I. Doterajšia apoštolova činnosť, 1,12 - 7,16

Zmenený program Pavlovej cesty. - 12Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti. 13Veď vám nepíšeme nič iné, iba to, čo čítate alebo aj poznáte. A dúfam, že až do konca pochopíte, (*) (Pavol sa bráni pred obvineniami svojich protivníkov z dvojtvárnosti a nejasného postoja.) 14ako ste nás už do istej miery pochopili, že sme vašou slávou, ako aj vy našou v deň nášho Pána Ježiša. (*) (V staroveku sa v triumfálnom pochode nieslo pred víťazom kadidlo. Kresťania svojím životom šíria vôňu kadidla, ktoré ohlasuje víťazstvo Krista.)

15V tejto dôvere som chcel ísť najprv k vám, aby ste mali aj druhú milosť, (*) (Korinťania majú každú Pavlovu návštevu u nich považovať za milosť.) 16a cez vás prejsť do Macedónska a zasa z Macedónska prísť k vám, aby ste ma odprevadili do Judey. (*) (To znamená: kto je schopný bez zvláštnej Božej pomoci splniť takéto poslanie?) 17Keď som teda toto chcel, bol som vari ľahkomyseľný? Alebo keď sa pre niečo rozhodujem, rozhodujem sa podľa tela, žeby u mňa "áno", "áno" bolo aj "nie", "nie"? 18Ako je Boh verný, naša reč k vám nie je aj "áno" aj "nie". 19Veď Boží Syn Ježiš Kristus, ktorého sme u vás hlásali, ja, Silván a Timotej, nebol aj "áno" aj "nie", ale v ňom bolo iba "áno". 20Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú "áno", a preto je skrze neho aj naše "amen" Bohu na slávu. 21A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, 22on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha. (*) (Krstom sme dostali vnútorný nezmazateľný znak, že patríme Kristovi. To všetko sa zavŕši v nebi, ale už tu na zemi máme o tom záruku – záloh v tom, že nám bol daný Duch Svätý.)

23Boha volám za svedka svojej duši, že som iba z ohľadu na vás už neprišiel do Korintu. 24Nie že by sme chceli panovať nad vašou vierou, ale prispieť k vašej radosti, veď pre vieru stojíte.

Prečo nešiel do Korintu. - 1Rozhodol som sa, sám v sebe, že k vám nepôjdem, aby som vás zasa zarmútil. 2Lebo ak ja zarmútim vás, kto poteší mňa, ak nie ten, koho som ja zarmútil? 3A toto som vám napísal, aby ma, až prídem, nezarmútili tí, z ktorých by som mal mať radosť; lebo vám všetkým verím, že moja radosť je radosťou vás všetkých. 4Veď som vám písal vo veľkom súžení a úzkosti srdca, cez mnoho sĺz, nie aby ste sa zarmútili, ale aby ste vedeli, ako veľmi vás milujem.

Odpustite hriešnikovi. - 5Ak teda niekto spôsobil zármutok, nie mňa zarmútil, ale do istej miery - nechcem zveličovať - zarmútil vás všetkých. 6Takému stačí pokarhanie, ktorého sa mu dostalo od mnohých. 7Takže radšej odpusťte a potešte ho, aby azda takého človeka prílišný zármutok nepohltil. 8Preto vás prosím, zahrňte ho láskou. 9Veď preto som vám aj písal, aby som poznal, ako sa osvedčíte, či ste vo všetkom poslušní. 10Komu vy niečo odpustíte, tomu odpustím aj ja. Lebo čo som aj ja odpustil, ak som niečo odpustil, potom kvôli vám v zastúpení Krista, 11aby nás neoklamal satan - veď poznáme jeho zámery.

Radosti a strasti v apoštolskej službe. - 12Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi otvárali dvere v Pánovi, 13môj duch nemal pokoja, lebo som nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska. 14Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a naším prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu jeho poznania. 15Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby. 16Jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života pre život. Ale kto je na to súci? 17Nie sme ako mnohí, čo falšujú Božie slovo, ale hovoríme úprimne ako z Boha a pred Bohom v Kristovi.

