1.1. Izaiášova osoba. Izaiáš (hebr. Ješajáhú = »Jahveho spása«, »Jahve spasí«, »Jahve je spása«) pochádzal zo vznešeného rodu ako syn istého Amosa. Narodil sa okolo roku 770 pred. Kr. v Jeruzaleme. Bol ženatý a jeho manželka sa spomína ako prorokyňa (porov. 8,3). Mal aspoň dvoch synov a dal im symbolické mená, ktoré vystihovali podstatu jeho prorockého poslania: Šeár-jašúb (hebr. = »zvyšok sa obráti« alebo »zvyšok sa vráti«; porov. 7,3; 10,21) a Mahér-šalál-chaš-baz (hebr. = »Náhla korisť - rýchla lúpež«; alebo »Rýchle za korisťou uteká lúpežník«; porov. 8,3). Jeho styky s júdskym kráľovským dvorom, jeho široký kultúrny a politický rozhľad a najmä vynikajúce duchovné schopnosti, ktorými bol obdarený, plne ho kvalifikovali na jeho budúce poslanie Božieho hovorcu medzi ľudom.
1.2. Prorocké účinkovanie. Boh povolal Izaiáša za proroka v tom istom roku, keď zomrel kráľ Uziáš [Oziáš = Azariáš] (r. 740 pred Kr., porov. 6,1). Pôsobil za panovania júdskych kráľov Jótama [Joatama] (740-736), Achaza (736-716) a Chizkiáša [Ezechiáša] (716-687), teda v období, keď Južné kráľovstvo prežívalo vážnu náboženskú a politickú krízu. Izaiáš najprv rázne vystúpil proti náboženskému úpadku v Júdsku a v Jeruzaleme (porov. hl. 1 - 3 a 5). V Efraimsko-sýrskej vojne r. 734/33 pred Kr. vystríhal kráľa Achaza pred politickým spojenectvom s Asýrčanmi (porov. 7,1 - 9,6). Takisto pri prvom pokuse kráľa Chizkiáša spojiť sa s Egypťanmi, a tak sa postaviť na odpor proti Asýrčanom (716-711 pred Kr.) Izaiáš ho varoval pred takouto politikou (porov. hl. 18; 20; 28 - 30 a časť hl. 14). A napokon pri výprave kráľa Sennacheriba proti Jeruzalemu r. 701 pred Kr. prorok opäť vystúpil, aby oznámil, že proti asýrskemu nepriateľovi zasiahne sám Jahve (porov. hl. 10; 14; 28 - 30). Izaiáš účinkoval ako prorok väčšinou v Južnom kráľovstve, ale občas prorokoval aj proti Severnému kráľovstvu (porov. 9,7 - 10,4; 5,26-30; 17,1-11). Pôsobil po prorokoch Amosovi a Ozeášovi a bol súčasníkom proroka Micheáša. Prevýšil ich však literárnymi schopnosťami a teologickou náplňou svojich prorockých rečí. Izaiáš bol jeden z najväčších prorokov Izraela. Viac, ako ktorýkoľvek iný prorok, získal početných učeníkov, takže možno hovoriť o opravdivej »Izaiášovej škole«, ktorá podávala jeho posolstvo z generácie na generáciu a pod jeho menom ohlasovala aj mnohé iné orákulá a výroky až do 5. storočia pred Kr. Podľa babylonského talmudu a legendárnej kresťanskej tradície Izaiáš zomrel mučeníckou smrťou za vlády kráľa Menašeho [Manassesa] (687-642).
