Jason veľkňazom. - 7Po smrti Seleuka prevzal kráľovskú moc Antiochus, zvaný Epifanes. Vtedy bažil po veľkňazstve Jason, Oniášov brat. (*) (O Antiochovi Epifanesovi porov. pozn. k 1 Mach 1,11. – Nového kráľa vedel si získať Oniášov brat Jason (=pogréčtené meno, pôvodne sa menoval: Josua, Jesus alebo Ješúa; podľa Joz. Flávia zmenou mena dal najavo, že jeho snahou je zhelenizovať národ, a tak sa zaľúbiť kráľovi). O Jasonovi porov. tiež 1 Mach 1,12 n.) 8Pri jednej návšteve u kráľa sľúbil mu tristošesťdesiat talentov striebra a osemdesiat talentov z iného dôchodkového prameňa. 9Okrem toho sa zaviazal, že poukáže aj ďalších stopäťdesiat, ak dostane od neho plnú moc postaviť telocvičňu a ihrisko pre mládež a udeľovať antiochijské občianske právo jeruzalemským obyvateľom. 10Kráľ s tým súhlasil. A len čo sa dostal k moci, hneď začal zavádzať u svojich súkmeňovcov grécke mravy. 11Rušil kráľovské výsady, ktoré Židom vydobil Ján, Eupolemov otec, keď bol vyslaný k Rimanom s poverením získať ich priateľstvo a spojenectvo. Rušil práva občanov a zavádzal nové, protizákonné obyčaje. (*) (Jason, ako horlivý propagátor helenizmu, chcel vybudovať "telocvičňu"="gymnásion" (aká už bola napr. vo Filadelfii=Rabat-Amon) pre dospelých a pre mládež od 14 rokov vyššie zas iné "ihrisko"= "efebeion". Porov. pozn. k 1 Mach 1,16. – O Eupolemovi porov. 1 Mach 8,17 n. – Porov. tiež 1 Mach 1,43 nn.; 3,29 n.) 12Svojvoľne vystaval telocvičňu pod samým hradom a navádzal najvznešenejších mladíkov, aby nosili klobúk (so širokou strechou). (*) ("Petasos" bol klobúk so širokým okrajom, ktorý nosievali grécki mladíci pri hrách na ochranu proti slnku. Pomocou hier dostal Jason do ruky mládež, a tak mal možnosť prevychovávať ju v duchu pohanského helenizmu. Tak treba chápať nosenie "petasosa".)
13Tak nastalo akoby vyvrcholenie helenizmu, akýsi rozmach cudzoty pre bezmedznú ohavnosť hriešneho a nekňazského Jasona. 14Boli aj takí kňazi, ktorí nielenže nevedeli, čo je horlivosť v službách oltára, ale ešte aj pohŕdali chrámom a zanedbávali obety, ba dokonca sa aj ponáhľali, aby sa mohli v telocvični zúčastniť na nemravných cvičeniach vrhaním disku. 15Otcovské pocty nepokladali už za nič, ale helénske vyznamenania si na výsosť vážili. 16Preto ich postihlo kruté navštívenie; lebo tí, ktorých spôsob života si horlivo osvojovali a ktorým sa chceli vo všetkom pripodobniť, stali sa nakoniec ich nepriateľmi a škodcami. 17Nie je také ľahké prehrešovať sa bezbožne proti Božím príkazom; však to budúcnosť ukáže.
Jasonovi ľudia na oslavách v Týre. - 18Keď v Týre usporiadali päťročné zápasy, na ktorých sa zúčastnil aj kráľ, 19poslal ta ničomný Jason vyslancov ako zástupcov Jeruzalema, ktorí mali antiochijské občianske právo, a priniesli tristo drachiem striebra na obetu na počesť Herkula. Lenže sami doručitelia žiadali, aby sa nepoužili na obetu, bolo by to vraj neslušné, ale aby sa použili na iné výlohy. 20Odosielateľ to síce poslal na obetu Herkulovi, ale kvôli doručiteľom sa to obrátilo na výzdobu lodí s tromi radmi vesiel. (*) (Pri spomenutých zápasoch bývali usporiadané aj lodné slávnosti ku cti Herkulovej (Arianus). Peniaze Jasonove, ako sa zdá, použili na výzdobu (ovenčenie a osvetlenie) týchto lodí.)
