Júda v boji proti mestám Joppe a Jamnia. - 1Po uzavretí tých zmlúv sa Lyziáš vybral ku kráľovi. Židia sa opäť venovali roľníctvu. 2Ale vojvodcovia v tých krajoch, Timotej a Apolonius, syn Geneov, ďalej Hieronym a Demofon a okrem nich aj Nikanor, miestodržiteľ Cypru, nedopriali im žiť v tichosti a v pokoji.
3Vtedy sa ľudia z Joppe dopustili takejto hanebnosti: pozvali židovských spoluobčanov so ženami a deťmi, aby nastúpili na pripravené člny. Pritom ani znakom neprezradili svoju zlomyseľnosť, 4lebo sa to dialo akoby podľa všeobecného uznesenia mesta. Oni aj zvolili, lebo si želali pokojne spolunažívať s nimi a nemali nijakého podozrenia. Ale keď vyšli na šíre more, tam ich potopili, nie menej ako dvesto osôb.
5Keď sa Júda dozvedel o tejto ukrutnosti, spáchanej na svojich súkmeňovcoch, oznámil to svojmu mužstvu. Potom vzýval Boha, spravodlivého sudcu, 6a tiahol proti vrahom svojich bratov. V noci zapálil prístav, spálil im člny a tých, čo sa pokúsili o útek, poprekáľal. 7A keďže to bolo uzavreté miesto, odtiahol s úmyslom, že sa zasa vráti a vykynoží všetkých obyvateľov Joppe.
8Keď sa dozvedel, že obyvatelia Jamnie zamýšľajú vykonať to isté tamojším židovským osadníkom, (*) (Udaná vzdialenosť Jeruzalema od Jamnie (porov. pozn. 1 Mach 4,15): 240 stadií=asi 45 km zodpovedá skutočnosti.) 9prepadol v noci aj Jamnijčanov, zapálil im prístav aj s loďstvom, takže bolo vidieť žiaru plameňov až do Jeruzalema, na dvestoštyridsať stadií.
Júda bojuje proti Arabom a mestu Kaspin. - 10Keď sa odtiaľ vzdialili na deväť stadií, ako tiahli proti Timotejovi, prepadli ho Arabi, asi päťtisíc pešiakov a päťsto jazdcov. 11Po prudkej bitke dosiahli Júdovi bojovníci s Božou pomocou víťazstvo. Premožení kočovníci prosili Júdu, aby im podal pravicu, a sľubovali, že im odovzdajú svoje stáda a že ich budú aj ináč podporovať. 12Júda v presvedčení, že mu môžu ozaj v mnohom poslúžiť, súhlasil s pokojným riešením. I podali si pravice a tí sa vrátili do svojich stanov. (*) (Správa o Joppe a Jamnii (v. 3–9) nemá súbežného miesta v 1 Mach. Ale táto výprava do Galaádu sa asi kryje s 1 Mach 5,24–53. – Východisko, od ktorého sa vzdialili na 9 stadií, keď sa stretli s Arabmi, nie je tu udané. Tu spomenutí Arabi sú Nabatejci, o ktorých porov. 1 Mach 5,24 n.)
13Napadol aj isté mesto, menom Kaspin, ktoré bolo zo všetkých strán obohnané násypmi a múrmi. Bývali v ňom pohania zo všelijakých kmeňov. 14Jeho obyvatelia sa spoliehali na pevnosť múrov a na zásobu potravín. Pritom sa správali bezočivo, tupili Júdových ľudí, ba rúhali sa aj (Bohu) a vôbec hovorili neslušne. 15Júdovi mužovia však vzývali mocného Pána všehomíra, ktorý za čias Jozueho zboril Jericho bez baranov a dobývacích strojov. Potom sa divoko hnali proti múrom. 16Z Božej vôle zaujali mesto a previedli také nevýslovne veľké vraždenie, že neďaleké, dve stadiá široké jazero sa zdalo preplnené naplavenou krvou. (*) (O celej výprave Júdu do Galaádu porov. pozn. k 1 Mach 5,24–54. Kaspin (Kasfin) stotožňujú s Kasforom v 1 Mach 5,26; asi dnešný el-Muzérib, východne od ed-Džamidu (Maked) pri Jarmuku. El-Muzérib leží pri jazierku el-Baddža (v. 16). – Iní zasa stotožňujú Kaspin s dnešným Hesbanom (Joz 12,5; 13,27). Západne od Hesbana je tiež rybník, ktorý býva na jar široký asi 310 m, skoro 2 stadiá.)
