1. Okolnosti a cieľ listu. Tento Pavlov list podnietili mimoriadne okolnosti, lebo jeho prvý list korintským veriacim vyvolal napätie medzi Korinťanmi a Apoštolom. Pre správne pochopenie polemického a apologetického tónu a obsahu Druhého listu Korinťanom treba najprv na základe údajov tohto spisu zrekonštruovať vývin udalostí a celkovú situáciu v korintskom cirkevnom spoločenstve, ktoré tvoria pozadie tohto listu.
Do Korintu medzi kresťanov prišli judaistickí (židovčiaci) misionári. Vyhlasovali sa za apoštolov, predkladali odporúčajúce listy, vystatovali sa mimoriadnymi charizmatickými darmi a všemožne sa snažili zdiskreditovať pred veriacimi Pavla a jeho apoštolskú autoritu (porov. 2 Kor 1,12 - 2,17; 10,7; 11,6.13.23). Pavol v snahe zabrániť ich škodlivému vplyvu a obnoviť poriadok urobil z Efezu »bleskovú návštevu« do Korintu (porov. 2 Kor 12,14; 13,1). Nepodarilo sa mu však presvedčiť korintských veriacich, aby týchto agitátorov odmietli (porov. 2 Kor 10,1.10; 11,21). Naopak, jeden člen komunity sa proti nemu verejne postavil a urazil ho. Rozhorčený a zarmútený Apoštol sa vrátil do Efezu a napísal odtiaľ korintským kresťanom "vo veľkom súžení a úzkosti srdca, cez mnoho sĺz" list (porov. 2 Kor 2,3.5-11; 7,8-12), v ktorom ich žiada, aby vinníka potrestali a aby sa postavili proti judaistickým votrelcom. Zároveň poslal do Korintu Títa, aby urovnal spory, pomohol Korinťanom zmieriť sa s Apoštolom (porov. 2 Kor 2,12; 7,5 n.) a urýchlil zbierku pre chudobných v Jeruzaleme (porov. 7,13 n.; 8,6). Pavol pre závažné okolnosti urýchlil svoj odchod z Efezu a prišiel do Troady, kde mal dohovorené stretnutie s Títom (porov. 2 Kor 2,12 n.). Keď ho tam nenašiel, vybral sa za ním do Macedónska. Títus mu podal potešiteľné správy. Pavlov list našiel veľkú ozvenu a priviedol väčšinu Korinťanov k pokániu. Ten, čo ho urazil, bol potrestaný (porov. 2 Kor 2,5-11.12 n.; 7,2-16) a plánovaná zbierka sa už koná. Pavol hneď napísal tento Druhý list Korinťanom, adresovaný kresťanom v celom Achájsku. Bolo to pravdepodobne ešte na jeseň r. 57 v Macedónsku (vo Filipách?). Apoštol poveril Títa, aby list zaniesol do Korintu a pripravil tam jeho návštevu, počas ktorej chcel urobiť v cirkevnej obci definitívny poriadok a uplatniť svoju apoštolskú autoritu a práva (porov. 2 Kor 13,1-10; pozri aj 7,2-16; 12,14-21; 13,1-4).
2. Rozdelenie a obsah listu:
Úvod (1,1-11):
Záver: Pozdrav a požehnanie (13,11-13).
Z hľadiska literárnej kritiky viacerí biblisti pokladajú výstrahu pred pohanstvom (2 Kor 6,14 - 7,1) za neskoršiu vsuvku a hl.10-13 za »list sĺz« alebo za jeho časť. To sú však iba hypotézy.
3. Teologický a duchovný význam listu. List je veľmi dôležitý najmä pre správy o Pavlovi i o korintskej kresťanskej obci a pre teologickú náplň. Sú v ňom autobiografické údaje o Apoštolovi (súženia, obavy, životné peripetie, vízie, choroby, protivenstvá, nebezpečenstvá atď.) a o jeho vynikajúcej osobnosti, ktorá sa prejavila v rôznych protikladných životných situáciách. Pavol bol zároveň mystikom i mužom činu, teológom i misionárom, zakladateľom i organizátorom kresťanských obcí, pastierom i duchovným vodcom, rečníkom i diskutérom. Pavlove »vyznania« v hl. 11-12 patria pre ich úprimnosť a dojímavosť medzi najkrajšie state biblickej literatúry.
List poskytuje aj obraz o kresťanskej obci v Korinte, v ktorej sa odohráva proces hlbokej a radikálnej inkarnácie Kristovho posolstva v pohanskom prostredí a v helenistickej kultúre so všetkými rizikami a následkami. List svedčí o kríze mladej cirkvi (Skutky apoštolov sa o nej vôbec nezmieňujú), o podvratnej činnosti judaizátorov, ktorí ohrozovali jednotu Cirkvi a čistotu evanjeliového posolstva, ale aj o vitalite viery korintských kresťanov, vnímavých na podnety Ducha Svätého a na jeho charizmy.
Z teologického hľadiska sú veľmi dôležité viaceré zjavené pravdy, ktoré Pavol v liste zdôraznil alebo hlbšie teologicky spracoval, napr. známa trojičná formula (13,13), individuálna eschatológia (5,1-10), teológia apoštolskej služby (2,14 - 4,6), ekumenická funkcia apoštolátu (hl. 8-9), relektúra Starého zákona vo svetle Novej zmluvy (hl. 3) atď. Osobitne treba zdôrazniť, že ak Pavol v Prvom liste Korinťanom vyložil kristológiu kríža, v Druhom liste podal ekleziológiu kríža: Cirkev pokračuje na »krížovej ceste« svojho zakladateľa Ježiša Krista v nádeji, že bude mať účasť aj na jeho sláve, keď príde v posledný deň (parúzia).
Druhý list Korinťanom sa vyznačuje pútavým dynamickým štýlom a výstižnými, silnými výrokmi; niektoré z nich sa stali slávnymi (napr. 3,6; 3,17; 8,9; 12,9; 12,10 atď.). Možno povedať, že Pavol nenapísal nič výrečnejšie a nič dojímavejšie, ako je tento list: smútok i radosť, obava i nádej, nežnosť i rozhorčenie v ňom vibrujú s rovnakou energiou. Vďaka mimoriadnej schopnosti, s ktorou Pavol vie predstaviť vo svetle viery i tie najvšednejšie prípady, je Druhý list Korinťanom nevyčerpateľným prameňom zásad asketiky a mystiky.