Antiochus v Jeruzaleme. - 21Keď sa Antiochus dozvedel od Apolonia, syna Menesteovho, ktorého vyslal do Egypta na výročie kraľovania Ptolemea Filometora, že tento bude nepriateľom jeho verejnej činnosti, postaral sa o vlastnú bezpečnosť. Preto sa vybral do Joppe a odtiaľ do Jeruzalema. (*) (Porov. 1 Mach 1,18–22. O Apoloniovi, synovi Menesteovom, porov. pozn. k 3,5.) 22Jason a mesto mu pripravili okázalé uvítanie, takže vtiahol vo svetle fakieľ a za radostných výkrikov. Odtiaľ sa odobral aj s vojskom do Fenície.
Menelaus veľkňazom. - 23Po troch rokoch poslal Jason Menelaa, brata vyššie spomenutého Šimona, aby zaniesol kráľovi peniaze a podal vysvetlenie o naliehavých záležitostiach. (*) (Menelaus bol bratom Šimonovým (3,4), no nie bratom Jasona a Oniáša (ako hovorí Joz. Flávius); nepochádzal teda z veľkňazského rodu. – "Po troch rokoch" – rozumie sa od tej doby, čo sa stal Jason veľkňazom (v. 10); ak sa stal Jason veľkňazom ešte pred koncom r. 175, tak Menelaus navštívil kráľa Epifanesa v Antiochii r. 172 pr. Kr. – Porov. 1 Mach 1,21 n.) 24Ale on zveleboval kráľa, aby sa mu zalíškal, pričom sa tváril ako veľmož. Tak získal veľkňazstvo pre seba a nadhodil nad Jasona tristo talentov striebra. 25Keď dostal od kráľa poverovacie listiny, prišiel naspäť; nijako však nebol súci za veľkňaza, lebo bol posadnutý vášňou krutého tyrana a zúrivosťou divej zveri. (*) (Jason utiekol za Jordán do Amonska, pravdepodobne k tamojším Tobiášovcom; porov. pozn. k 3,10 n.; tiež pozn. k 1 Mach 5,6–8.) 26Tak bol aj sám Jason, ktorý ľstivo vytlačil vlastného brata, odstavený zasa iným a musel zutekať ako nejaký vyhnanec do Amonska.
27Menelaus síce začal vládnuť, ale vôbec neposielal peniaze, ktoré sľúbil kráľovi, hoci ich Sostrates, veliteľ hradu požadoval. 28On mal totiž na starosti daňové záležitosti. Preto boli obidvaja predvolaní pred kráľa. 29Menelaus zanechal ako zástupcu vo veľkňazskom úrade svojho brata Lysimacha, Sostrates zasa Kratesa, vladára na Cypre.
Menelaus dá zabiť Oniáša. - 30Počas týchto udalostí vypuklo povstanie medzi Tarzanmi a Malanmi, pretože boli daní do daru vedľajšej kráľovej žene Antiochide. (*) (Tarzus a Malus (Mallus), mestá v Cilícii. – Andronikus je dobre známy aj zo svetských dejín (Herodot 3,64; Diodor 30,7,2).) 31Preto sa tam kráľ čo najrýchlejšie dostavil, aby urovnal pomery. Ako námestníka zanechal Andronika, jedného z hodnostárov.
32Menelaus v domnienke, že nadišla pre neho vhodná chvíľa, pokradol z chrámu niektoré zlaté nádoby a daroval ich Andronikovi. Iné zas popredal do Týru a do okolitých miest. 33Keď Oniáš dostal o tom spoľahlivé správy, prísne ho karhal zo svojho bezpečného miesta v Dafne pri Antiochii, kde sa utiahol. 34Preto sa dal Menelaus tajne do spojenia s Andronikom a žiadal ho, aby Oniáša odstránil. On sa aj vybral k Oniášovi a aby si získal pri všetkej svojej falošnosti dôveru, pod prísahou mu podal ešte i pravicu. A hoci aj budil podozrenie, predsa sa mu podarilo prehovoriť ho a vylákať ho z útočištného miesta. A hneď ho aj zabil bez akéhokoľvek ostychu pred spravodlivosťou. (*) (Oniáš použil právo azylu, ktoré mu poskytoval posvätný háj Dafne, oddelený od Antiochie riekou Orontes, kde bola svätyňa Apolona a Diany. Nemožno pripustiť, že by bol Oniáš uznával Apolona a Dianu za skutočné božstvo, veď jeho vernosť k zákonu bola všeobecne známa; on len využil výhodu útočištného práva.) 35Nad tým sa už zhrozili nielen Židia, ale aj mnohí z iných (pohanských) národov a s odporom prijali nespravodlivé krvipreliatie takého muža.
