5Keď Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé, 6Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi. Bol skormútený v srdci a povedal: 7"Vyničím zo zemského povrchu ľudí, ktorých som stvoril: človeka i zvieratá, plazy i nebeské vtáctvo, lebo ľutujem, že som ich urobil." (*) (Príčinou, prečo Boh tresce ľudstvo potopou, je ľudská zloba, najmä skaza mravov. Biblický text sa vracia k naratívnemu rozprávaniu najprv o Božích synoch a o obroch, aby podčiarkol tému rozvíjajúceho sa zla. Ide tu zrejme o spomienku na prastarý mýtus o jednote božských a ľudských bytostí a ich potomkov (porov. Nm 13,33). "Boží synovia" sú pravdepodobne Setiti, medzi ktorými sa zbožnosť udržala za dlhší čas ako u iných potomkov Adamových. Ľudské dcéry zasa Kainovo potomstvo. – "Pán oľutoval, že stvoril človeka na zemi". Tento výraz o ľútosti Božej neslobodno brať v pravom slova zmysle, veď Boh nič nemôže ľutovať, lebo sa nemôže meniť. Písmo veľa ráz hovorí o Bohu ako o ľuďoch.) 8Iba Noe našiel milosť u Pána.

Boh ohlasuje potopu sveta. - 9Toto je Noemova história: Noe bol najspravodlivejší a najbezúhonnejší muž medzi svojimi súčasníkmi. Noe viedol bohumilý život. 10Noemovi sa narodili traja synovia: Sem, Cham a Jafet. 11Zem však bola skazená pred Bohom, zem bola plná nerestí. (*) (Noe značí "pokoj" alebo prinášajúci pokoj, potechu, radosť. Noe bol muž spravodlivý a zbožný, žil podľa vôle Božej a "chodil s Bohom" ako Henoch (5,22).) 12I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej ceste. 13Tu povedal Boh Noemovi: "Predo mnou nastal koniec všetkému, čo má telo, lebo zem je preplnená ich neprávosťou a ja ich zničím aj so zemou. 14Urob si koráb z cyprusového dreva, v korábe urob priehrady a znútra i zvonka ho vymaž smolou! 15A postav ho takto: tristo lakťov bude jeho dĺžka, päťdesiat lakťov jeho šírka a tridsať lakťov jeho výška. 16Na korábe sprav aj otvor na jeden lakeť, urob ho hore dookola! Aj dvere daj na bok korába a urob spodné, stredné a vrchné poschodie.

17Lebo ja privediem na zem vody potopy, aby som zničil každé telo, v ktorom je dych života pod nebom. Všetko, čo je na zemi, zahynie. 18S tebou však uzavriem zmluvu: do korába vojdeš ty i tvoji synovia, tvoja žena aj ženy tvojich synov s tebou. (*) ("S tebou však uzavriem zmluvu." Nie dvojstrannú dohodu, ale láskavú záruku, ktorou sa Boh zaviaže voči tým, ktorých si vyvolil. Neskôr prídu takéto zmluvy s Abrahámom (Gn 15,17), s celým národom (Ex 19,1) v očakávaní novej zmluvy, ktorú Boh uzavrie v plnosti času (Mt 26,28; Hebr 9,15).) 19A z každého druhu živočíchov vezmeš do korába po jednom páre, aby sa s tebou zachovali nažive, teda samca i samicu. 20Zo všetkých vtákov podľa svojho druhu, z dobytka podľa svojho druhu a z plazov podľa svojho druhu vojdú po dvoch do korába s tebou, aby mohli žiť. 21Ty však naber z každého jedla, čo sa jedáva, a vezmi so sebou! To bude tebe aj im za pokrm." 22A Noe urobil všetko tak, ako mu prikázal urobiť Boh.

Priebeh potopy. - 1Potom Pán povedal Noemovi: "Vojdi ty a celá tvoja rodina do korába, lebo som videl, že iba ty si spravodlivý predo mnou v tomto pokolení. 2Zo všetkých čistých zvierat vezmi po sedem samcov a samíc, zo zvierat čo sú nečisté, po dvoch, samca a samicu. 3Aj z nebeského vtáctva vezmi po sedem samcov a samíc, aby sa zachovalo nažive semä na celej zemi. 4Lebo už len sedem dní - a potom dám pršať na zem štyridsať dní a štyridsať nocí a vyhubím z povrchu zeme všetky bytosti, ktoré som urobil." 5A Noe urobil všetko tak, ako mu rozkázal Pán.