2.1. Vznik knihy. Kniha proroka Izaiáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako prvý spis zo skupiny tzv. neskorších prorokov. Obsahuje súbor zbierok prorockých rečí z rôznych historických období, z odlišného prostredia a životnej situácie. Podľa všeobecne prijatej mienky biblistov skoro všetky hl. 1 - 39 pochádzajú od proroka Izaiáša (8. stor. pred Kr.), kým hl. 40 - 66 sú dielom jedného alebo dvochiných neznámych autorov z exilového a poexilového obdobia (6. a 5. stor. pred Kr.). Biblická kritika nazýva týchto anonymných prorokov Deutero-Izaiáš (= Druhý Izaiáš, skratka DtIz) a Trito-Izaiáš (Tretí Izaiáš, skratka TrIz); prvého z nich pokladá za autora hl. 40 - 55 a druhému pripisuje hl. 56 - 66. Tomu, že ide o rozličných autorov knihy, nasvedčujú zrejmé rečové a obsahové odlišnosti, ako aj iné historické pozadie, ktoré príslušné reči predpokladajú a na ktoré sa vzťahujú.
Spomenuté tri zbierky však už v 3.-2. stor. pred Kr. tvorili jediný prorocký spis, ako ho poznáme v dnešnej forme. Dokazuje to jeho grécky preklad v Septuaginte, svedectvo Knihy Sirachovcovej (porov. 48,27-28[24-25]) a zvitok Izaiáš z 2./1. stor. pred Kr., objavený r. 1947 v tzv. prvej qumránskej jaskyni (značka 1QIsa), ktorý sa prekvapujúco zhoduje s naším hebrejským textom, hoci pochádza z čias pred utvorením kánona Starého zákona. Hebrejská a kresťanská tradícia až do 19. stor. bola jednotne presvedčená, že autorom celej knihy bol prorok Izaiáš. Rozličnosť autorov však nijako neprekáža hovoriť o jednotnosti knihy, ak ju chápeme v zmysle určitej kontinuity Izaiášovho posolstva spásy a postupného vývinu spoločnej tematiky v priebehu niekoľkých stáročí.
Presvedčivým dôkazom viacerých autorov je 40. hl., ktorou začína tzv. dielo Druhého Izaiáša. Čitateľ sa bez akéhokoľvek náznaku o novom časovom období z 8. stor. pred Kr. zrazu ocitne v babylonskom zajatí (6. stor. pred Kr.). Už sa nehovorí ani o Izaiášovi ani o Asýrsku, ale vládnucou politickou mocnosťou je Babylonia. Ba často sa spomína až médsky a perzský kráľ Kýros (550-529), ktorý dobyl Babylonskú ríšu a dovolil Židom vrátiť sa z babylonského zajatia do Palestíny (porov. 41,2; 44,28; 45,1). Konečná úprava knihy pochádza určite z poexilového obdobia, lebo hl. 56 - 66, tzv. Tretí Izaiáš, berú do úvahy situáciu Židov po ich návrate zo zajatia.
2.2. Rozdelenie knihy. Podľa troch predpokladaných období vzniku Izaiášovho proroctva odborníci rozdeľujú knihu na tri časti: Izaiáš (hl. 1 - 39), Deutero-Izaiáš (hl. 40 - 55) a Trito-Izaiáš (hl. 56 - 66). Celý spis možno zhruba rozdeliť takto:
[I. Hrozby a prisľúbenia (Izaiáš 1,1 - 39,8)]
[II. Pomazaný Pánov a Pánov služobník; návrat z babylonského zajatia (Deutero-Izaiáš 40,1 - 55,13)]
[III. Obnova Jeruzalema (Trito-Izaiáš 56,1 - 66,24)]
3.1. Izaiáš. V prvej časti knihy hovorí Izaiáš proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ustavičným sociálnym prečinom, proti náboženským úkonom, za ktorými sa skrýva utláčanie chudobných, a proti každej náboženskej formalite. V ťažkej národnej situácii povzbudzuje a upevňuje ľud vo viere a dôvere Bohu, lebo on riadi dejiny sveta a najmä osudy vyvoleného národa podľa svojho múdreho a nevyspytateľného plánu. Prorok zdôrazňuje, že v duchu viery treba plniť Božiu vôľu a správať sa podľa nej nielen v náboženskom, ale aj v sociálnom a politickom živote (porov. 1,21-31; 3,16-26; 5,1-24; 10,1-4). Vážnosť a naliehavosť svojho posolstva prorok zosilňuje ohlasovaním a hrozbou Božieho súdu a Božích trestov.