36Keď sa kráľ vrátil z cilicijských miest, Židia hlavného mesta si sťažovali u neho, ale aj Gréci prejavili svoju nevôľu nad nespravodlivým zavraždením Oniáša. 37Antiochus bol tiež skormútený do hĺbky a plakal od dojatia pre ohľad na čnostný život a statočnosť zosnulého. 38Nato v ňom skypel hnev a hneď dal strhnúť z Andronika purpur, zvliecť kabátec a kázal ho previesť celým mestom až na miesto, kde sa dopustil zločinu na Oniášovi. Tam dal krvilačníka zabiť, a tak dostal od Pána zaslúžený trest. (*) (Nosiť purpur bolo veľkým vyznamenaním. Porov. 1 Mach 10,20.62.64; 11,58.)
Menelaus oslobodený z obžaloby. - 39Keď už Lysimachus na Menelaovu radu pokradol z chrámu a rozpredal po meste mnoho zlatých nádob, takže sa to rozchýrilo aj navonok, ľud sa vzbúril proti Lysimachovi; lenže vtedy už bolo roznesených mnoho zlatých nádob. (*) (O Lysimachovi porov. v. 29.) 40Proti rozbúreným zástupom, ktoré až prekypovali rozhorčením, vyzbrojil Lysimachus na tritisíc mužov a už siahol k násiliu pod vedením akéhosi Tyrana, pokročilého síce vekom, ale nie menej zvrhlosťou. 41Ale keď spozorovali, že sa Lysimachus chystá na útok, jedni sa chopili kamenia, iní mocných kyjakov, niektorí zas naporúdzi ležiaceho popola a hádzali na Lysimachových ľudí. 42Pritom mnohých poranili, niektorých vytĺkli, ale všetkých zahnali na útek; aj samého chrámového lupiča zabili pri pokladnici.
43Pre tieto výčiny bolo zavedené proti Menelaovi súdne vyšetrovanie. 44Keď prišiel kráľ do Týru, podali na neho žalobu traja mužovia, vyslaní veľradou. 45Menelaus bol už skoro usvedčený, ale sľúbil Ptolemeovi, synovi Dorymenesovmu, veľkú sumu peňazí, ak prehovorí kráľa. 46Ptolemeus na to odviedol kráľa do stĺpovej chodby akoby na osvieženie a tam ho spracoval. 47Menelaa teda, pôvodcu všetkého zla, oslobodil spod žalôb, ale úbožiakov, ktorí by boli bývali uznaní za nevinných, aj keby boli viedli svoj spor pred Skýtmi, odsúdil na smrť. 48A nespravodlivý trest bol bezodkladne prevedený na tých, ktorí viedli žalobu za mesto, národ a posvätné náradie. 49Ešte aj Týrčania sa nad tým pohoršili, a preto im vystrojili okázalý pohreb. 50Menelaus však zostal pri moci pre chamtivosť mocných. Jeho zloba len vzrastala a stal sa veľkým nepriateľom svojich spoluobčanov. (*) (Skýtovia boli vtedy pokladaní za najsurovejších barbarov. – K Menelaovej bezcharakternosti porov. 5,15.23; 13,3; 11,32.)
Jasonova smrť. - 1V tom čase podnikol Antiochus druhú výpravu do Egypta. (*) (Porov. 1 Mach 1,18–22.) 2Tu sa stalo, že v celom meste skoro štyridsať dní vídali jazdcov, vyzbrojených kopijami a v zlatých rúchach, ako sa preháňajú po oddieloch vo vzduchu. 3Čaty jazdcov boli zošikované, zvádzali útoky a narážali jedny na druhé. Vrhali štíty a množstvo oštepov, mávali mečom a lietali strely, čo bolo žiarenie zlatej výzbroje a všelijakých pancierov. 4Preto sa všetci modlili, aby sa ten úkaz stal dobrým znamením. (*) (Výklad, podľa ktorého by mali byť tie zvláštne úkazy len výplodom podráždenej fantázie, nijako neobstojí, lebo ich charakter a doba trvania poukazujú na skutočné znamenie (podobné zjavy sa vraj diali aj pred pádom Jeruzalema r. 70 po Kr.; Joz. Flávius, Žid. vojna 6,5.3; Tacitus, Hist. 5,13).)
5Tu prebehol falošný chýr, že Antiochus je mŕtvy. Jason zohnal nie menej ako tisíc mužov a náhle zaútočil na mesto. Hoci sa aj ľudia zbehli na múr, mesto bolo nakoniec zaujaté. Menelaus utiekol na hrad. 6Jason sa potom oddal bezohľadnému krviprelievaniu vlastných spoluobčanov. Neuvážil si však, že premoženie súkmeňovcov, ktoré sa mu pošťastilo, je vlastne najväčším nešťastím. Namýšľal si, že získava trofej od nepriateľov, a nie od súkmeňovcov. 7Ale nedostal sa k moci; ba jeho úkladný útok mal hanebný koniec. Ako tulák musel opäť utekať do Amonska. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 1,21.)