6Noe mal šesťsto rokov, keď bola potopa vôd na zemi. 7I vošiel Noe a s ním aj jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov pred zátopou vody do korába. 8Aj z čistých i z nečistých zvierat, z vtáctva a zo všetkého, čo sa hýbe na zemi, 9vošlo po dvoch, samec a samica, do korába s Noemom, ako mu prikázal Pán.

10Po siedmich dňoch sa privalili na zem vody potopy. 11V šesťstom roku Noemovho života, v druhom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca vyvalili sa všetky pramene veľkej hlbočiny a otvorili sa nebeské priepusty. 12A pršalo na zem štyridsať dní a štyridsať nocí. 13A práve v ten deň vošiel do korába Noe, jeho synovia: Sem, Cham a Jafet, jeho žena a ženy jeho synov s nimi. 14Oni a všetky zvieratá podľa svojho druhu i všetky plazy, čo sa plazia po zemi, podľa svojho druhu a všetko vtáctvo podľa svojho druhu - všetky operence a okrídlence - 15vošli k Noemovi do korába po páre z každého tela, v ktorom bol dych života. 16A čo vošlo, bol samec a samica z každého živočícha, ako mu prikázal Boh. A Pán zavrel Noema zvonku. (*) (Čas, určený na pokánie, sa míňal, ľudstvo sa však nespamätalo, veselilo sa a hrešilo "až do dňa, keď Noe vošiel do korába" (Mt 24,38). – Potopou sa svet vracia do "chaosu", to znamená do toho stavu, ktorý na zemi jestvoval, kým Boh neoddelil "vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou" (Gn 1,7). Teraz sa vody opäť spojili (porov. Gn 7,11), aby priviedli na zem potopu. Boh tým, že pri stvorení oddeľuje jednu vec od druhej, mení chaos na jeho opak: "A Boh videl, že je to dobré." (Gn 1,12) Biblický termín chaos znamená i hriech, ktorý bol príčinou potopy.)

17I nastala štyridsaťdenná potopa na zemi. Vody pribúdali a vyzdvihli koráb zo zeme do výšky. 18Vody veľmi stúpali a zaplavili všetko na zemskom povrchu, koráb však plával na vodách. 19A vody vzrastali ďalej na zemi, takže zaliali všetky, aj vysoké vrchy, ktoré sú pod šírym nebom. 20Voda prevyšovala o pätnásť lakťov vrchy, ktoré pokrývala. 21I zahynulo každé telo, ktoré sa pohybovalo na zemi: vtáctvo, dobytok, zver, plazy, čo sa plazia po zemi, aj všetci ľudia. 22Všetko, čo malo v nozdrách dych života, všetko, čo žilo na suchu, zomrelo. 23Zahubil všetky bytosti, čo boli na zemi: ľudí aj dobytok, plazy i nebeské vtáctvo, a boli vyhubené zo zeme. Ostal iba Noe a to, čo bolo s ním v korábe. 24A vody ovládali zem ešte stopäťdesiat dní.

Potopa prestáva, Noe vychádza z korába. - 1Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok, ktorý bol s ním v korábe, a Boh dal zaviať vetru nad zemou a vody upadávali. 2Zatvorili sa aj žriedla hlbočín a nebeské priepusty a prestal pršať dážď z neba. 3Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo. 4A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat. 5Vody odchádzali a upadávali až do desiateho mesiaca. V prvý deň desiateho mesiaca sa zjavili temená vrchov. 6A keď uplynulo štyridsať dní, Noe otvoril okno korába, ktoré bol urobil, 7a vypustil krkavca. On odlietal a vracal sa, kým nevyschli vody na zemi. 8Po ňom vypustil holubicu, aby zvedel, či sa už vody stiahli zo zeme. 9Ale keď holubica nenašla miesto, kde by spočinula jej noha, vrátila sa späť k nemu do korába, lebo vody boli ešte na povrchu celej zeme. On vystrel ruku, chytil ju a vzal ju k sebe do korába. 10Potom čakal ďalších sedem dní a opäť vypustil z korába holubicu. 11A holubica priletela k nemu iba v podvečer a v zobáku mala čerstvú olivovú ratolesť. 12Tu Noe poznal, že vody zo zeme zmizli. Čakal však ešte ďalších sedem dní a zasa vypustil holubicu, ale tá sa už k nemu nevrátila. 13V šesťstoprvom roku teda, v prvom mesiaci, v prvý deň mesiaca vyschli vody na zemi. 14Tu Noe odstránil strechu korába, aby videl, a zemský povrch bol suchý. 15V druhom mesiaci, na dvadsiaty siedmy deň mesiaca bola zem suchá.

