4Tu istý Šimon z Benjamínovho pokolenia, ustanovený za správcu chrámu, dostal sa do sporu s veľkňazom pre nejaké neoprávnené počínanie v meste. (*) (Šimon bol Benjamínovec. (Niektorí opravujú slovo "Benjamín" na: "Miniamin" alebo na "Balgea" [porov. Neh 12,5]; starolat. text pôvodne vraj takto čítal.) Niektorí v ňom vidia akéhosi nakupovateľa bohoslužobných potrieb ("správca chrámu").) 5Keď nemohol nič vykonať proti Oniášovi, vybral sa k Apoloniovi, synovi Tarseho, ktorý bol toho času miestodržiteľom Celosýrie a Fenície, 6a oznámil mu, že pokladnica v Jeruzaleme oplýva nevýslovne veľkým bohatstvom, množstvo peňazí je vraj nesčíselné, takže to už ani nie je úmerné počtu obetí; a že by bolo možno všetko previesť do kráľovej moci.
7Apolonius sa vybral ku kráľovi a podal mu správu o vyzradených peniazoch. On povolal svojho správcu Heliodora a vyslal ho s patričnými pokynmi, aby sa postaral o privezenie spomenutých peňazí. 8Heliodor sa hneď vydal na cestu pod zámienkou, že si chce poprezerať mestá Celosýrie a Fenície, v skutočnosti však, aby vykonal kráľov zámer.
9Keď prišiel do Jeruzalema, uvítal ho láskavo veľkňaz (i) mesto. Rozprával však o udaní, ktoré sa stalo, a jasne naznačil, kvôli čomu vlastne prišiel. Potom sa vypytoval, či sa správa zakladá na pravde. 10Veľkňaz mu vysvetlil, že sú to základiny pre vdovy a siroty (*) (Hyrkán žil v Amonsku po blúznivom (ako mesiáš) a nevydarenom útoku na Jeruzalem. Už Nehemiáš poznal Tobiáša z Amonska ("Amonský sluha"; Neh 3,35; 13,4–8), kto si tiež uložil svoj majetok v chráme.) 11a že niečo z toho patrí aj Hyrkánovi, Tobiášovmu synovi, ktorý je vysokováženým mužom; že to teda nie je tak, ako udal zradný Šimon, lebo všetkého striebra je štyristo talentov a zlata dvesto. 12Vonkoncom je vraj nemožné, aby utrpeli škodu tí, ktorí sa spoľahli na svätosť miesta a na velebnosť a nedotknuteľnosť po celom svete cteného chrámu. 13Ale Heliodor prehlásil, že podľa kráľových rozkazov, ktoré má, musí to byť v každom prípade prevedené do kráľovskej pokladnice.
Heliodor v chráme. - 14Jedného dňa, ako určil, vošiel (do chrámu), aby po prehliadke urobil ďalšie opatrenia. Preto nastalo v celom meste nie malé zdesenie. 15Kňazi sa v kňazských rúchach vrhli na zem pred oltár a volali k nebu na toho, ktorý vydal zákon o úschovách, aby zachoval nedotknuté veci tým, čo si ich uschovali. 16Kto si všimol tvár veľkňaza, pocítil ranu v srdci; lebo jeho tvár a jej zmenená farba prezrádzali duševnú bolesť. 17Strach totiž zachvátil toho muža a hrôzou sa triaslo jeho telo. Tí, čo naň hľadeli, jasne z toho poznali utrpenie jeho srdca.
18Ľudia húfne vybiehali z domov, aby spoločne prosili o pomoc, pretože miesto malo vyjsť na potupu. 19Tiež ženy sa v kajúcnych rúchach s prepásanými prsami zoskupovali po uliciach. Ba aj panny, ktoré sa inak uzavierali, zbiehali sa k bránam alebo k múrom, niektoré zasa vyzerali z oblokov. 20Všetky však spínali ruky k nebu a modlili sa. 21Ozaj na poľutovanie bolo či už to pomiešané množstvo na kolenách, alebo hlboko rozžialený veľkňaz vo svojej neistote. 22Vzývali všemohúceho Boha, aby uchránil v úplnej nedotknuteľnosti zverené veci pre tých, čo si ich uschovali.