8Na konci svojho zlého života vyšiel až na to, že ho uväznil arabský pohlavár Aretas. Utiekol síce, ale musel prebehovať z mesta do mesta, lebo všetci ho nenávideli ako zradcu zákonov. Bol opovrhnutý ako škodca vlasti a spoluobčanov, až bol vyhnaný do Egypta.
9Konečne utiekol do Lacedemóna s tým, že tam nájde ochranu. Tak teda ten, čo mnohých vyštval z otčiny, sám zahynul v cudzine. 10A ten, ktorý dal mnohých poodhadzovať bez pohrebu, sám nemal pohreb, ani sa nedostal do otcovskej hrobky. Nepoľutoval ho však nik.
Vydrancovanie chrámu. - 11Keď sa kráľ dozvedel o týchto skutočnostiach, nazdával sa, že je v Júdsku povstanie. Preto vytiahol z Egypta so zverskou zúrivosťou a násilne zaujal mesto. 12Vojakom rozkázal zraziť bezohľadne každého, na koho narazia, ba pozabíjať aj tých, ktorí utečú hore na domy. 13Tak nastalo vraždenie mladých i starých, ničenie mužov, žien i detí a zabíjanie panien i nemluvniat. 14Za celé tri dni bolo osemdesiattisíc obetí; štyridsaťtisíc ich bolo povraždených a nie menej predaných do otroctva. 15Ale tým sa neuspokojil; odvážil sa vkročiť aj do chrámu, najsvätejšieho na celej zemi. A Menelaus, ten zradca zákonov a vlasti, bol mu sprievodcom.
16Nielenže chytal do svojich poškvrnených rúk posvätné nádoby, ale nehanebne porozhadzoval aj tie veci, ktoré venovali iní králi (a mestá) na ozdobu, slávu a česť miesta. (*) (1 Mach 1,23 nn. a Joz. Flávius jasne hovoria, že Epifanes chrám aj vyplienil.) 17Antiochus nenahliadol pri svojej bezmedznej namyslenosti, že Vševládny sa nakrátko nahneval pre hriechy obyvateľov mesta, že preto bolo toto miesto vystavené takému pohrdnutiu. 18Keby sa neboli dopustili toľkých hriechov, bol by musel aj tento odstúpiť od svojej bezočivosti hneď pri vstupe po zbičovaní ako kedysi Heliodor, ktorého poslal Seleukus poobzerať si pokladnicu. 19Pán si však nevyvolil národ pre miesto, ale miesto kvôli ľudu. 20Preto aj to miesto, ktoré malo neskôr mať účasť na šťastí národa, malo svoj podiel aj na jeho ťažkostiach. A to, ktoré bolo opustené za hnevu Všemohúceho, malo byť opäť povýšené po uzmierení Vševladára vo všetkej svojej sláve. (*) (O Heliodorovi pozri 3,23 n.; o oslávení chrámu 10,3–9. Porov. 1 Mach 2,49.)
21Antiochus teda odniesol z chrámu tisícosemsto talentov a čo najrýchlejšie sa odobral do Antiochie. Vo svojej pýche sa nazdával, že zem urobí splavnou a more zas schodným - v nadutosti svojej mysle. (*) (Porov. 1 Mach 1,23 nn.; 3,30.) 22Zanechal úradníkov, aby týrali ľud; v Jeruzaleme to bol Filip, rodom Frýg, ale v spôsoboch bol barbarskejší ako ten, ktorý ho ustanovil. (*) (Pred svojím odchodom z Jeruzalema ustanovil Epifanes akýchsi vojensko-politických komisárov (nie sú to tí dozorci, o ktorých je reč v 1 Mach 1,53) pre Samáriu a Judeu. Pridelil ich k miestam, kde sa ľud húfne schádzaval. Na Garizime, kde mali Samaritáni svoju svätyňu, bol Andronikus (iný než v 4,31–38) a v Jeruzaleme Filip (pozri 6,11).) 23Na Garizime bol zas Andronikus. A taktiež Menelaus, ktorý sa horšie zachoval voči spoluobčanom ako iní.