3.2. Deutero-Izaiáš. Tento anonymný autor a »prorok spásy« žil a pôsobil podľa názoru kritikov v Babylone koncom babylonského zajatia, v rokoch 550-538 pred Kr. Svojím posolstvom ohlasoval židovským zajatcom blízke oslobodenie (porov. 46,12 - 47,4) podobné vyslobodeniu z Egypta (»nový exodus«) a obnovu Jeruzalema a chrámu (porov. 52,1-12), aby spoznali, že Jahve je jediný a všemohúci Boh a že babylonské božstvá nie sú ničím. Zdôrazňoval tiež, že vyslobodenie zo zajatia bude znamenať začiatok nového obdobia spásy, lebo budú Jahveho na celom svete uznávať ako »Svätého Izraela«, jediného Stvoriteľa neba i zeme a zvrchovaného Pána ľudských dejín (porov. 44,24-28). V Deutero-Izaiášových posolstvách sa uvádzajú aj štyri známe spevy o Pánovom služobníkovi (porov. 42,1-4[5-9]; 49,1-6; 50,4-9[10-11]; 52,13 - 53,12).
3.3. Trito-Izaiáš. Podľa názoru kritikov tento anonymný autor účinkoval v rokoch 538[520]-510 pred Kr. Svojím posolstvom sa obracia na sklamaných židov, ktorí sa sťažovali, že Deutero-Izaiášom predpovedané víťazstvo Jahveho, jediného Pána a Boha všetkých národov, ako aj sláva novopostaveného chrámu meškajú. Trito-Izaiáš ich povzbudzuje a vlieva im novú nádej a dôveru v Jahveho svojimi výrokmi o živote izraelského spoločenstva (bohoslužba, pravá a falošná nábožnosť, výstraha pred modloslužbou a hriechom a pod.) a hlavne svojimi proroctvami o novom Jeruzaleme a o posledných dňoch, v ktorých sa Jahve ukáže ako sudca a ako jediný Pán a Boh všetkých národov.
4.1. Boh. Základom Izaiášovho posolstva je jeho vynikajúca náuka o Bohu. V okamihu jeho povolania (hl. 6) sa mu Boh zjavil v celej svojej sláve, moci a svätosti. Výraz »Svätý Izraela« (porov. napr. 12,6; 30,11; 40,25; 41,14; 43,3.14) - zriedkavý v iných starozákonných knihách - možno právom pokladať za charakteristickú črtu Izaiášovej teológie. Prorok ním vyzdvihuje, že Boh, ktorý absolútne presahuje celý stvorený svet a je nezávislý od neho, má veľmi intímny vzťah k Izraelu, lebo si ho vyvolil spomedzi všetkých národov (porov. 1,2; 30,9), je jeho svetlom (porov. 10,17), pevnou skalou (porov. 17,10; 26,4), otcom (porov. 1,2), priateľom (porov. 5,1-6), manželom, ktorý obviňuje a odsudzuje nevernosť manželky (porov. 1,21-27) atď. Preto vyžaduje od svojho národa zachovávanie príkazov a zmluvy, sociálnu spravodlivosť a pravý, vnútorne založený náboženský kult. Božia svätosť neznesie popri sebe pohanské modly - ktoré v skutočnosti nie sú ničím (porov. napr. 2,8.18.20) - ani v náboženskej ani v politickej rovine. Preto prorok vždy a pri každej príležitosti odsudzuje a ostro zavrhuje modloslužbu Izraela v akejkoľvek forme, jeho dôveru v zbrane a jeho tajné paktovanie s pohanskými mocnosťami, čo je zjavným prejavom nevery a nedôvery v Boha. Prorok vidí vo všetkých udalostiach Izraela a okolitých národov znaky Božích zásahov do dejín ľudstva, i keď sú tieto Božie činy často nevyspytateľné (porov. napr. 10,7; 37,26).