23Heliodor sa chystal previesť svoj zámer. Už bol so svojou osobnou strážou na mieste pri pokladnici, 24keď Pán duchov, vladár všetkej moci, spôsobil také veľkolepé zjavenie, že všetci, ktorí sa odvážili vojsť, boli Božou mocou podesení, až zo strachu omdleli. 25Ukázal sa im totiž kôň so strašlivým jazdcom v nádhernom výstroji. Ten sa prudko vrhol na Heliodora a dorážal na neho prednými kopytami. Jazdec sám, ako sa zdalo, mal úplne zlatú výzbroj. 26Ďalej sa mu ukázali dvaja mládenci mohutnej sily, očarujúceho zjavu a v nádherných rúchach. Oni sa postavili k nemu a bez prestania ho z oboch strán šľahali a zasýpali mnohými ranami. 27Tu razom padol na zem a obkľúčila ho hrozná mrákota. I chytili ho a na nosidlách vyniesli von. 28Takto niesli v bezmocnom stave toho, ktorý len pred chvíľou vtrhol s mnohými ozbrojencami a všelijakými inými sprievodcami do spomenutej pokladnice, pričom celkom zjavne spoznal Božiu moc. 29Po zásahu Božej moci ležal nemý a pozbavený všetkej nádeje na záchranu.
30Židia však velebili Pána, že tak neočakávane zvelebil svoje miesto. Chrám, ktorý len krátko predtým bol preplnený strachom a hrôzou, naplnil sa radosťou a veselosťou, keď sa ukázal všemohúci Pán. 31Niektorí Heliodorovi priatelia hneď prosili Oniáša, aby vzýval Najvyššieho, žeby daroval život tomu, ktorý už-už pracoval k smrti.
32Veľkňaz z obavy, aby kráľ neupodozrieval Židov, že oni spáchali na Heliodorovi nejaký zločin, priniesol obetu za uzdravenie toho muža. 33Keď prinášal veľkňaz zmiernu obetu, opäť sa Heliodorovi zjavili tí istí mládenci, oblečení do takých rúch ako predtým, i priblížili sa k nemu a riekli: "Veľmi sa poďakuj veľkňazovi Oniášovi, lebo kvôli nemu ti Pán daroval život. 34Ty, ktorý si bol bičovaný z neba, ohlasuj všetkým veľkolepú Božiu moc!" Keď to vyriekli, zmizli.
35Potom priniesol aj sám Heliodor obetu Pánovi a veľmi veľké sľuby urobil tomu, ktorý mu vrátil život. Uznanlivo sa poďakoval Oniášovi a vrátil sa aj s vojskom ku kráľovi. (*) (Heliodor "priniesol obetu", t. j. objednal obetu.) 36Pred všetkými svedčil o skutkoch preveľkého Boha, ktoré videl na vlastné oči. 37Keď sa kráľ vypytoval Heliodora, kto by bol súci, že by ho poslal ešte raz do Jeruzalema, povedal: 38"Ak máš nejakého nepriateľa alebo velezradcu, pošli ho tam a vráti sa ti zbičovaný, ak vôbec vyviazne, pretože na tom mieste je naozaj akási Božia moc. 39Ten totiž, ktorý má príbytok na nebi, je strážcom a ochrancom toho miesta a tých, čo prichádzajú so zlým úmyslom, bije a ničí." 40Tak teda prebiehali udalosti s Heliodorom a so zachovaním pokladnice.
Šimonove ohovárania. - 1Vyššie spomenutý Šimon, zradca pokladu a otčiny, osočoval Oniáša, akoby on bol podnecovateľom proti Heliodorovi a pôvodcom zlého zaobchádzania. (*) (Šimon vinil Oniáša z Heliodorovho nezdaru.) 2Ba opovážil sa dobrodincu mesta, ochrancu spolurodákov a horliteľa zákonov nazvať velezradcom. 3Nepriateľstvo sa natoľko vyostrilo, že ktorýsi zo Šimonových prívržencov sa dopúšťal vrážd. 4Keď Oniáš videl, že svárlivosť je už nebezpečná a že Apolonius, miestodržiteľ Celosýrie a Fenície, svojou zúrivosťou môže len rozmnožiť Šimonovu zlobu, vybral sa ku kráľovi, 5nie však ako žalobca občanov, ale zo starostlivosti o obecné blaho celej pospolitosti. 6Videl totiž, že pokojné pomery sa nedajú obnoviť bez kráľovho zásahu a že Šimon nezanechá svoje šialenstvo.