24Nanajvýš rozhorčený na židovských občanov vyslal nenávideného vodcu Apolonia s vojskom dvadsiatich dvoch tisícov a rozkázal mu pobiť všetkých v dospelom veku; ženy a mládež mal predať. (*) (Apolonius (porov. 1 Mach 1,30–34; 3,10) sa tu označuje ako "mysarches" (=nenávidený vodca), čo niektorí vzhľadom na 1 Mach prekladajú: Knieža, vodca Mýzie. – Toto je už druhý krvavý kúpeľ, ktorý nastal po dvoch rokoch po prvom (v. 11–15), t. j. r. 145 Sel.= 168/7 pr. Kr.) 25On aj pritiahol do Jeruzalema, ale tváril sa celkom nevinne. A tak sa správal až do svätého sobotného dňa. Keď však videl, že Židia svätia deň, rozkázal svojim ľuďom, aby sa chopili zbrane. 26Potom dal pobiť všetkých, ktorí si vyšli pozrieť hru, so zbraňou vnikol do mesta a vyvraždil veľké množstvo ľudu. 27Júda Machabejec sa stiahol aj s inými deviatimi na púšť a živoril po horách so svojimi na spôsob zveri. Stále sa totiž živili rastlinnou stravou, aby sa uchránili pred poškvrnením. (*) (Medzi tými "deviatimi" bol iste aj Júdov otec Matatiáš; porov. 1 Mach 2,28. – Chránili sa poškvrnenia, k akému bol donucovaný aj Eleazar (6,18 nn.). Porov. 1 Mach 1,65 nn.)
Znesvätenie chrámu a zákaz židovskej posvätnej tradície. - 1Čoskoro potom vyslal kráľ istého starca pôvodom z Athén donucovať Židov, aby odpadli od otcovských zákonov a neriadili sa Božími príkazmi. 2Mal tiež znesvätiť jeruzalemský chrám a pomenovať ho menom Zeusa Olympského; a ten na Garizime mal, vzhľadom na povahu tamojších obyvateľov, nazvať menom Zeusa Pohostinného. (*) (Pozri pozn. k 1 Mach 1,57 n.62. – Prečo mal byť pomenovaný chrám na Garizime podľa Zeusa Pohostinného? Joz. Flávius hovorí, že Samaritáni si podali žiadosť priamo na Epifanesa, aby ich chrám bol pomenovaný podľa Zeusa Helénskeho ("Zeus Hellenios"), lebo oni vraj nemajú nič spoločného so Židmi. Zostáva nerozriešenou otázkou, prečo bol ochrancom garizimského chrámu "Zeus Xenios" (Pohostinný).)
3To bol príval zloby, priťažký a odporný najmä obyčajnému ľudu. 4Lebo pohania naplnili chrám výstrednosťami a radovánkami, bavili sa tam so smilnicami a vo svätých nádvoriach sa stýkali so ženami, ba vnášali dovnútra aj neslušné veci 5a obetný oltár napĺňali neprístojnosťami, ktoré zákony nedovoľovali. 6Nebolo možné svätiť soboty, zachovávať otcovské sviatky; ba nik sa už nesmel ani priznať, že je Židom. (*) (Porov. 1 Mach 1,62. Podľa Poseidonia (u Diodora 34,1) na obetnom oltári bola zabitá veľká prasnica a veľkňaz aj ostatní Židia boli nútení jesť z jej mäsa.)
7Po krutom donucovaní vláčili ich k obete, ktorá sa konávala každý mesiac na deň kráľových narodenín. Alebo keď bol Dionýzov sviatok, nútili Židov, aby sa zúčastnili na sprievode s brečtanovými vencami. (*) (Na sviatok Dionýza (=Bakchus), ktorému bol zasvätený brečtan (1 Mach 2,29).)
8Do susedných gréckych miest tiež došlo nariadenie, a to na popud Ptolemea, aby takisto postupovali proti Židom a donucovali ich obetovať; 9a takých, ktorí by nechceli prestúpiť na grécke mravy, aby usmrtili. Bolo, pravda, aj vidieť, aká nastala bieda. 10Tak udali dve ženy, ktoré obrezali svojich synov. Zavesili im nemluvňatá na prsia, verejne ich viedli mestom a potom zhodili z múru. 11Keď sa zasa iní zhromaždili do najbližších jaskýň, aby tajne svätili sobotu, a udali ich Filipovi, boli upálení, pretože sa vzdali svojej obrany z veľkej úcty pred sviatočným dňom. (*) (Vg číta: "na popud Ptolemejcov", t. j. kráľov Ptolemejcov. Môže to byť Ptolemeus, Dorymenesov syn, ktorý mal na starosti náboženskú politiku v Epifanesovej ríši; 1 Mach 3,38. – O Filipovi porov. 5,22 a tiež 1 Mach 3,38. Porov. tiež 1 Mach 1,12 n. 30–34; 2,31–38; 6,14–16. Obriezka bola zakázaná; 1 Mach 1,51. 63 n. – O bojovaní v sobotu 1 Mach 2,31–38.)