4.2. Hriech a trest. - Každý hriech je v podstate prejavom ľudskej pýchy a nevery, či sú to rúhavé reči proti Bohu (porov. 5,19), ženská márnivosť (porov. 3,16), namyslenosť (5,21) alebo prílišná dôvera národa v bohatstvo (porov. 2,7), spoliehanie sa na hradby múrov (22,5-11), na vojenskú výzbroj (porov. 31,1), na zmluvy s cudzincami (porov. 30,1) a na ochranu svetových mocností (porov. 28,15; 30,2). Aj pohanské národy, ako Aramejčania (porov. 7,6.16), Asýrčania (porov. 10,9-11.13-14) a Týrus (porov. 23,4) sa poškvrňujú hriechom pýchy a nadutosti. Preto v hl. 13 - 14 a 24 - 27 Izaiáš ostro odsudzuje pýchu Babylonu, ktorý sa chváli svojou vojenskou mocou a svojím despotizmom, ba dokonca si namýšľa, že je rovný Bohu (porov. 14,13-14).
Následok pýchy je Boží trest. Trestom osobných hriechov je chudoba (porov. 3,18-23), hlad a smäd (porov. 5,13). Boh tresce hriechy národa anarchiou (porov. 3,5-7), spustošením a vyplienením krajiny (porov. 7,17-25), obliehaním a tiesňou Jeruzalema (porov. 29,3-4; 31,4; 32,14). Asýrčania, Babylončania a iné národy sú často Božím nástrojom; Boh tresce prostredníctvom nich svoj ľud, na ktorý sa rozhneval (porov. napr. 10,5-6). Ale Pán potresce aj pýchu nepriateľov Izraela a Júdska: zničí asýrske vojsko (porov. 10,16-19; 17,12-14; 14,24-27), vyvráti Babyloniu (porov. 13,17-22), zbaví slávy Moabsko (porov. 16,14) a Týrus (porov. 23,9).
4.3. »Zvyšok« [Izraela]. - V prorockých výpovediach Izaiáša znamená tento výraz zvyšok národa zachráneného z pohromy, ktorou Jahve potrestal Izrael za jeho neveru a hriechy. Sú to chudobní a ponížení národa, ktorí v čase útlaku dôverujú v Jahveho a dúfajú v neho (porov. 33,2; 30,18). Prorok prirovnáva tragickú situáciu tohto malého zvyšku Izraela "kmeňu starej terebinty" (6,13) alebo "paberkom olív, čo zostali na konárikoch stromu" (17,6). »Zvyšok« národa je však napriek tomu predmetom Božieho milosrdenstva a stane sa základom nového národa (porov. symbolické meno Izaiášovho syna Šeár-jašúb) (hebr. = »zvyšok sa vráti« alebo »zvyšok sa obráti« porov. 7,3; 10,21) a on bude nositeľom Božích prisľúbení (porov. 4,2-3; 28,5).
4.4. Viera. Charakteristickou známkou »zvyšku« je viera, základný postoj človeka pred Bohom a pred jeho plánmi (porov. 7,9; 28,16). Viera je úplná kapitulácia pred Božou prozreteľnosťou, ktorá riadi dejiny, poslušné prijatie prorokových výrokov a presvedčenie, že spása môže prísť iba od Boha (porov. 8,17; 25,9; 30,18). To je silná viera, ktorá sa niekedy môže zdať absurdná a v príkrom rozpore so zdravým rozumom, ako napr. v prípade Sýrsko-Efraimskej vojny: "Ak neuveríte, veru neobstojíte." (7,9) Ale takáto silná viera čaká v pokoji, v tichosti a v neobmedzenej dôvere na Boží zásah (porov. 30,15). Izaiáš je ako prorok viery jedným z najväčších náboženských géniov v ľudských dejinách: preň je viera v pravom zmysle slova prejavom absolútneho odovzdania sa človeka Bohu a jeho riadeniu.
