1.1. Genezis je grécko-latinský názov prvej knihy Pentateuchu, utvorený na základe textu Gn 2,4a Septuaginty (najstaršieho gréckeho prekladu Starého zákona): "Toto je kniha pôvodu (hé bíblos genéseos) neba a zeme…". V hebrejskej Biblii sa nazýva podľa prvých slov knihy Berešít (= "Na počiatku"), lebo opisuje začiatky stvoriteľského diela (stvorenie sveta a prvého človeka) a začiatky vyvoleného Božieho ľudu (rozprávanie o patriarchoch).
1.2. Štruktúra knihy je dosť jednotná. Čo do vonkajšej formy je materiál knihy usporiadaný do desiatich tóledót (= pôvod, pokolenie, potomstvo, rodopis), z ktorých päť poukazuje na negatívnu stránku a skazonosný vplyv Adamových synov a päť na pozitívne vlastnosti a spásonosné poslanie Izraelových synov.
Opis pôvodu (tóledót) neba a zeme (porov. Gn 2,4a), v ktorom sa hovorí o Edene, o Adamovom vyvolení a o jeho neposlušnosti voči Božiemu zákonu zneužitím moci a života, je v ostrom protiklade s opisom potomstva (tóledót) Táreho (porov. Gn 11,27), v ktorom sa spomína Kanaán, "Pánov raj" (porov. Gn 13,10), vyvolenie Abraháma a jeho poslušnosť, odmenená Božím prisľúbením veľkej moci a plodnosti.
Adamovo potomstvo (tóledót) s genealógiou desiatich predstaviteľov patriarchov pred potopou (porov. Gn 5,1) súvisí s Izmaelovým potomstvom (tóledót), z ktorého vzišlo dvanásť izmaelských kmeňov (porov. Gn 25,12).
Rodopisu (tóledót) spravodlivého Noema, v ktorom sa cez potopu zachránilo ľudské pokolenie pred záhubou (porov. Gn 6,9), zodpovedá rodopis (tóledót) Abrahámovho syna Izáka, v ktorom budú požehnané všetky budúce ľudské pokolenia (porov. Gn 25,19).
Potomstvo (tóledót) Noemových synov, ktorí sa po potope stali praotcami národov (porov. Gn 10,1), je v ostrom protiklade s potomstvom (tóledót) Ezaua, ktorý sa stal praotcom Edomčanov (porov. Gn 36,1).
Nakoniec v Semovom potomstve (tóledót), z ktorého pochádza Abrahám (porov. Gn 11,10), má privilegované miesto rodopis (tóledót) Jakubovej rodiny.
1.3. Obsah. Podľa obsahu možno Genezis rozdeliť takto:
2.1. Predhistória. V prvých jedenástich hlavách Genezy sú spracované staré tradície Izraela a okolitých národov starovekého Blízkeho východu o prahistórii ľudstva a o predhistórii vyvoleného národa. Vyberajú sa z nich iba tie udalosti, ktoré sú charakteristické pre dejiny celého ľudstva. Archeologické objavy posledného storočia ukázali, že je mnoho styčných bodov medzi prvými hlavami Genezy a lyrickými, sapienciálnymi alebo liturgickými textami starovekého Sumeru, Babylonie a Ugaritu. Stačí spomenúť babylonský epos o stvorení sveta "Enuma eliš", babylonskú verziu o potope sveta známu pod menom "Epos Atrahasis" a "Epos o Gilgamešovi" alebo poukázať na veže, postavené na počesť božstiev v Mezopotámii, s ktorými má biblické rozprávanie o stavbe "babylonskej veže" nepochybne veľa podobného.
Treba však pripomenúť, že inšpirovaní pisatelia, ktorí zostavili a zredigovali rozprávania prvých hláv Genezy, prepracovali jestvujúce literárne pramene v duchu a vo funkcii tradícií svojho ľudu. Preto sa biblický opis stvorenia a potopy podstatne líši od podobných udalostí v staroorientálnych náboženských tradíciách. Podľa Biblie jedine Boh existuje pred akýmkoľvek iným bytím a stvoril, čiže z ničoho vytvoril všetko, čo jestvuje na zemi a vo vesmíre. Monoteistické ponímanie Boha, Stvoriteľa a Pána neba i zeme, ktorý spravodlivo trestá hriech, ale je vždy milosrdný, je náboženským pozadím aj biblického opisu potopy sveta.
V prvej časti Genezy sú teda zozbierané tradície sapienciálneho rázu (ústne alebo už aj písané), prispôsobené primitívnemu chápaniu ľudí, ktoré podávajú jednoduchým a obrazným štýlom základné pravdy potrebné na pochopenie Božieho plánu spásy, a pri tom populárnym spôsobom opisujú počiatky ľudského pokolenia a vyvoleného národa. Na konkrétnych osobách sa tu ukazuje, ako Boh povolal ľudí k spáse, ako ľudia Božiu ponuku spásy odmietli, a tak sa čím ďalej tým väčšmi rútili do záhuby. Zároveň sa však podčiarkuje fakt, že Boh udelil Abrahámovi a jeho potomstvu nezaslúžené požehnanie, na ktorom majú mať účasť všetci ľudia (porov. 12,3). Pre dnešného čitateľa, ktorý nevie čerpať vážne poznatky a pravdy z populárnej naratívnej literatúry, je ťažké uznať hĺbku a trvácnu hodnotu náboženského učenia prvej časti Genezy.
