Menelaus veľkňazom. - 23Po troch rokoch poslal Jason Menelaa, brata vyššie spomenutého Šimona, aby zaniesol kráľovi peniaze a podal vysvetlenie o naliehavých záležitostiach. (*) (Menelaus bol bratom Šimonovým (3,4), no nie bratom Jasona a Oniáša (ako hovorí Joz. Flávius); nepochádzal teda z veľkňazského rodu. – "Po troch rokoch" – rozumie sa od tej doby, čo sa stal Jason veľkňazom (v. 10); ak sa stal Jason veľkňazom ešte pred koncom r. 175, tak Menelaus navštívil kráľa Epifanesa v Antiochii r. 172 pr. Kr. – Porov. 1 Mach 1,21 n.) 24Ale on zveleboval kráľa, aby sa mu zalíškal, pričom sa tváril ako veľmož. Tak získal veľkňazstvo pre seba a nadhodil nad Jasona tristo talentov striebra. 25Keď dostal od kráľa poverovacie listiny, prišiel naspäť; nijako však nebol súci za veľkňaza, lebo bol posadnutý vášňou krutého tyrana a zúrivosťou divej zveri. (*) (Jason utiekol za Jordán do Amonska, pravdepodobne k tamojším Tobiášovcom; porov. pozn. k 3,10 n.; tiež pozn. k 1 Mach 5,6–8.) 26Tak bol aj sám Jason, ktorý ľstivo vytlačil vlastného brata, odstavený zasa iným a musel zutekať ako nejaký vyhnanec do Amonska.
27Menelaus síce začal vládnuť, ale vôbec neposielal peniaze, ktoré sľúbil kráľovi, hoci ich Sostrates, veliteľ hradu požadoval. 28On mal totiž na starosti daňové záležitosti. Preto boli obidvaja predvolaní pred kráľa. 29Menelaus zanechal ako zástupcu vo veľkňazskom úrade svojho brata Lysimacha, Sostrates zasa Kratesa, vladára na Cypre.
Menelaus dá zabiť Oniáša. - 30Počas týchto udalostí vypuklo povstanie medzi Tarzanmi a Malanmi, pretože boli daní do daru vedľajšej kráľovej žene Antiochide. (*) (Tarzus a Malus (Mallus), mestá v Cilícii. – Andronikus je dobre známy aj zo svetských dejín (Herodot 3,64; Diodor 30,7,2).) 31Preto sa tam kráľ čo najrýchlejšie dostavil, aby urovnal pomery. Ako námestníka zanechal Andronika, jedného z hodnostárov.
32Menelaus v domnienke, že nadišla pre neho vhodná chvíľa, pokradol z chrámu niektoré zlaté nádoby a daroval ich Andronikovi. Iné zas popredal do Týru a do okolitých miest. 33Keď Oniáš dostal o tom spoľahlivé správy, prísne ho karhal zo svojho bezpečného miesta v Dafne pri Antiochii, kde sa utiahol. 34Preto sa dal Menelaus tajne do spojenia s Andronikom a žiadal ho, aby Oniáša odstránil. On sa aj vybral k Oniášovi a aby si získal pri všetkej svojej falošnosti dôveru, pod prísahou mu podal ešte i pravicu. A hoci aj budil podozrenie, predsa sa mu podarilo prehovoriť ho a vylákať ho z útočištného miesta. A hneď ho aj zabil bez akéhokoľvek ostychu pred spravodlivosťou. (*) (Oniáš použil právo azylu, ktoré mu poskytoval posvätný háj Dafne, oddelený od Antiochie riekou Orontes, kde bola svätyňa Apolona a Diany. Nemožno pripustiť, že by bol Oniáš uznával Apolona a Dianu za skutočné božstvo, veď jeho vernosť k zákonu bola všeobecne známa; on len využil výhodu útočištného práva.) 35Nad tým sa už zhrozili nielen Židia, ale aj mnohí z iných (pohanských) národov a s odporom prijali nespravodlivé krvipreliatie takého muža.
36Keď sa kráľ vrátil z cilicijských miest, Židia hlavného mesta si sťažovali u neho, ale aj Gréci prejavili svoju nevôľu nad nespravodlivým zavraždením Oniáša. 37Antiochus bol tiež skormútený do hĺbky a plakal od dojatia pre ohľad na čnostný život a statočnosť zosnulého. 38Nato v ňom skypel hnev a hneď dal strhnúť z Andronika purpur, zvliecť kabátec a kázal ho previesť celým mestom až na miesto, kde sa dopustil zločinu na Oniášovi. Tam dal krvilačníka zabiť, a tak dostal od Pána zaslúžený trest. (*) (Nosiť purpur bolo veľkým vyznamenaním. Porov. 1 Mach 10,20.62.64; 11,58.)
Menelaus oslobodený z obžaloby. - 39Keď už Lysimachus na Menelaovu radu pokradol z chrámu a rozpredal po meste mnoho zlatých nádob, takže sa to rozchýrilo aj navonok, ľud sa vzbúril proti Lysimachovi; lenže vtedy už bolo roznesených mnoho zlatých nádob. (*) (O Lysimachovi porov. v. 29.) 40Proti rozbúreným zástupom, ktoré až prekypovali rozhorčením, vyzbrojil Lysimachus na tritisíc mužov a už siahol k násiliu pod vedením akéhosi Tyrana, pokročilého síce vekom, ale nie menej zvrhlosťou. 41Ale keď spozorovali, že sa Lysimachus chystá na útok, jedni sa chopili kamenia, iní mocných kyjakov, niektorí zas naporúdzi ležiaceho popola a hádzali na Lysimachových ľudí. 42Pritom mnohých poranili, niektorých vytĺkli, ale všetkých zahnali na útek; aj samého chrámového lupiča zabili pri pokladnici.
43Pre tieto výčiny bolo zavedené proti Menelaovi súdne vyšetrovanie. 44Keď prišiel kráľ do Týru, podali na neho žalobu traja mužovia, vyslaní veľradou. 45Menelaus bol už skoro usvedčený, ale sľúbil Ptolemeovi, synovi Dorymenesovmu, veľkú sumu peňazí, ak prehovorí kráľa. 46Ptolemeus na to odviedol kráľa do stĺpovej chodby akoby na osvieženie a tam ho spracoval. 47Menelaa teda, pôvodcu všetkého zla, oslobodil spod žalôb, ale úbožiakov, ktorí by boli bývali uznaní za nevinných, aj keby boli viedli svoj spor pred Skýtmi, odsúdil na smrť. 48A nespravodlivý trest bol bezodkladne prevedený na tých, ktorí viedli žalobu za mesto, národ a posvätné náradie. 49Ešte aj Týrčania sa nad tým pohoršili, a preto im vystrojili okázalý pohreb. 50Menelaus však zostal pri moci pre chamtivosť mocných. Jeho zloba len vzrastala a stal sa veľkým nepriateľom svojich spoluobčanov. (*) (Skýtovia boli vtedy pokladaní za najsurovejších barbarov. – K Menelaovej bezcharakternosti porov. 5,15.23; 13,3; 11,32.)