Júdovo víťazstvo nad Timotejom. - 17Odtiaľ tiahli ďalej a po pochode sedemstopäťdesiat stadií dorazili do Charaky k Židom, ktorí sa nazývali Tubinčania. (*) (V. 17 ruší postup výpravy do Galaádu, ako nám ju opisuje 1 Mach 5. Tubinskí Židia nemohli bývať tak ďaleko (750 stadií = asi 150 km) od Kaspina (el-Muzériba). Ak položíme v. 17 pred v. 10, stáva sa v. 17 úvodom správy o galaádskej výprave; 750 stadií počítajme od Jericha a dostaneme sa do krajiny Tubin (Tub). Porov. pozn. k 1 Mach 5,28–31. O Charake porov. pozn. k 1 Mach 5,13.28–31.) 18Timoteja však nezastihli v tých krajoch: keď nepochodil, vzdialil sa odtiaľ preč, ale na istom mieste zanechal veľmi silnú posádku. 19Tu vytiahli Dositeus a Sosipatros, vojvodcovia Machabejca, a pobili tých, ktorých Timotej zanechal v pevnosti, viac než desaťtisíc mužov. 20Machabejec sám rozdelil svoje vojsko na oddiely a na ich čelo postavil tých dvoch. Potom vytiahol proti Timotejovi, ktorý mal so sebou stodvadsaťtisíc pešiakov a tisícpäťsto jazdcov.
21Keď sa Timotej dozvedel o Júdovom príchode, poslal ženy a deti aj so zásobami na ťažko dobytné miesto, zvané Karnion. Bol to celkom neprístupný kraj pre príkre miestne úžľabiny. 22Len čo sa zjavil prvý Júdov oddiel, prišiel na nepriateľov hrozný strach zo zjavenia Vševidiaceho. Čo najrýchlejšie sa dali na útek; jeden bežal sem, druhý tam, takže často boli od vlastných ľudí zranení a nabodnutí hrotmi mečov.
23Pritom ich Júda prenasledoval so všetkou prudkosťou a prebodával bezbožníkov. O život prišlo tridsaťtisíc mužov.
24Timotej sám padol do rúk oddielov Dositea a Sosipatra. Prosil, aby ho prepustili živého, pričom prefíkane pripomínal, že má v moci rodičov mnohých a zas bratov iných, takže by sa im zle povodilo, keby ho usmrtili. 25Keď sa však viacnásobne a slávnostne zaručil, že ich vráti bez úrazu, prepustili ho, aby zachránili svojich bratov. (*) (Výrazom "ženy, deti…" sú mienené asi rodiny a majetok Arabov v 1 Mach 5,39, ktoré dal Timotej umiestniť v Karnione (=Karnain, 1 Mach 5,26 n.), ďaleko za bojišťom. Porov. tiež pozn. k 1 Mach 5,42–44.)
Júda dobýva mestá Karnion a Efron. - 26Potom vytiahol proti Karnionu a chrámu Atargaty a pobil dvadsaťpäťtisíc ľudí. 27Keď Júda zaujal tieto miesta, tiahol s vojskom aj proti opevnenému mestu Efronu, kde sa zdržoval Lyziáš so zástupmi rôznorodého vojska. Udatní mladí bojovníci sa postavili pred múry a statočne sa bránili. Bolo tam veľké množstvo bojových strojov a striel. 28Oni však vzývali Všemohúceho, ktorý svojou mocou rozmetá silu nepriateľov, a zaujali mesto. Pobili v ňom asi dvadsaťpäťtisíc obyvateľov. (*) (V Karnione bolo "Atargateion"= chrám Atargaty alebo Derketo, ktorú zobrazovali tak, že jej postava sa končila rybím telom. V tomto chráme hľadali mnohí útočište, ale našli tam smrť, lebo Júda ho podpálil. Porov. pozn. k 1 Mach 5,42–44.)
29Odtiaľ sa vybrali a tiahli proti Skýtopolu, ktorý bol na šesťsto stadií vzdialený od Jeruzalema. 30Ale tamojší židovskí osadníci dosvedčovali, že Skýtopolitáni boli voči nim vždy blahosklonní, ba že aj v neprajných časoch zaobchádzali s nimi priateľsky.