1Začíname zasa odporúčať samých seba? Alebo potrebujeme - ako niektorí - odporúčajúce listy k vám alebo od vás? 2Vy ste náš list napísaný v našich srdciach, ktorý poznajú a čítajú všetci ľudia. 3Veď je zjavné, že ste Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca. (*) (Odporcovia asi vyčítali Pavlovi, že odporúča samého seba.)

4Takto dôverujeme Bohu skrze Krista. 5Nie že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás, ale naša schopnosť je z Boha. 6On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje.

Služobníci Novej zmluvy. - 7Keď už služba smrti, písmenami vyrytá do kameňa, bola taká slávna, že synovia Izraela nemohli hľadieť Mojžišovi do tváre pre jas jeho tváre, ktorý bol pominuteľný, (*) ("Služba smrti vyrytá do kameňa" je služba v Starom zákone, ktorý ukladal rôzne povinnosti, ale nedával primeranú pomoc na ich splnenie. V tomto zmysle zabíjal.) 8ako by služba Ducha nebola oveľa slávnejšia? 9Lebo ak bola služba odsúdenia slávna, služba ospravedlnenia je oveľa slávnejšia. 10Lebo nie je slávne, čo takto zažiarilo pre vznešenejšiu slávu. 11Veď ak je slávne to, čo je pominuteľné, to, čo ostáva, je oveľa slávnejšie.

12Keď teda máme takúto nádej, hovoríme celkom slobodne a otvorene, 13a nie ako Mojžiš; on si dával na tvár závoj, aby synovia Izraela nevideli koniec toho pominuteľného. (*) (Porov. Ex 34,33–35. Závoj bol predobrazom zaslepenosti Židov, ktorí po Kristovom príchode nespoznali, že je už koniec toho, čo sa pomíňa, čiže Starého zákona.) 14Ale myseľ im otupela. Až do dnešného dňa ostáva pri čítaní Starej zmluvy ten istý závoj neodhalený, lebo ho Kristus odstraňuje. 15A tak až do dnešného dňa leží na ich srdci závoj, keď čítajú Mojžiša. 16Keď sa však obráti k Pánovi, závoj spadne. 17Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda. 18A my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz. (*) (Iní prekladajú: "odrážame ako v zrkadle Pánovu slávu".)

1Preto keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme. 2Zriekli sme sa tajnej nehanebnosti; nepočíname si úskočne, ani nefalšujeme Božie slovo, ale zjavujeme pravdu, a tak sa pred Bohom odporúčame svedomiu všetkých ľudí. (*) (Narážky na misionárske metódy údajných apoštolov, ktorí možno z presvedčenia, že medzi pravdami evanjelia sú niektoré ťažko prijateľné prvky, falšovali Kristovo učenie podľa svojich predstáv.)

3A ak je naše evanjelium ešte zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. 4Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha. (*) ("Boh tohto veku" je satan (porov. Lk 4, 6; Jn 12, 31; 14, 30; Ef 2, 2).) 5Veď nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. 6Lebo Boh, ktorý povedal: "Nech z temnôt zažiari svetlo," zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista. (*) (Porov. Gn 1, 3.)

Slabosť a sila apoštolov. - 7No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. (*) ("Tento poklad" znamená svetlo evanjelia (pozri v. 4) "v hlinených nádobách" čiže v slabej ľudskej prirodzenosti.) 8Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; 9prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. 10Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život. 11A tak kým žijeme, ustavične sa vydávame na smrť pre Ježiša, aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele. 12V nás teda účinkuje smrť, vo vás život.

Nádej vzkriesenia. - 13Ale pretože máme toho istého ducha viery, ako je napísané: "Uveril som, a preto som povedal," aj my veríme, a preto hovoríme. (*) (Ž 116, 10.) 14Veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami. 15A to všetko pre vás, aby hojnosť milosti prostredníctvom mnohých rozmnožila vzdávanie vďaky na Božiu slávu. 16Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje. (*) ("Vonkajší človek" tu znamená jeho telesnú stránku.) 17Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, 18ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky.

