24Sedemdesiat týždňov je určených pre tvoj ľud a pre tvoje sväté mesto, aby sa ukončil zločin a aby prestal hriech, aby sa uzmierila vina a priviedla sa večná spravodlivosť, spečatilo sa videnie a proroctvo a bol pomazaný Svätý svätých. (*) (Výklad proroctva veršov 24–27 je veľmi ťažký a vedci sa v mnohých veciach rozchádzajú. Podáme výklad, ktorý sa nám vidí najpravdepodobnejší. – Proroctvo je nesporne mesiášske. Týždne, ktoré sa tu spomínajú, sú ročné týždne: jeden týždeň je sedem rokov (porov. Lv 25,2.4; 26,34.43; najmä však Lv 25,8). Odkedy treba rátať týchto 70 ročných týždňov, to jest 490 rokov, povie až v nasledujúcom verši. Na konci tejto doby sa sľubujú dobrá mesiášske: odstráni a uzmieri sa hriech, príde spravodlivosť, spečatia sa proroctvá, čiže prestane starozákonný prorocký úrad (pozri Mt 11,13; Lk 16,16). "Svätý svätých" je sám Mesiáš. Už meno Mesiáš znamená Pomazaný. A sám Kristus vykladá o sebe (Lk 4,18) slová Izaiáša (61,1): "Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal." Bol pomazaný Duchom Svätým (Sk 10,38; porov. Iz 11,2–3), ktorý viditeľne zostúpil na neho pri krste (Mt 3,16).– I z katolíkov však niektorí miesto "Svätý svätých" čítajú "svätyňa svätých". Tento novovysvätený chrám je Kristova Cirkev, ktorú už prorok Ezechiel volá veľsvätyňou (Ez 45,3).) 25Vedz teda a pochop: Od vyjdenia rozkazu, aby sa Jeruzalem znova postavil, až po pomazané knieža bude sedem týždňov a šesťdesiatdva týždňov; znovu sa postaví ulica i múry v úzkosti časov. (*) (O návrate Izraelitov zo zajatia vydali perzskí králi viac dekrétov: 1) Kýrov v r. 538 pr. Kr., 2) Dárius I. r. 520, 3) Artaxerxes I. v siedmom roku (458) a ten istý kráľ v dvadsiatom roku svojho panovania (445). Stavbu hradieb Jeruzalema povoľuje výslovne len tento posledný dekrét, ale Artaxerxes povolil túto stavbu zaiste už svojím prvším dekrétom z r. 458 pr. Kr. Od tohto roku treba najpravdepodobnejšie rátať ročné týždne Danielove. Doba 70 týždňov sa v tomto verši delí na tri obdobia: 7+62+1=70. Na každé z týchto období sa predpovedajú určité udalosti. V prvých siedmich týždňoch sa postavia ulice a múry Jeruzalema. Stavba sa prevádzala naozaj v úzkostlivých časoch, lebo nepriatelia Izraelitov jednostaj rušili stavebné práce; pozri Ezd 4,12–16; Neh 1,3; 4,1 n.; 6,1 n.) 26Po šesťdesiatich dvoch týždňoch zabijú pomazaného bez toho, že by mal (vinu). A ľud s kniežaťom, ktorý má prísť, zničí mesto a svätyňu; koniec toho bude pustošenie a po vojne bude predurčené ničenie. (*) (Po uplynutí ďalších 62 týždňov zabijú Mesiáša, Pomazaného. Keď od r. 458 pr. Kr. (pozri pozn. k predošlému veršu) počítame 7+62 roč. týždňov, to jest 483 rokov, dostaneme rok 26 po Kr. Toto je asi rok Kristovho krstu. Po tomto roku zomrel Spasiteľ: čas jeho smrti je určený presnejšie v 27. verši. Slovo v zátvorke je doplnené kvôli zmyslu, lebo pôvodný text je porušený. Iní dopĺňajú "nástupcu". – Izrael tým, že zabije Mesiáša, zaviní záhubu Jeruzalema i jeruzalemského chrámu. Toto spustošenie spôsobí vojna. Splnilo sa to vtedy, keď Rimania zničili mesto i chrám.)

27V jednom týždni však potvrdí zmluvu s mnohými a v polovici týždňa prestane obeta a žertva, v chráme však bude ohavné spustošenie a až do dovŕšenia a do konca potrvá spustošenie." (*) (V poslednom, sedemdesiatom týždni potvrdí Mesiáš zmluvu už nie s jedným národom, ako bola starozákonná zmluva, ale s mnohými. Mesiášsku spásu volajú proroci často zmluvou, novou zmluvou (Oz 2,18 n.; Jer 31,31 n.; Iz 49,8 atď.). Túto zmluvu potvrdil Spasiteľ pri poslednej večeri vlastnou krvou, ktorú nazval krvou novej zmluvy: Mt 26,28; Mk 14,24; Lk 22,20; 1 Kor 11,25. – Potvrdením novej zmluvy prestane platnosť starej zmluvy, preto prestanú starozákonné obety. Toto všetko sa stane v polovici posledného ročného týždňa, ktorý, ako sme v predošlej poznámke videli, začína sa v 26. r. po Kr. Polovica tohto roč. týždňa je asi rok 30, ktorý je podľa mnohých učencov rokom Kristovej smrti. – Sám Kristus povedal (Mt 24,15), že podľa Danielovho proroctva čaká ešte na jeruzalemský chrám ohavné spustošenie. Stalo sa to pri obliehaní mesta rímskym vojskom. Jozef Flávius píše, že sa vtedy židovskí horlivci (Zeloti) zmocnili chrámu, tam schovali svoju korisť, ktorú nakradli, urobili z chrámu hrad a podľa spomenutého židovského dejepisca pričinili sa sami, že sa splnilo proroctvo proti ich chrámu. (O židovskej vojne IV, 3 a IV, 6,3) Spustošenie chrámu trvá do konca; a skutočne – jeruzalemský chrám nikdy viac nebol postavený.)