Napomenutie spisovateľovo. - 12Prosím však čitateľov, ktorým raz príde do ruky táto kniha, aby sa nepozastavovali nad tými ťažkými navštíveniami; nech si uvážia, že tie tresty nie sú na záhubu, ale na poučenie nášho národa. 13Veď práve to je dôkazom veľkého dobrodenia, keď sa bezbožníci neponechávajú na svojvôľu, ale ak ich hneď stíhajú tresty! 14U iných národov zhovievavo čaká Pán s navštívením, až kým sa nenaplní miera ich hriechov, 15s nami sa však rozhodol zaobchádzať inak, aby sa nemusel na nás pomstiť až potom, keď už došli naše hriechy k vrcholu. 16Preto nám nikdy neodníma svoje milosrdenstvo, ale poučuje navštívením: svoj ľud však neopúšťa. 17Toľko na povzbudenie! Ale po tejto skromnej poznámke vráťme sa k rozprávaniu. (*) (Porov. 7,32b; Jdt 8,27. Ako Boh odkladá s trestom u pohanov, porov. Gn 15,16; Iz 54,7.)
Mučenícka smrť Eleazara. - 18Istý Eleazar, jeden z popredných zákonníkov, muž hoc aj pokročilého veku, predsa krásneho výzoru tváre, bol nútený jesť bravčové mäso, pričom mu násilne otvárali ústa. 19Ale on radšej volil slávnu smrť než potupný život a dobrovoľne šiel k mučidlu, 20keď to už vypľul. Takto postupovať bolo povinnosťou tých, ktorí sa vytrvalo bránili proti tomu, čo nie je dovolené požívať, pri všetkej láske k životu. (*) (Vyzdvihuje sa nevšedná krása 90-ročného starca Eleazara, ktorá sa vždy pokladala za Boží dar; Ex 2,2; Hebr 11,23. – Bravčové mäso bolo zakázané ako nečisté; Lv 11,7; Dt 14,8; porov. 1 Mach 1,51. – "Mučidlo" (gr. "tympanon"), drevený nástroj mučenia, ku ktorému boli odsúdenci priväzovaní a potom na smrť ubití.)
21Tí, čo dozerali nad nezákonnou obetnou hostinou, odviedli muža nabok a vzhľadom na dávnu známosť s ním ho nahovárali, aby si dal priniesť mäso podľa svojej žiadosti, nech si ho sám pripraví a nech naoko je ako z obetného mäsa podľa kráľovho rozkazu, 22aby sa tým činom vyhol smrti; a že mu pre dávne priateľstvo poskytnú ohľaduplné zaobchádzanie.
23On však urobil rozhodnutie ozaj hodné svojho veku a dôstojnosti starca, prirodzenej šľachetnosti svojich šedín i krásneho života od mladi, ba viac, v úplnom súlade so svätým, od Boha daným zákonom. Odpovedal rýchlo a povedal, nech ho radšej pošlú do podsvetia! 24"Lebo" - riekol - "nesluší sa na náš vek pretvarovať sa. Veď mnohí mladíci by sa mohli domnievať, že deväťdesiatročný Eleazar prestúpil na pohanstvo, 25a tak by sa mohli pomýliť pre moju pretvárku a trošku nestáleho života. Ja však by som si privolal len odpor a hanbu na moju starobu. 26A keby som nateraz aj unikol ľudským mukám, rukám Všemohúceho neuniknem ani živý, ani mŕtvy. 27Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby. 28Mladíkom zase zanechám šľachetný príklad, ak ochotne a bez bázne podstúpim smrť za vznešené a sväté zákony." S týmito slovami išiel hneď, aby ho umučili.
29Sprevádzali ho tí, ktorí síce krátko predtým boli k nemu milí, ale po jeho slovách sa rozbesnili, lebo si mysleli, že hovoril z blúznivej odvahy. 30Už pod ranami dokonával, keď si zavzdychal a riekol: "Pán, ktorý má svätú múdrosť, vie, že hoci som mohol vyhnúť smrti, na tele síce znášam kruté muky bičovania, ale v duši rád trpím z bázne pred Bohom." 31Tak dokonal a zanechal svoju smrť nielen mladíkom, ale väčšine národa za vzor veľkodušnosti a ako pamiatku statočnosti. (*) (Obrat "z blúznivej odvahy"= z náboženského fanatizmu, z bláznovstva (Vg: "z pýchy"). Posledné Eleazarove slová sú prejavom skalopevnej viery. Ján Zlatoústy ho vychvaľuje ako "knieža udatnosti a protomartýra Starého zákona".)
