1.1. Jeremiášova osoba. Jeremiáš (hebr. Jirmejáh i Jirmejáhú = »Jahve, povýš« alebo »Jahve povyšuje«) sa narodil v Anatote (asi 5 km na severovýchod od Jeruzalema) okolo r. 650 pred Kr. ako syn kňaza Chilkiáša [Helkiáša] z Benjamínovho rodu (porov. 1,1). Možno bol potomkom kňaza Ebiatára [Abiatara], ktorého kráľ Šalamún vyhnal do Anatotu (porov. 1 Kr 2,26). Boh ho už v mladom veku povolal za proroka (porov. 1,4-8). Musel sa zriecť manželstva a rodiny (porov. 16,2), aby sa mohol slobodne venovať svojmu zodpovednému poslaniu. Vzpieral sa povolaniu proroka (porov. 1,6), ktoré od neho vyžadovalo nadľudské námahy a obety. Žil životom samotára, nepochopený a potupovaný (porov. 15,15.17). Nemali ho radi ani jeho najbližší príbuzní (porov. 12,6; 20,10) a vlastní spoluobčania mu číhali na život (porov. 11,21; pozri aj 26,7-11). Jeho nepriatelia ho stále prenasledovali, viackrát väznili (porov. 20,2; 37,11 - 38,13) a nakoniec ho proti jeho vlastnej vôli odviedli do Egypta, kde skončil svoj život zabudnutý od všetkých.
1.2. Prorocké účinkovanie. Ako prorok pôsobil v najkritickejšom období dejín Júdskeho (Južného) kráľovstva za vlády Jošiáša [Joziáša], Jóachaza, Jójakima [Joakima], Jójakina [Joachina] a Sidkiáša [Sedekiáša]: dovedna 41 rokov (r. 626-586 pred Kr.). (Podrobnejšie o tomto historickom období pozri Dejiny izraelskej monarchie: 2.3.2. Júdski panovníci na s. 425). Od Jošiášovej náboženskej reformy (r. 621 pred Kr.) až po tragickú kráľovu smrť (r. 609 pred Kr.) Jeremiáš verejne nevystúpil. Keď však Jošiášov nástupca Jójakim začal politiku proti Babylončanom a spoliehal sa na výroky falošných prorokov a kňazov, ktorí tvrdili, že Jahve nemôže dopustiť, aby boli sväté mesto a chrám zničené, Jeremiáš odhaľoval klamnú istotu národa založenú na formalistickej bohoslužbe a vyžadoval poslušnosť a vnútorné obrátenie (porov. 7,4-7; 8,7-9; 4,4). Slovom, písmom (porov. 29,1) a symbolickými úkonmi (porov. 27,2) ohlasoval blížiaci sa Boží súd a všemožne sa usiloval zachrániť svoj národ pred katastrofou. Opätovne predpovedal zánik Jeruzalema i chrámu, obsadenie krajiny a podmanenie národa Babylončanmi ako následok hriechov a bezbožnosti ľudu. Tým si získal veľa nepriateľov najmä vo vládnucich vrstvách.
Keď mu zakázali vstup do chrámu, Jeremiáš nadiktoval svoje posolstvo učeníkovi Baruchovi (porov. hl. 36), ktorý ho prečítal v chráme. Kráľ Jójakim však dal zvitok hneď potom spáliť (porov. 36,27). Jeremiášove proroctvá sa splnili. Babylončania roku 597 prvý raz obsadili Jeruzalem a odviedli do zajatia kráľa Jójakina a okolo desaťtisíc popredných obyvateľov. Ale nový kráľ Sidkiáš pokračoval ďalej v odboji proti Babylončanom. Jeremiáš mu hrozil, že ak sa im nepoddá, mesto a chrám budú zničené (porov. hl. 27 - 28). Sidkiáš sa však napriek všetkým jeho výstrahám spoliehal na pomoc Egypta a proti Babylončanom sa vzbúril. Oni r. 587/6 pred Kr. spustošili Jeruzalem, zrúcali chrám a odvliekli všetkých obyvateľov do babylonského zajatia. Jeremiáša v čase obliehania uväznili v cisterne (pozri 37,11 - 38,13). Babylončania ho vyslobodili a zverili do ochrany Gedaliášovi [Godoliášovi], ktorého ustanovili za vládcu nad Júdskom (porov. 39,11-14; 40,1-6). Židovskí fanatici však Gedaliáša čoskoro zavraždili a Jeremiáša proti jeho vôli odvliekli do Egypta (porov. 43,5-7), kde podľa židovskej tradície zomrel ukameňovaním.
2.1. Vznik knihy. Kniha je v dnešnej forme výsledkom dlhšieho redakčného procesu, v ktorom boli zjednotené viaceré spisy a dodatky. V 36. hlave sa spomína, že Jeremiáš nadiktoval svojmu pisárovi Baruchovi všetky dovtedy prednesené prorocké reči. Tento spis nemohol byť veľmi dlhý, lebo ho v jeden deň a s dlhšími prestávkami až trikrát verejne prečítali (porov. 36,10.15.21). Keď ho kráľ Jójakim dal spáliť, Jeremiáš nadiktoval ešte raz všetky reči a pridal k nim nové proroctvá (porov. 36,32). Tento spis bol pravdepodobne prvou zbierkou (= terajšie hl. 1 - 25), v ktorej boli spísané Jeremiášove reči odo dňa jeho povolania za proroka (r. 626) do 4. roku vlády kráľa Jójakima (r. 605).