2.2. Obdobie patriarchov. Hoci rozprávania o patriarchoch boli písomne redigované s veľkým časovým oneskorením po tom, čo sa opísané udalosti stali, majú hlboké a početné korene v prostredí, v ktorom žili predkovia Izraela. Nedávne archeologické objavy v starovekých mestách Ugarit (dnešné Ras Šamra, na severnom pobreží Sýrie) a Mari (pri strednom Eufrate v Mezopotámii) umožňujú oveľa presnejšie poznať spôsoby národov Blízkeho východu z druhého tisícročia pred Kr., a pritom potvrdzujú biblické údaje o živote patriarchov. Zvyklosti a obyčaje Abraháma a jeho potomkov sa zhodujú so životným štýlom pastierov polokočovníckych klanov, ktoré sa s čriedami oviec a kôz potulovali v krajinách "Úrodného polmesiaca" (Palestína, Sýria, Mezopotámia). Žili viac-menej v styku s usadlým obyvateľstvom, ku ktorému prechovávali pokojné alebo nepriateľské vzťahy. Jednotlivé skupiny, ktoré tvorili rodiny patriarchov, sa v Geneze opisujú v čase, keď sa začínali usadzovať v krajine Kanaán, ktorá sa potom stala trvalým bydliskom ich potomstva.
Nie je však možné napísať ucelenú a podrobnú históriu patriarchov nielen pre časový odstup, ktorý nás delí od súvekých dokumentov, ale najmä preto, že patriarchovia a ich potomkovia žili na okraji svetových politických dejín svojej doby. Tradície, ktoré o nich hovoria, obmedzujú sa iba na sféru ich základných životných záujmov: udržať pri živote rodinu v kraji často navštevovanom hladom alebo hľadať pastvu pre svoje stáda. Napokon si treba uvedomiť, že zo života patriarchov sa zachovalo iba niekoľko epizód.
Rozprávania Genezy o predkoch Izraela, i keď sú v súlade s kultúrou ich doby, čerpajú z ľudových a rodinných tradícií. Svedčia o viere patriarchov v Boha, ktorý ich sprevádzal počas ich životného putovania v krajine Kanaán, v Boha, ktorý im sľúbil všetko, čo potrebovali na udržanie svojej biednej existencie, a bol zárukou požehnania pre ich budúce pokolenia.
2.3. Historickosť Genezy. I keď zaraďujeme Genezis medzi tzv. "historické knihy" Starého zákona, alebo ju považujeme za ich úvod, ona nie je dejepisom v modernom zmysle slova, ale prvou fázou dejín spásy. Nejde tu teda o historické, ale o eminentne náboženské dielo. Rozprávanie o prahistórii neslobodno chápať ani ako prírodovedecký výklad, ani ako historický opis pôvodu vesmíru a ľudstva, ale ako prejav viery o podstate sveta a človeka a o ich vzťahu k Bohu.
Podobne ani históriu patriarchov a Jakubových synov nemožno v jej detailoch historicky podložiť, ale vtedajšie politické, sociálne, právne, kultúrne a náboženské danosti prostredia sa v nej vo všeobecnosti opisujú tak, ako ich vyniesli na svetlo dnešné vedecké výskumy Palestíny a okolitých krajín z predmojžišovho obdobia, ktoré zodpovedá tzv. strednej (2000-1550 pred Kr.) a mladšej (1550-1200 pred Kr.) dobe bronzovej.
Bolo by však pomýlené posudzovať a skúmať dejinné udalosti zachytené v Knihe Genezis podľa princípov a kritérií modernej historickej vedy. Naopak, treba ich chápať v zmysle starovekého spôsobu písania dejín, alebo lepšie, ako teologický výklad dejinných udalostí. Boh, ktorý inšpiroval autorov knihy, nechcel nám podať v presných detailoch informáciu o vzniku sveta a človeka, ani nás nechcel poučiť o exaktnom priebehu histórie patriarchov. Boh chcel opísanými udalosťami v prvom rade poukázať na svoju ponuku spásy a ako nezodpovedne na ňu zareagoval človek. Tým chcel jasne ukázať, že sa rozhodol aj pre hriešnikov, aby boli nositeľmi a prostredníkmi požehnania a spásy.
3.1. Cieľ. Kniha Genezis vyzdvihuje predovšetkým, že Boh je stvoriteľom neba a zeme a zvrchovaným pánom celého stvorenia. On mal od počiatku so svetom a s človekom presný spasiteľný plán a tento Boží plán spásy nezmaril ani prvý hriech človeka. Povolaním Abraháma a vyvolením izraelského národa ako nositeľa pravého zjavenia a prisľúbení Boh postupne viedol ľudstvo k spáse. I keď sú v Geneze niektoré úseky o Bohu antropomorfické, sú všetky - na rozdiel od polyteistických predstáv v náboženstvách starovekého Blízkeho východu - autentickým výrazom viery v jedného Boha, zvrchovaného Pána neba a zeme, ktorý riadi dejiny sveta, najmä osudy izraelského národa, a vedie ho k spáse.