Nádej budúcej slávy. - 1Veď vieme, že keď sa tento stánok - náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi. (*) ("Stánok – náš pozemský dom", čiže naše telo.) 2Lebo v tomto vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj nebeský príbytok, (*) ("Nebeský príbytok" tu znamená oslávené telo človeka.) 3aby sme hoci aj vyzlečení, neostali nahí. 4Veď kým sme v tomto stánku, vzdycháme pod ťarchou, lebo sa nechceme vyzliecť, ale priodiať iným, aby život pohltil to, čo je smrteľné. (*) (Pavol netúži len jednoducho sa zaodiať nebeským príbytkom, čiže mať oslávené telo, ale na svoj pozemský príbytok čiže na smrteľné telo obliecť si nebeský príbytok; inými slovami, chce prejsť do nebeského príbytku osláveného tela bez toho, že by musel prejsť úzkosťami smrti. Je si však vedomý, že to je možné iba pre tých, čo budú ešte živí pri slávnom príchode Ježiša Krista.) 5A to nás takto uspôsobil Boh, ktorý nám dal závdavok Ducha.

6Sme teda stále plní dôvery a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána; 7lebo žijeme vo viere, a nie v nazeraní. (*) ("Nazeranie", t. j. blažené videnie Boha vo večnosti.) 8Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána. 9A preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. 10Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé.

Sme Kristovými vyslancami. - 11Pretože poznáme bázeň pred Pánom, presviedčame ľudí, ale Boh nás pozná, a dúfam, že nás pozná aj vaše svedomie. 12Zasa vám nie seba odporúčame, ale vám dávame príležitosť chváliť sa nami, aby ste to mali proti tým, čo sa chvália navonok, a nie v srdci. 13Lebo ak strácame rozum, tak pre Boha, ak sme triezvi, to pre vás. (*) ("Strácať rozum", čiže byť bez zmyslov, vo vytržení. Verš je odpoveďou na výčitky jeho protivníkov. Pavlove videnia a extázy (porov. 12, 1) chápali zle, ako prejav šialenstva. Pavol kladie do protikladu toto "šialenstvo" prejavujúce sa v jeho vzťahu k Bohu s múdrosťou v jeho vzťahu ku Korinťanom.)

14Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. (*) ("Kristova láska" tu znamená aj lásku, ktorou nás miluje Kristus, ale aj lásku, ktorou my milujeme Krista a blížnych. "Všetci zomreli" sebe samým, hriechu alebo Starému zákonu.) 15A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych. 16Preto odteraz nepoznáme nikoho podľa tela. A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz už nepoznáme. (*) (Neznamená to, že by Pavol bol poznal Krista počas jeho pozemského života, ale že to, čo o ňom vedel, bolo vlastne iba ľudským poznaním. Preto Pavol od svojho obrátenia nikoho neposudzuje podľa tela, čiže podľa toho, ako sa kto javí telesným očiam.) 17Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.

18Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou a zveril nám službu zmierenia. 19Veď v Kristovi Boh zmieril svet so sebou a nepočítal ľuďom ich hriechy. A nám odovzdal slovo zmierenia. 20Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom! 21Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou. (*) (Boh ho "urobil hriechom" tým, že Ježiš vzal na seba hriechy sveta, že sa stal obetou za hriechy.)

Sme Boží služobníci. - 1Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo. 2Veď hovorí:

Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy! (*) (Iz 49, 8.) 3Preto nikomu v ničom nedávame pohoršenie, aby táto služba bola bez hany. 4Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, 5pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch; 6v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, 7v slove pravdy, v Božej moci; zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, (*) (Obraz je vzatý z vojenského života. Rímsky vojak držal v pravej ruke útočnú zbraň a v ľavej obranný štít. Preto niektorí prekladajú: "ozbrojení útočnou i obrannou zbraňou spravodlivosti".) 8slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou; ako zvodcovia, ale pravdiví, 9ako neznámi, a predsa dobre známi, akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, 10akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí.