31Poďakovali sa im za to a vyzvali ich, aby aj naďalej boli blahosklonní k ich národu. Potom odišli do Jeruzalema, pretože už bolo bezprostredne pred sviatkom Týždňov. (*) (Skýtopolis (=Betsan), vzdialený od Jeruzalema 600 stadií, t. j. asi 100 km; 1 stadium = 165 m. Z poznámky vo v. 31 vysvitá, že výprava do Galaádu sa uskutočnila medzi Veľkou nocou a Turícami (="sviatkom Týždňov"), čiže predchádzajúce udalosti sa mohli stať v mesiaci máji r. 163 pr. Kr. O sviatku Týždňov porov. Lv 23,15; Dt 16,9.)
Júdovo víťazstvo nad Gorgiášom. - 32Po letných sviatkoch vytiahli proti Gorgiášovi, miestodržiteľovi Edomska. 33On vytiahol s troma tisícmi pešiakov a so štyristo jazdcami. 34Keď sa zrazili, padlo aj niekoľko Židov. 35Ale akýsi Dositeus, odvážny jazdec z Bakenorových ľudí, zachytil Gorgiáša za plášť a násilne ho ťahal preč, lebo chcel toho prekliateho muža zajať živého. Vtom sa však oboril na neho ktorýsi z tráckych jazdcov a odťal mu rameno. Tak ušiel Gorgiáš do Maresy. (*) (Nie ten Dositeus, o ktorom je reč vo v. 19 a 24. – Maresa (Marisa), mesto v Šefele, dnes Chirbet Meráš, 1 km juhozápadne od Bet-Džibrin; porov. pozn. k 1 Mach 5,66. – Esdris by mohol byť totožný s Ezdrášom (starolat.: "Esdrin", v. 8,23).)
36Keď už boli Esdrisovi vojaci unavení od dlhého boja, vzýval Júda Pána, aby sa ukázal, že je ich spolubojovník a vodca boja. 37Mocným hlasom zanôtil v materinskej reči bojovú pieseň, náhle vyrazil proti Gorgiášovým oddielom a donútil ich na útek.
Júdova obeta za padlých. - 38Potom Júda zobral svoje vojsko a odviedol ho do mesta Odolam. Keďže nastával práve siedmy deň, posvätili sa podľa obyčaje a slávili tam sobotu. (*) (Odolam (Joz 12,15; 1 Sam 22,1) ležal asi 12 km severne od "Bet-Džibrin" (=Dom hrdinov), dnes "Id el-Mije". "Siedmy deň", t. j. sobota. Najprv "sa posvätili", t. j. kúpeľom sa očistili od levitickej nečistoty, ktorej sa dopustili dotýkaním sa mŕtvol padlých. Väčšinu z nich pochovali na mieste, čomu nasvedčuje aj názov novej osady "Dom hrdinov". Len niektorých mohli pochovať v "otcovských hroboch". – Okolo Turíc býva už v Palestíne veľká horúčava, preto "už bolo nanajvýš treba", aby mŕtvoly pochovali.) 39Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby odniesli telá padlých, lebo už bolo nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných do otcovských hrobov. 40Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu. 41Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. 42Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých. (*) (Pri všetkých padlých našli pod šatami pohanské amulety (Vg: "z darov zasvätených modlám"), ktoré pochádzali z Jamnie. Židia si ich prisvojili najskôr počas bitky v Jamnii (v. 8 nn.), kde ich pobrali z tiel padlých nepriateľov. Zákon zakazoval dotýkať sa takých modlárskych predmetov (Dt 7,26).)
43Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. 44Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. 45Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. 46Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu. (*) (Júdovu obetu nemožno chápať ako zmiernu obetu za národ, ktorý zaťažuje vina jeho dietok, lebo vo v. 46 sa výslovne hovorí, že je to "obeta za mŕtvych", a vo v. 43 sa zas nariaďuje použiť zozbierané peniaze na "obetu za hriechy" tých, o ktorých je reč vo v. 42, t. j. padlých. – "Svätá a nábožná to myšlienka" je asi okrajová poznámka, ktorá sa neskoršie dostala do textu. Vo Vg znie v. 46: "Svätá a spasiteľná myšlienka je modliť sa za mŕtvych, aby boli zbavení hriechov". (Starolat. preklady však mali: "…aby boli zbavení hriechu".))