4.5. Nové kráľovstvo a Mesiáš. Prostredníctvom takejto viery bude mať »zvyšok« účasť na spáse, ktorú Izaiáš chápe v eschatologickom význame ako kráľovstvo spravodlivosti a pokoja (porov. 9,5-6), radosti, slobody a svetla (porov. 9,1-3). Budúceho ideálneho kráľa opisuje ako historickú osobu a ako najslávnejšieho potomka Dávidovej dynastie (porov. 9,6). Zdôrazňuje, že jeho tajomné narodenie bude Pánovým znamením (porov. 7,11.14) a už jeho meno Emanuel (hebr. = »Boh s nami«) bude vyjadrovať jeho budúce poslanie (porov. 7,14; 9,5). Vyratúva jeho charakteristické duchovné vlastnosti (porov. 9,5; 11,2; 28,16-17) a opisuje jeho kráľovstvo (porov. 7,17; 9,6; 32,1-5), dobro a blahobyt, ktoré prinesie (porov. 11,3-9; 32,15-19). Príznačnou vlastnosťou tohto kráľovstva bude pokojamilovnosť, spravodlivosť, priateľstvo a súlad na zemi (porov. 11,6-9). Izaiáš je veľkým teológom mesiánskeho kráľovstva: budúci ideálny kráľ bude Dávidov potomok so sídlom v Jeruzaleme. Jeruzalem bude miestom, kde sa zhromaždia všetky národy (porov. 2,1-5). Mesianizmus a centrálny význam Jeruzalema budú ústredným motívom proroctva druhej (hl. 40 - 55) a tretej (hl. 56 - 66) časti knihy.
4.6. Emanuel. Je symbolické meno (hebr. Immánú-el = »Boh s nami«) obdivuhodného chlapčeka, ktorého narodenie prorokoval Izaiáš okolo r. 735 pred Kr. (porov. 7,14). Toto narodenie z panny či z mladej devy (hebr. almáh má obidva významy; porov. Mich 5,2) malo byť znamením a zárukou, že Jahve stojí po boku svojho národa (porov. 8,10; Ž 46,8), a preto sa júdsky kráľ Achaz (736-716 pred Kr.) nemusí báť hrozieb kráľov Izraela a Damasku (porov. 7,1-9). Niektorí biblisti v snahe určiť historickú osobu Emanuela vidia ho v Achazovom synovi, alebo dokonca v Izaiášovom synovi. Takéto interpretácie sa však stretajú s rôznymi ťažkosťami. Hebrejské slovo almáh môže označovať aj pannu. Grécky preklad Septuaginta použil ako ekvivalent práve slovo parthénos, ktoré označuje pannu; aj Mt 1,22-23 vykladá citovaný Izaiášov text v tomto zmysle. Preto v ňom väčšina exegétov vidí mesiášske proroctvo o panenskom počatí a narodení Ježiša Krista. A v Ježišovi Kristovi sa naozaj splnilo toto proroctvo o Mesiášovi, lebo v ňom je definitívne »Boh s nami« (porov. Jn 1,14).
4.7. Vplyv na Nový zákon. Kniha proroka Izaiáša je najcitovanejším prorockým spisom v Novom zákone. Text o »zvyšku« (porov. 1,9) aplikuje Pavol na malú skupinu Židov, ktorí prijali kresťanskú vieru (porov. Rim 9,29). Výrok o zatvrdnutom a zaslepenom ľude (porov. 6,9-10) citujú Ježiš Kristus (porov. Mk 4,12; Mt 13,14-15; Jn 12,39-40) a Pavol (porov. Sk 28,26-27; Rim 11,8) a aplikujú ho na súčasných poslucháčov. Orákulum o Emanuelovi (7,14) sa uvádza ako jeho splnenie a dôkaz o panenskom narodení Ježiša Krista (porov. Mt 1,23). Mesiášske proroctvo 9,1-2 sa splnilo, keď Ježiš začal hlásať evanjelium v Galilei (porov. Mt 4,15-16). »Skalou úrazu« (8,14) je Kristus (porov. Mt 21,42.44; Rim 9,33; 1 Pt 2,6-8). Texty 10,22-23; 11,10 a 29,10 Pavol cituje explicitne v Rim 9,27-28; 15,12 a 11,8. Zavrhnutie formalistického kultu (29,13) aplikuje Ježiš Kristus na súčasníkov (porov. Mk 7,6-7; Mt 15,8-9). V Prvom liste Korinťanom Pavol uvádza tri texty z prvej časti knihy (porov. 29,14 = 1 Kor 1,19; 28,11-12 = 1 Kor 14,21; 25,8 = 1 Kor 15,54-55). Okrem toho porov. 26,19 a Ef 5,14; 8,17-18 a Hebr 2,13; 8,12-13 a 1 Pt 3,14-15.