Vtedy povedal Boh Noemovi: 16"Vyjdi z korába ty aj tvoja žena, tvoji synovia a ženy tvojich synov s tebou! 17A vyveď všetky druhy živočíchov, ktoré sú s tebou: vtáctvo, dobytok a všetky plazy, čo sa plazia po zemi, aby sa hemžili na zemi a aby sa množili a napĺňali zem." 18Vyšiel teda Noe a jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov s ním; 19všetka zver, všetky plazy a všetko vtáctvo, všetko, čo sa pohybuje na zemi, vyšlo podľa svojich druhov z korába. 20Tu Noe postavil Pánovi oltár, vzal zo všetkého čistého dobytka a zo všetkých čistých vtákov a priniesol zápalnú obetu na oltári. 21I zavoňal Pán príjemnú vôňu a povedal si: "Už nikdy viac neprekľajem zem pre človeka, lebo zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé. Preto už nikdy nevyhubím všetko živé, ako som to urobil. (*) ("Zavoňal Pán príjemnú vôňu." Tento antropomorfizmus sa stane obradným technickým zvratom (Ex 29,18.25; Lv 1,9.13). – "Zmýšľanie ľudského srdca" – srdce je vnútro človeka odlišné od toho, čo vidno, najmä od "tela". Je sídlom schopností a osobnosti, v ktorom sa rodia myšlienky a city, reči, rozhodnutia a činy. Boh ho pozná až do dna.) 22Kým potrvá zem, nikdy neprestane sejba a žatva, chladno a teplo, leto a zima, deň a noc."

Božia zmluva s ľudstvom po potope sveta. - 1Potom Boh požehnal Noema a jeho synov a povedal im:

8Potom Boh povedal Noemovi i jeho synom, čo boli s ním: 9"Ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom, čo bude po vás, 10aj s každou živou bytosťou, čo je s vami: s vtáctvom, s dobytkom a so všetkou zverou, ktorá s vami vyšla z korába, so všetkými zvieratami, čo sú na zemi. 11Áno, uzavriem s vami zmluvu, že už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy a že už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem." (*) (Prísľub, že Boh nezničí svet celosvetovou potopou, dotýka sa človeka, zvierat a všetkého potomstva. Zvieratá, stvorené kvôli človekovi, pokladajú sa s ním za jeden celok. Boh nevyničí viac potopou všetko stvorenstvo! Boh sa zaručuje za tento prísľub a Písmo nám ho opisuje ako "zmluvu", na ktorú spomienkou bude dúha. Prítomnosťou zmluvy medzi Bohom a človekom je odteraz téma zla ohraničená a prekonaná inou témou, ktorej budú patriť nasledujúce stránky Písma – témou znovunarodenia, obnovenia a spásy.)

12A Boh hovoril ďalej: "Toto bude znakom zmluvy, ktorú uzavieram na večné pokolenia medzi mnou a vami a všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: 13Svoj oblúk umiestňujem v oblakoch, aby bol znakom zmluvy medzi mnou a zemou. 14Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, 15vtedy si spomeniem na svoju zmluvu, ktorá je medzi mnou a medzi vami i každou živou bytosťou. Už nikdy nebude vôd potopy, ktorá by zahubila všetky živé tvory. 16V oblakoch bude oblúk, uvidím ho a spomeniem si na večnú zmluvu, uzavretú medzi Bohom a každou živou dušou všetkých živých tvorov, čo sú na zemi." (*) (Túto zmluvu Boh potvrdzuje znamením, znakom, akoby pečaťou. Dúha bude znamením pokoja a Božieho milosrdenstva. Neskôr, pri Abrahámovi bude to obriezka (Gn 17,11), pri sinajskej zmluve pokropenie krvou obetných zvierat. Autor netvrdí, že Boh vtedy stvoril dúhu alebo, že by sa vtedy prvýkrát zjavila. Znamenie nemusí byť niečo mimoriadne.)

17A Boh povedal Noemovi: "Toto je znak zmluvy, ktorú som uzavrel medzi sebou a medzi všetkými živými tvormi na zemi."