Iz63,15-64,11

Prosba o Božie milosrdenstvo

15

Pozri sa z neba a hľaď
z príbytku svojej svätosti a veleby.
Kde je tvoja horlivosť a tvoja moc?
Hnutie tvojej lásky a tvoje zmilovanie
(sú zdržanlivé ku mne)?
Veď ty si náš otec,

(*) (Slová v zátvorkách sú asi neskorší dodatok.) 16

lebo Abrahám o nás nevie
a Izrael nás nepozná!
Ty, Pane, si náš otec,
máš meno: vykupiteľ náš pradávny.

17

Prečo nás, Pane, odkláňaš od svojich ciest,
zatvrdzuješ nám srdce na bázeň voči tebe?
Vráť sa kvôli svojim sluhom,
kvôli kmeňom svojho dedičstva.

18

Ako maličkosť zvládli tvoj svätý ľud,
naši nepriatelia ti pošliapali svätyňu.

(*) (Je tu reč o Edomčanoch.) 19

Sme ako tí, nad ktorými dávno nevládneš,
nad ktorými sa nevzýva tvoje meno.

Túžobná prosba

Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil,
vrchy by sa triasli pred tvojou tvárou.

(*) (Posledné dva riadky verša sú vo Vulgáte už prvým veršom 64. hlavy, ktorej verše majú preto vo Vulg odchylné číslovanie.)
1

Ako keď oheň páli raždie
a voda vrie od ohňa,
aby si dal modloslužobníkom svoje meno znať,
nech sa trasú pred tvojou tvárou (ich) národy.

2

Keď si robil divy, zostúpil si, hoc sme nečakali,
pred tvojou tvárou sa triasli vrchy.

3

Od večnosti nepočuli, neslýchali,
oko nevidelo okrem teba Boha,
ktorý by sa zastal tých, čo v neho dúfajú.

4

Ideš v ústrety tomu,
čo s radosťou robí spravodlivo,
teba na tvojich cestách spomína.

Prosba o odpustenie

Hľa, ty si sa hneval - a my sme hrešili,
boli sme stále v tom. Či budeme spasení?

5

Všetci sme boli ako poškvrnení,
sťa skrvavená šata bola všetka naša spravodlivosť
a zvädli sme ako lístie,
naše hriechy nás uniesli sťa vietor.

6

Nebolo toho, kto by vzýval tvoje meno,
kto by sa vzbudil a chopil sa teba,
lebo si schoval pred nami svoju tvár,
oddal si nás moci našich hriechov.

7

Teraz však, Pane, ty si náš otec,
my sme len hlina a ty si náš tvorca,
všetci sme dielom tvojich rúk.

8

Nehnevaj sa, Pane, tak veľmi
a nespomínaj na hriech naveky;
hľa, pozri, my všetci sme tvoj ľud.

9

Tvoje sväté mestá ostali púšťou,
Sion sa stal púšťou,
Jeruzalem sa stal pustatinou.

10

Náš svätý a nádherný chrám,
kde ťa chválievali naši otcovia,
stal sa korisťou ohňa;
všetko, čo nám bolo drahé,
ostalo zboreniskom.

(*) (Reč je o chráme Šalamúnovom, ktorý Babylonci zničili r. 586 pr. Kr. Prorok sa teda modlí v mene babylonských zajatcov, veď v dobe Izaiášovej Šalamúnov chrám ešte stál.) 11

Či sa zdržíš po tom všetkom, Pane?
Budeš mlčať a tak veľmi nás pokoríš?

Kontext   Úvod   Dozadu (Iz 62)   Dopredu (Iz 65)

Obsah