5.1. Potešenie a spása Izraela. Radostné posolstvo, ktoré hneď na začiatku druhej časti Knihy ohlasuje Židom v babylonskom zajatí blízke vyslobodenie a návrat do vlasti (porov. 40,1-2), vyslúžilo Deutero-Izaiášovmu proroctvu názov »Kniha potešenia Izraela«. Pád Babylona (porov. hl. 47) umožní nielen Židom v babylonskom zajatí, ale aj roztrúseným po všetkých kútoch sveta vrátiť sa do Palestíny (porov. 43,5-6; 49,17-18.22-23). Vyslobodenie zo zajatia sa opisuje ako »nový exodus«, ktorý však vo všetkom prevýši exodus z Egypta (porov. 41,17-19; 42,16; 43,2.16-18; 48,21; 49,10; 51,10). Návrat do vlasti bude pre zajatcov prameňom potešenia najmä preto, že znovu postavia Jeruzalem a chrám (porov. 44,28; 45,13; 52,9; 54,11-12), že pod Božou ochranou sa bude národ tešiť stálemu pokoju a všeobecnému blahobytu a vo všetkých srdciach zavládne Boží zákon (porov. 48,17-19; 51,3-7; 54).
Vyslobodenie zo zajatia má však pre Deutero-Izaiáša hlboký teologický význam, lebo je spásnym činom Jahveho, ktorý sa v ňom zjavil ako tvorca nového Izraela (porov. 43,1.7.15; 41,17-20; 48,7) a ako jeho spasiteľ (porov. 45,8.21; 46,13; 51,5.6.8). Prorok 22-krát hovorí, že Boh prináša spásu, ktorá je prejavom a dôkazom jeho milosrdnej lásky a spravodlivosti, čiže vernosti svojim spasiteľným prisľúbeniam. Stará sa o svoj ľud nielen ako pastier a kráľ (porov. 40,11; 41,21; 43,15; 44,6; 52,7), ale aj, a nadovšetko, ako otec o svojich synov (porov. 43,6; 45,10-11), ako matka o svoje deti (porov. 49,15-16) a ako muž o svoju ženu (porov. 54,1-10). Jeho láska je taká mocná, že znáša aj ľudský hriech a neveru, i keď sú veľké a početné, zotiera ich (porov. 43,25; 44,22) a úplne odpúšťa (porov. 55,7).
Prorok upozorňuje na túto nepredstaviteľnú Božiu lásku a Božie milosrdenstvo preto, že chce pohnúť všetkých ľudí, aby sa obrátili k Bohu a vzdávali mu vďaky. Preto naliehavo vyzýva Izraelitov, aby sa vrátili k Bohu (porov. 44,22; 55,7 atď.), aby ho hľadali (porov. 51,1; 55,6) a aby počúvali jeho slovo, ktoré trvá naveky (porov. 40,8) a vždy splní svoje poslanie (porov. 55,11). Povzbudzuje ich, aby prejavili Bohu svoju vďačnosť piesňou a chválospevom (porov. napr. 42,10), jasaním a plesaním (porov. 41,16; 42,11; 49,13), radosťou a nadšením (porov. 51,3.11). A prorok nepovoláva do tohto chóru vďačnosti iba vyslobodených zajatcov a synov Izraela, ale všetky národy sveta, ba aj celý vesmír a všetko stvorenie, lebo prostredníctvom Izraela dosiahnu všetci Jahveho spásu (porov. 42,10-12; 45,6-7.14.18-24; 55,1-5). Podkladom tejto všeobecnej spásy je monoteistická viera a náuka Deutero-Izaiáša: Jahve je jediný a večný Boh, prvý a posledný (porov. 41,4; 43,10-12; 44,6; 48,12), ktorý nemá páru (porov. 40,18.25; 44,8; 45,5-6), kým pohanské modly nie sú ničím, lebo sú dielom ľudských rúk (porov. 40,19-20; 41,6-7.21-24; 44,9-20; 46,5-6).