Kniha Genezis sa právom nazýva ,"Knihou počiatkov", lebo opisuje počiatok stvorenia, ľudstva, manželstva, hriechu a smrti, počiatok vyvoleného ľudu a počiatok Božích prisľúbení.
3.2. Teologický význam Genezy spočíva najmä v jej učení o Bohu - Stvoriteľovi sveta a Pánovi dejín. Pritom je veľmi dôležité učenie o stvorení sveta všemohúcim Božím slovom (porov. 1,3.6.9.11.14.20.24) a o tom, že Boh stvoril človeka na svoj obraz (porov. 1,26 n.). Veľavýznamné je rozprávanie o raji a o hriechu človeka (porov. 2,8-17 a 3,1-24), o potope a o zmluve s Noemom (porov. 6,1 - 9,17), o povolaní Abraháma a jeho potomstva ako prostredníkov požehnania pre celé ľudstvo (porov. 12,2 n.; 18,18; 22,18; 26,4; 28,14) atď. Všetky Božie diela a zásahy v dejinách smerujú pod týmto zorným uhlom ku konečnému cieľu Božieho zjavenia, t.j. k spáse ľudí.
3.3. Biblické témy a predobrazy v Knihe Genezis. Genezis je bohatá na témy a predobrazy, ktoré sa opakujú aj v iných textoch Biblie a ktoré sa stali predmetom neskorších úvah tak židovskej, ako aj kresťanskej tradície. Kniha sa začína rozprávaním o stvorení sveta, ktoré ospevujú žalmy (porov. napr. Ž 8 a 104), komentuje Kniha Jób (porov. hl. 38 - 41) a spomína Izaiášovo proroctvo (porov. Iz 40,12-31). Adamovo správanie v záhrade Eden sa v Pavlových listoch porovnáva s úlohou Krista, nového Adama (porov. Rim 5,12-21; 1 Kor 15,45-50). Ďalšími predobrazmi Ježiša Krista sú Ábel (porov. Hebr 11,4; 12,24), Izák (porov. Gal 4,22-31; Hebr 11,9-19; pozri aj Jn 8,56) a Melchizedech (porov. Hebr 5,6.10; 6,20; 7,1-3). Potopa sveta sa v Novom zákone stáva predobrazom kresťanského krstu (porov. 1 Pt 3,20-22).
Židovská a potom kresťanská teológia v priebehu vekov znova a znova čítala a interpretovala prvú knihu Biblie, aby odhalila a pochopila tajomstvo vzniku sveta, života a ľudského osudu, a najmä aby v nej objavila prvú fázu Božieho diela pre dobro a spásu človeka. Niektoré postavy osobitne pútajú našu pozornosť: manželská dvojica Adama a Evy, opísaná do najjemnejších psychologických odtienkov; Noe, ktorý "našiel milosť u Pána" a vykonal jeho rozkazy; ale nadovšetko patriarchovia: Abrahám, otec veriacich a vzor skalopevnej viery a neochvejnej nádeje, na ktorého sa odvolávajú židia, kresťania, ba i mohamedáni; Izák, vytúžený syn, ale zároveň taký ohrozovaný a bezmocný aj proti úkladom najbližších príbuzných; Jakub, hotový na všetko, keď šlo o Božie požehnanie; Jozef, lebo jeho životné osudy svedčia o prozreteľnej múdrosti Boha, ktorý všetko riadi na dobré pre tých, čo ho milujú…
Popri týchto mužských postavách treba spomenúť aj úlohu, ktorú mala v tradíciách patriarchov žena alebo matka: Eva, zvedená hadom, a predsa povolaná, aby sa stala "matkou všetkých žijúcich" (3,20); Sára, ktorá sa smiala, keď počula Božie prisľúbenie, že i napriek svojej starobe a neplodnosti porodí syna (porov. hl. 18); Rebeka, ktorá nečestným spôsobom uprednostňovala svojho miláčika Jakuba a podvádzala, aby dostal požehnanie prvorodeného (porov. hl. 27); Lia a Ráchel s ich spormi (porov. hl. 29 - 31); Putifarova žena (porov. hl. 39)… Kniha Genezis pritom osobitne zdôrazňuje, že ženy, ktoré stáli po boku Adama, Abraháma a Izáka, mali dôležitú úlohu v uskutočňovaní Božieho plánu spásy.
Bohatstvo biblických tém a postáv, ktoré pred nami defilujú v prvej knihe Biblie, je dôvodom, pre ktorý sa veriaci všetkých čias k nej ustavične vracajú, aby sa opätovne presvedčili o dobrote, milosrdenstve a láske Boha voči ľudom, ktorý aj v dnešných časoch všetko riadi len na dobré, pre šťastie a na spásu človeka.