Mučeníctvo siedmich bratov a ich matky. - 1Tiež sa stalo, že bolo zatknutých sedem bratov aj s matkou. Kráľ ich dal trýzniť korbáčmi a remeňmi, aby ich tak donútil požívať nedovolené bravčové mäso. (*) (Eleazar bol umučený pravdepodobne v Jeruzaleme, siedmi bratia aj s matkou zas v Antiochii, ako to dosvedčujú: židovská i kresťanská tradícia, sýrske a rímske martyrologium a historik Malalas. Nasvedčuje tomu aj tá okolnosť, že pri mučení bol osobne prítomný aj Epifanes. Z 6,8 n. vysvitá, že prenasledovanie zúrilo aj mimo Júdska. Mená týchto hrdinov viery sa nezachovali. Matka však býva v sýrskej liturgii nazývaná: Šamona, Šamuna, Salomona. "Šamuna" znamená: ôsma; azda preto je tak menovaná, že zomrela v poradí ôsma po 7. synoch? Môže to byť aj odvodenina od Hasmonaita (Semonaita)=Hasmonejka – Machabejka (Wellhausen).)
2Tu sa jeden z nich ujal slova a v mene ostatných povedal: "O čom nás chceš vyšetrovať a čo sa chceš od nás dozvedieť? Hotoví sme radšej zomrieť, ako prestúpiť otcovské zákony." 3Na to sa kráľ rozzúril a rozkázal rozpáliť panvy a kotly. Len čo boli rozžeravené, 4okamžite rozkázal tomu, čo hovoril v mene ostatných, vyrezať jazyk a na spôsob Skýtov stiahnuť mu kožu z hlavy a poodtínať ruky i nohy. A ostatní bratia aj s matkou sa museli na to pozerať. 5Keď už bol celkom znetvorený, dal ho ešte živého priniesť na ohnište a smažiť na pekáči. Kým sa šírila tuhá para z pekáča, vzájomne sa s matkou povzbudzovali, aby statočne zomreli. 6Hovorili: "Pán, Boh, to vidí a istotne sa zmiluje nad nami, ako to zreteľne vyjadril Mojžiš vo svojej karhavej piesni, kde hovorí: »Zmiluje sa nad svojimi služobníkmi.«" (*) (Porov. Dt 32,36.43.)
7Keď prvý tým spôsobom dokonal, priviedli druhého na potupné týranie. Stiahli mu z hlavy kožu aj s vlasmi a pýtali sa ho, či bude jesť, prv než by ho na tele úd po úde mučili. 8On však odpovedal materinskou rečou a zvolal: "Nie." Preto aj tento rad radom podstúpil také muky ako prvý. (*) (Pod termínom "materinská reč" sa myslí aramejčina. Vyznáva vieru vo vzkriesenie. Podobnú nádej pozri Iz 26,19; Ez 37,1–6; Dan 12,1 n.13. – Tretí syn už výslovne hovorí o vzkriesení tela (v. 11).) 9Keď už dodychoval, zvolal: "Ty zlostník, odstraňuješ nás síce z časného života, ale Pán všehomíra, pre ktorého zákony zomierame, vzkriesi nás pre večný život."
10Po ňom sa tretí stal predmetom posmechu. Keď žiadali od neho jazyk, rýchlo ho vyplazil, potom smelo vystrel ruky 11a statočne povedal: "Z neba som ich dostal, ale pre (Božie) zákony ich nepokladám za nič, lebo sa nádejam, že ich opäť dostanem od neho." 12I zarazil sa kráľ aj so svojou družinou nad mladíkovou srdnatosťou, že za nič nepokladal muky.
13Keď tak dokonal, zohavili aj štvrtého tými istými mukami. 14Krátko pred skonom takto hovoril: "Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi. Ale pre teba niet vzkriesenia k životu."
15A hneď priviedli piateho a zohavili ho. On však pozrel na neho a povedal: 16"Máš síce moc nad ľuďmi a robíš si, čo chceš, hoci si smrteľný, ale nenazdávaj sa, že Boh opustil náš národ. 17Len pozhovej a uvidíš jeho veľkú moc a ako potrápi teba i tvoje potomstvo!"
18Po ňom priviedli šiesteho. Keď už zomieral, povedal: "Nemýľ sa zbytočne! My toto trpíme za seba, lebo sme sa prehrešili proti svojmu Bohu. Preto prišla aj táto hrôza. 19Nemysli si však, že ti to prejde bez trestu, keď si sa odvážil bojovať proti Bohu!"