5.2. Pánov služobník. Medzi najznámejšie a najdôležitejšie state v Deutero-Izaiášovi patria štyri piesne o Pánovom služobníkovi (hebr. ebed Jahve; porov. 42,1-4[5-9]; 49,1-6; 50,4-9[10-11]; 52,13-53,12). Biblisti v úsilí o identifikáciu tejto tajomnej postavy vyslovili najrôznejšie mienky, postavené na slovnom význame tohto výrazu v bezprostrednom kontexte:
1. Celý izraelský národ. V hl. 41 - 48 sa izraelský národ naozaj nazýva Pánov služobník. Prorok týmto titulom upozorňuje, že vyvolený národ vstúpil vyslobodením z egyptského otroctva do Pánových služieb a vzniklo medzi nimi dôverné spoločenstvo. Preto mu Pán zjavil svoj plán spásy a dal mu silu, aby s ním dokázal spolupracovať na jeho uskutočnení. V 41,8-16 a 44,1-5 prorok dojemnými slovami vystihuje tento ich vzájomný vzťah a najmä lásku, ktorou sa Boh obracia na Izrael, svojho služobníka.
2. Vyvolená skupina Izraela. Prorok, ktorého jedna časť poslucháčov zavrhla (porov. 50,6.9.11), obracia sa od hl. 49 na istú skupinu izraelského ľudu, ktorý vypočul a prijal Božie slovo (porov. 50,10). Hoci táto, počtom malá skupina, je a ostáva časťou Izraela, prorok ju už neoznačuje bežným menom Izrael, ale osobitným názvom »zvyšok« (porov. 46,3). Keby sa naň aplikovala stať 49,5-6, bolo by jeho prvou úlohou povzbudzovať a posilňovať zachránenú časť izraelského národa a jeho hlavným poslaním prinášať svetlo ostatným národom. Podľa názoru niektorých vykladačov by bolo možno na tento »zvyšok«, na túto vyvolenú časť Izraela, aplikovať aj štvrtú pieseň o Pánovom služobníkovi (porov. 52,13 - 53,12).
3. Osamelý deutero-Izaiáš. Tento zajatý a prenasledovaný prorok musel najprv sám hľadať posilu u Boha, aby potom mohol jeho slovami posilňovať svojich spoluzajatcov. Hoci pritom narážal na ich skeptický a odmietavý postoj a musel veľa vytrpieť v presvedčení, že Boh je s ním (porov. 50,4-11), ostal verný svojmu poslaniu, rozhodne sa postavil proti prenasledovateľom a horlivo povzbudzoval spoluzajatcov, aby dôverovali Bohu.
4. Kýros. Perzský kráľ Kýros, známy z dejín svojím taktom a politickou vyrovnanosťou, je tým Pánovým služobníkom, ktorý splní každú jeho žiadosť a "povie Jeruzalemu: Zbuduj sa! A chrámu: Buď založený!" (44,28) Kýros verne splnil v rámci Božieho plánu spásy svoje osobitné poslanie, aby sa Izrael mohol vrátiť zo zajatia a stať sa novým vyvoleným ľudom, nositeľom Božích prisľúbení (porov. 42,1-7).
5. Budúci Mesiáš. Starokresťanská tradícia, ako aj katolícki i nekatolícki autori vždy zastávali, aj dnes zastávajú názor, že Pánov služobník je Mesiáš - Ježiš Kristus. Už autori novozákonných spisov nadväzujú na mesiášske chápanie Deutero-Izaiášovho Pánovho služobníka a používajú piesne o trpiacom služobníkovi na teologické úvahy o osobe a utrpení Ježiša Krista. Ježiša identifikujú s Pánovým služobníkom, keď robí zázraky (porov. Mt 8,17 s 53,4 a 12,18-21 s 42,1-4) a najmä keď trpí a zomiera za naše hriechy (porov. Sk 8,32-33 s 53,7-8 a 1 Pt 2,21-25 s 53,9.12.5). Teda postava Pánovho služobníka je jedným zo základných prvkov novozákonnej kristológie a soteriológie, čiže náuky o osobe Ježiša Krista a o jeho vykupiteľskom diele.