Výstraha pred pohanstvom. - 11Pre vás, Korinťania, otvorili sa naše ústa a rozšírilo naše srdce. 12Nie v nás máte málo miesta, ale vo svojom srdci máte málo miesta. 13Hovorím ako svojim deťom: Odvďačte sa takisto, rozšírte sa aj vy.

14Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! (*) (Porov. Dt 22, 10.) 15Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?! (*) ("Beliar" znamená v hebr. naničhodný, márny. Takto nazývali diabla vtedajší Židia.) 16A ako súvisí Boží chrám s modlami?! A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh:

Pavol odhaľuje svoje city. - 1Keď máme takéto prisľúbenia, milovaní, očisťme sa od každej poškvrny tela i ducha a posväcujme sa v Božej bázni.

2Majte miesto pre nás! Nikomu sme neublížili, nikoho sme neskazili, nikoho neoklamali! 3Nehovorím to, aby som vás odsúdil. Veď som už povedal, že ste tak v našich srdciach, že s nami umierate aj žijete. 4Veľmi vám dôverujem a veľa sa vami chválim; napĺňa ma potecha a prekypujem radosťou pri všetkom našom súžení. 5Lebo aj keď sme prišli do Macedónska, naše telo nemalo nijaký odpočinok, ale zo všetkých strán samé súženie: zvonka boje, vnútri úzkosti. (*) (Porov. Sk 20, 1; "zvonka boje, vnútri úzkosti" – myslí tu na ťažkosti, ktoré mu spôsobovali ľudia, a na úzkosti, ktoré nosil vo svojom srdci.)

6Ale Boh, ktorý potešuje ponížených, poteší nás Títovým príchodom. (*) (Porov. 2, 13; Pavol sa stretol s Títom, ktorý sa vracal z Korintu a niesol dobré zvesti o Korinťanoch.) 7A nielen jeho príchodom, ale aj útechou, na ktorej mal u vás účasť. Rozprával nám, ako túžite, ako plačete a ako horlíte za mňa, takže som sa ešte viac radoval.

8A tak ak som vás v liste aj zarmútil, neľutujem to. A ak som aj ľutoval - lebo vidím, že vás ten list, čo i len nakrátko, zarmútil -, (*) (Je tu reč o liste, ktorý poslal po Títovi a ktorý sa nám nezachoval. Porov. 2, 3. Pavol neľutuje, že napísal prísny list, lebo ich priviedol k pokániu.) 9teraz sa radujem nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie. Bol to zármutok podľa Božej vôle, aby ste v ničom neutrpeli škodu našou vinou. 10Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť. 11Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle: akú starosť to vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť, aké potrestanie! Tým všetkým ste ukázali, že ste čistí v tej veci. (*) (Pavol tu rozvádza, k čomu ich priviedlo pokánie a zármutok nad urážkou spôsobenou istým kresťanom (porov. 2, 5–8).) 12A ak som vám písal, tak nie kvôli tomu, čo sa dopustil krivdy, ani kvôli tomu, čo ju znášal, ale preto, aby vynikla vaša starosť, ktorú máte pred Bohom o nás. 13A to nás potešilo.

Ale popri tejto radosti nás ešte väčšmi potešila Títova radosť; že pookrial na duchu zásluhou vás všetkých. 14Neostal som v hanbe, keď som sa vami pred ním chválil, ale ako sa všetko, čo sme vám hovorili, zakladalo na pravde, tak sa aj naša chvála pred Títom ukázala pravdivá. 15A jeho srdce je vám ešte viac naklonené, keď si spomína na poslušnosť vás všetkých, ako ste ho s bázňou a chvením prijali. 16Radujem sa, že vám môžem vo všetkom dôverovať.