ pre Júdsko.
38Tri okresy pripojené zo Samárie k Júdsku budú patriť Júdsku, a tak s ním budú mať len jedno vedenie. Budú podrobené iba právomoci veľkňaza. (*) (Tri okresy: Lydda, Ramataim a Efraim i tak obývali z väčšej časti Židia.) 39Ptolemaidu s jej územím darujem jeruzalemskému chrámu na zaokrytie bohoslužobných výdavkov. (*) (Darovanie Ptolemaidy (Ptolemais severne od vrchu Karmel, porov. 5,15), kde sa zdržoval Alexander Balas, bolo iba výzvou, aby si ju Židia vydobyli.)
40Aj ja dám na to každoročne pätnásťtisíc šeklov striebra z kráľovských dôchodkov, z miest na to určených. 41A všetky prebytky, ktoré úradníci ešte neodviedli, ako v predošlých rokoch, odteraz budú dávať na potreby chrámu. 42Okrem toho päťtisíc šeklov striebra, ktoré sa každoročne vyberali z príjmov svätyne, odpustí sa s tým, aby boli dané kňazom, ktorí konajú službu. 43Ďalej všetci, ktorí utečú do jeruzalemského chrámu alebo kdekoľvek do jeho obvodu, či už sa previnili proti kráľovi alebo z nejakého iného dôvodu, nech sú nedotknuteľní aj so všetkým svojím majetkom, ktorý majú v mojom kráľovstve! 44Tiež náklady na stavbu a opravu chrámu budú vyplácané z kráľovského dôchodku. 45A konečne kráľovská pokladnica bude vyplácať náklady na stavbu a opevnenie všetkých jeruzalemských múrov aj na stavbu múrov v Júdsku."
Jonatán odmieta Demetriove sľuby. - 46Keď sa však Jonatán a ľud dopočuli o týchto sľuboch, neverili im a odmietli ich, lebo sa rozpamätali na veľkú zločinnosť, ktorou náramne sužoval Izrael. 47Ale pridali sa k Alexandrovi, lebo on im prv ponúkol priateľstvo, a zostali mu nápomocní po všetky dni.
Demetriova smrť. - 48Tu kráľ Alexander zhromaždil veľké vojsko a postavil sa s ním proti Demetriovi. 49I nastal boj medzi obidvoma kráľmi. Demetriovo vojsko sa dalo na útek, ale Alexander ho prenasledoval. Tak nadobudol nad ním prevahu 50a bitka zúrila náramne až do západu slnka. Toho dňa padol aj Demetrius.