6.1. Svätý Boh je Spasiteľ. Aj Trito-Izaiáš vyzdvihuje Božiu svätosť (porov. napr. 57,15) a tituluje ho »Svätý Izraela« (porov. 60,14), ale okrem toho vyhlasuje, že je sväté všetko, čo má vzťah k Bohu a súvisí s Božou službou, ako napr. sväté mesto (porov. 64,9), svätý vrch (porov. 66,20), svätý chrám (porov. 64,10) a iné. Prorok kladie osobitný dôraz na Božiu spasiteľskú činnosť: Jahve je svetlo (porov. 58,8; 60,1) a spasiteľ Siona a tých, čo sa odvrátia od hriechu (porov. 59,20). Jeho meno je »náš Vykupiteľ odpradávna« (porov. 63,16). On je vždy ochotný odpustiť (porov. 57,14-16), uzdravuje a potešuje (porov. 57,18), pomáha, zachraňuje a vedie svoj ľud s láskou, dobrotou a zhovievavosťou (porov. 63,7-9), zhromažďuje roztratených Izraela a všetky národy do Jeruzalema (porov. 56,8; 66,18-19). Preto Izrael nazýva Boha »náš otec« (porov. 63,16; 64,7). Jahve ho zas potešuje ako matka - zriedkavé prirovnanie v Starom zákone - (porov. 66,13) a opäť zaujíma k nemu postoj ženícha k svojej neveste (porov. 62,4-5).
6.2. Eschato logické perspektívy. Podľa prorokových eschatologických výhľadov všetko stvorenie sa podrobí Božiemu súdu (porov. 66,16). Ľudí rozdeľuje na dobrých a zlých na základe ich skutkov, čiže podľa toho, či zasluhujú odmenu alebo trest (porov. 65,8-16). Osobitný trest stihne izraelských modloslužobníkov (porov. 57,3-5; 65,11-16). Spása Izraela sa opisuje ako obnova Jeruzalema, v ktorom sa znovupostavený chrám bude skvieť nádherou (porov. 60,10-16), ako obnovenie zrúcaných miest (porov. 58,12; 61,4), ako návrat Židov z diaspóry (porov. 60,4.9), ako prinášanie pokladov z okolitých národov do svätého mesta (porov, 60,7; 66,12) a púť pohanov na vrch Sion (porov. 60,3). Ľudia zomrú v pokročilom veku (porov. 65,20), po celom stvorenstve sa rozšíri rajský pokoj (porov. 60,18.21; 65,25) a bude prameňom radosti (porov. 65,18), bezpečnosti a slávy (porov. 65,23).
6.3. Nové nebo a nová zem. Prorok predstavuje túto premenu ako »nové stvorenie sveta« v kategóriách prvého stvorenia (porov. Gn 1), ale v širšom zmysle (porov. 65,17-25; 66,22). Tak sa uskutočnia všetky prisľúbenia, ktoré dostal vyvolený ľud v priebehu dejín od Boha, zapojené do nového svetového poriadku. Aj prozeliti (cudzinci z náboženskej stránky začlenení do izraelskej spoločnosti) a izraelskí eunusi, ktorí sa vrátili z cudzích kráľovských dvorov, budú mať plnú účasť na spáse (porov. 56,1-8). Celý Izrael sa bude volať Pánovým kňazom (porov. 61,6). Stredobodom tohto budúceho videnia je sláva transcendentného Boha, ktorá napĺňa sväté mesto a osvetľuje ho svojím jasom (porov. 60,19-20), a chrám, ktorý je ako dom modlitby otvorený všetkým národom (porov. 56,7; pozri aj 66,21-23).