Prekazené vydrancovanie chrámu. - 1Asi v tom čase sa musel Antiochus s hanbou vracať z perzských krajov. (*) (Porov. 1 Mach 6,1–16. Asi na jar r. 163 pr. Kr. – Persepolis, mesto starej Perzskej ríše, ležalo skoro 400 km južne od Aspadany.) 2Vnikol totiž do mesta Persepolis a pokúšal sa olúpiť chrám a zmocniť sa mesta. Ľud sa však zbehol, chopil sa zbraní a útok odrazil. Obyvateľstvo zahnalo Antiocha na útek a tak musel s hanbou odtiahnuť.

3Keď bol pri Ekbatanách, dozvedel sa, čo sa prihodilo Nikanorovi a Timotejovým oddielom. (*) (Porov. pozn. k 1 Mach 5,1–9. – Timotej a Nikanor boli generáli Lyziáša; Júda ich porazil v novembri r. 164 pr. Kr. (porov. 8,30). Lyziáš sa vari usiloval utajiť svoju porážku v Palestíne (nov. 164), a tak sa mohol dozvedieť Epifanes o tomto Lyziášovom nezdare až o 4–5 mesiacov neskoršie, teda asi na jar r. 163, a to pravdepodobne v Gabae.) 4V návale hnevu sa vtedy nazdával, že aj potupu svojho zahnania dá pocítiť Židom. Preto rozkázal pohoničovi hnať bez zastávky, aby čím skôr dorazil cestu. Ale už sa nad ním vznášal trest z neba. Veď vo svojej pýche takto hovoril: "Z Jeruzalema urobím židovský cintorín, keď ta prídem."

Nemoc Antiocha Epifanesa. - 5Ale vševidiaci Pán, Boh Izraela, zasiahol ho nevyhojiteľnou a neviditeľnou ranou. Len čo vypovedal svoju vyhrážku, pochytila ho ukrutná bolesť čriev a hrozné vnútorné muky. 6A celkom spravodlivo sa tak stalo, lebo sám týral vnútro iných mnohými novými mukami. Ale zo svojej pýchy ani tak nepopustil. 7Ba úplne preniknutý nadutosťou sršal z neho ako oheň hnev proti Židom. A rozkázal popohnať ešte väčším cvalom. Tak sa stalo, že v šialenom behu vypadol z voza a pri páde utrpel taký náraz, že si povykrúcal všetky údy.

8Ten, ktorý sa vo svojej nadľudskej namyslenosti nazdával, že môže rozkazovať morským vlnám, a ktorý si myslel, že na vážkach odváži najvyššie vrchy, bol zrazený k zemi, takže ho museli odniesť na nosidlách. Tým sa stal zjavným dôkazom Božej moci. 9Ba z bezbožníkovho tela sa až tak sypali červy a jeho mäso sa už zaživa rozpadávalo za hrozných bolestí. Zápach z jeho rozkladu zaľahol na všetko vojsko v tábore. (*) (Nezvyčajná nemoc sa tu považuje za Boží trest. Porov. Sk 12, 23 o Herodesovi Agripovi. Aká to bola nemoc, nevedno.) 10Toho, čo sa len krátko predtým nazdával, že dosiahne nebeské hviezdy, nemohol nik vydržať pre neznesiteľný zápach.

11Konečne sa začal pod ťarchou súženia mierniť vo svojej prepiatej pýche a pod Božím bičom vstupovať do seba, lebo bolesti sa každým okamihom stupňovali. 12A keď už ani sám nemohol zniesť svoj zápach, vyslovil sa takto: "Je spravodlivé byť poddaným Bohu a smrteľník nech si spupne nenamýšľa, že je rovný Bohu."

13I modlil sa ten ničomník k Pánovi, ktorý sa už nemal nad ním zmilovať, a sľuboval, 14že zabezpečí slobodu svätému mestu, ku ktorému sa ponáhľal dostať, aby ho zrovnal so zemou a obrátil na cintorín; 15a že všetkých Židov, ktorých si zaumienil spolu aj s ich deťmi pohodiť (za pokrm) dravým vtákom a divým zverom, nakoľko vraj nie sú hodni ani pohrebu, zrovnoprávni s Aténčanmi; 16a tiež si zaumienil ozdobiť svätý chrám, ktorý predtým olúpil, nádhernými darmi a chcel mnohonásobne doplniť všetky sväté nádoby, ba z vlastných dôchodkov mienil hradiť aj výlohy spojené s obetami, 17okrem toho sa chcel stať Židom a pochodiť celý obývaný svet, aby ohlasoval Božiu moc. (*) (K zmene Epifanesovho zmýšľania porov. 1 Mach 6,12. Porov. vyššie 3,36 správanie sa Heliodora a tiež Nabuchodonozorov dekrét Dan 3,98 n.)

Smrť Epifanesa. - 28V strašných bolestiach, aké spôsoboval iným, dokončil svoj život vo vrchoch v cudzine najbiednejšou smrťou ten vrah a bohorúhač. (*) (Filip odtiahol do Sýrie, kde sa tiež zdržoval nejaký čas; porov. 13,23 a 1 Mach 6,55 n.63. Do Egypta odišiel až vtedy, keď bol od Lyziáša vypustený z Antiochie.) 29Jeho mŕtvolu vzal so sebou jeho miláčik Filip. On potom odišiel do Egypta k Ptolemeovi Filometorovi, lebo sa Antiochovho syna bál.