20Nezvyčajne vzácna a hodna obdivu i slávnej pamiatky je však ich matka. Veď v jedinom dni videla zomierať sedem svojich synov! Ale znášala to vyrovnane, lebo jej myseľ bola posilňovaná nádejou v Pána. 21Naplnená šľachetným zmýšľaním povzbudzovala každého z nich v materinskej reči. Svoju ženskú myseľ upevňovala mužskou odvahou 22a povedala im: "Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som umele neusporadovala na vytvorenie každého z vás. (*) (Porov. Ž 139; Kaz 11,5; Jób 10,8–12. – Zmŕtvychvstanie, porov. Múd 5,1.16 n.) 23Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony."
24Antiochus však, ktorý si namýšľal, že ním opovrhuje, a podľa hlasu ju upodozrieval, že ho tupí, nielenže chcel slovami prehovoriť aspoň toho najmladšieho, ale aj prísažne ho ubezpečoval, že ho obohatí, že mu pripraví šťastie, ba dokonca, že ho urobí svojím dôverníkom a dá mu všetko potrebné, ak odpadne od otcovských zákonov. 25Ale mladík sa nechcel nijako dať na to nachytať. Preto si kráľ predvolal matku a naliehal na ňu, aby radila chlapcovi, žeby sa (hľadel) zachrániť. 26Keď ju dlho nahováral, vyhlásila, že prehovorí svojho syna. 27Naklonila sa teda k nemu a na posmech ukrutnému tyranovi vravela materinskou rečou: "Syn môj, zmiluj sa nado mnou, ktorá som ťa deväť mesiacov v živote nosila, tri roky nadájala, živila som ťa a starostlivou opaterou priviedla až do tohto veku. 28Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie takisto povstalo. (*) (Prvý raz sa v Písme celkom jasne vyslovuje pojem stvorenia: Boh stvoril všetko, teda aj prvého človeka, "z ničoho" (gr.: "úk ex ontón" alebo "ex úk ontón"). Porov. Gn 1,1.) 29Neboj sa tohto kata, ale ukáž, že si hoden svojich bratov! Podstúp smrť, aby som ťa opäť získala aj s tvojimi bratmi v deň onoho zmilovania."
30Kým ona ešte takto vravela, mladík prehovoril: "Na koho čakáte? Neposlúchnem kráľov rozkaz; poslúcham príkaz Zákona, ktorý dostali naši otcovia skrze Mojžiša. 31Ale ty, ktorý vymýšľaš všetku zlobu proti Židom, neunikneš Božím rukám. 32My totiž trpíme pre svoje hriechy. 33Hoc sa aj živý Boh zakrátko na nás hnevá, aby nás pokarhal a potrestal, ale opäť sa aj uzmieri so svojimi služobníkmi. 34Ty bezbožník, najničomnejší zo všetkých ľudí, ktorý dvíhaš ruku na jeho sluhov, nevypínaj sa zbytočne vo svojej pýche a v neistých nádejach. (*) (Miesto "sluhov" čítajú niektoré rukopisy: "deti neba".) 35Ešte si neušiel súdu všemohúceho a vševidiaceho Boha. 36Naši bratia si síce vytrpeli krátke súženie, ale teraz sú účastní na živote večnom, zmluvou od Boha sľúbenom. Ty si však pri Božom súde odnesieš spravodlivé tresty za svoju nadutosť. 37Ako moji bratia, tak i ja vydávam (na mučenie) svoje telo i dušu za otcovské zákony a vzývam Boha, aby bol skoro milostivý národu, a ty aby si bol mukami a trestom donútený vyznať, že on jediný je Boh; 38na mne však a na mojich bratoch aby prestal hnev Všemohúceho, ktorý spravodlivo zastihol celý náš národ."
39Vtedy sa kráľ rozhneval a ešte ukrutnejšie zúril proti tomuto než proti ostatným, lebo ťažko niesol jeho posmešné reči. 40Nepoškvrnený a s plnou nádejou v Pána skončil aj tento svoj život.
41Naposledy, po synoch, dokonala aj matka. (*) ("Nepoškvrnený" zostal, lebo nejedol z bravčového mäsa a nič nekonal proti zákonu. – Podľa nekánonickej knihy 2 Mach 7 chceli kati odvliecť matku na popravište, ale ona sama sa vraj vrhla do ohnišťa, aby zostala nedotknutá.)
42Toľko stačí povedať o obetách a nesmiernych mukách.