Orákulá proti národom (hl. 46 - 51) možno pokladať za druhú zbierku, ku ktorej, ako v prípade Iz 13 - 23 a Ez 23 - 32, pridali neskôr ako doplnky iné proroctvá proti pohanským národom.
Zdá sa, že v tretej zbierke redaktori spojili tzv. Jeremiášovu »Knihu potešenia« (hl. 30 - 31) a jeho posolstvo spásy (hl. 32 - 33) a vsunuli ich medzi dlhšie biografické správy o prorokovi (hl. 26 - 29 a 34 - 35).
Správy, v ktorých sa hovorí o Jeremiášovi v tretej osobe, pripisujú odborníci Baruchovi (porov. hl. 26; 34; 37 - 39; 40 - 44; 45). Niektoré state sa všeobecne pokladajú za poexilové dodatky (napr. 10,1-16; 17,19-27; 32,27-35.37-41 a 33). K nim patria pravdepodobne aj proroctvá proti pohanom (porov. 46 - 51) a historický dodatok ku knihe (hl. 52). Biblisti diskutujú, či tzv. »Kniha potešenia« (hl. 30 - 31) pochádza priamo od Jeremiáša, i keď je to pravdepodobné.
Medzi pôvodným hebrejským textom a jeho gréckym prekladom v Septuaginte sú značné rozdiely; napr. text Septuaginty má iné poradie proroctiev proti národom a uvádza ich hneď po 25,13, vynecháva viaceré state alebo verše (porov. 33,14-26; 39,4-13; 51,44-49; 52,28-30) a je asi o osminu kratší ako text hebrejský.2.2. Rozdelenie knihy. Keďže je kniha akousi »antológiou antológií« prorockých textov, zväčša bez časovej a logickej súvislosti, možno iba zhruba načrtnúť jej rozdelenie.
Chronologicky možno proroctvá zadeliť do týchto troch časových období:
Podľa obsahu možno Knihu rozdeliť na tieto časti:
3.1. Prorok. Jeremiášovo posolstvo je úzko a nerozlučne späté s jeho osobou, ako aj s jeho politickou, spoločenskou a náboženskou angažovanosťou v ťažkých životných situáciách jeho národa, a najmä v dramatických udalostiach, ktoré predchádzali zánik Júdskeho kráľovstva. Bez nadsádzky možno povedať, že najvýrečnejším svedectvom Jeremiášovho poslania a prorockého posolstva bol jeho život. I keď jeho hlavným poslaním bolo »aby vytrhával a rúcal, nivočil a pustošil« (1,10) a aby ustavične privolával nešťastie a záhubu na národ (porov. 20,8), Jeremiáš bol človekom mimoriadne citlivého srdca, úprimne miloval svoj ľud a osobne s ním prežíval všetky útrapy (porov. napr. 8,19-23) a hlboké bôle nad národným nešťastím a hrozným spustošením krajiny (porov. 4,23-26).
Z tohto kritického obdobia, ale najmä z trpkých chvíľ prorokovho života, pochádzajú tzv. »Jeremiášove vyznania« (porov. 11,18-23; 12,1-6; 15,10-21; 17,14-18; 18,18-23; 20,7-18). Tieto »vyznania« sú niečo viac ako osobné zápisky prorokových zážitkov: sú integrálnou súčasťou jeho poslania. Svedčia predovšetkým o tom, že nie je ľahké byť prorokom (porov. 11,19; 12,5-6; 15,10.17-18; 18,18; 20,10.14-18; 23,9), ktorý je vo všetkom úplne závislý od Boha (porov. 1,9; 28,12) a musí ohlasovať iba jeho vôľu aj vtedy, keď to prorokovi zapríčiňuje veľké utrpenie, bolestné sklamanie, ba i prenasledovanie (porov. 20,7-9; 1,6). Jeremiášovi ťažko padlo vykonávať prorocký úrad najmä vtedy, keď musel júdskemu ľudu ohlasovať Boží trest (porov. 17,16; 15,17-18; 18,20; 20,9.14-18) a keď sa preto neraz stal predmetom sarkastickej kritiky a machinácii zatvrdnutých poslucháčov a svojich nepriateľov (porov. 17,15; 11,18-19; 15,10; 18,18; 20,7-8.10). Nie div, že sa niekedy trpko ponosuje Bohu na svoj údel a obviňuje ho, že ho zviedol (porov. 20,7-9), ba dokonca zlorečí svojmu životnému osudu (porov. 20,14-18). Vo všeobecnosti sa však Jeremiáš s dôverou odovzdáva do Pánových rúk (porov. 11,20; 20,11-13), vyznáva vieru v jeho všemohúcnosť (porov. 17,13-14) a v tejto dôvere sa mu Božie slová stávajú »slasťou a radosťou srdca« (15,16). Preto sú »Jeremiášove vyznania« aj pre dnešného čitateľa nielen prameňom správ o jeho intímnom vzťahu k Bohu, o jeho horlivosti za záchranu národa a o hrdinskom plnení jeho prorockého poslania, ale aj vzácnym poučením a povzbudením, lebo odhaľujú aj ľudskú stránku a slabosti tohto ináč takého veľkého proroka.
3.2. Jeremiášove »pašie«. Baruch dopodrobna opisuje vonkajšie okolnosti a príčiny Jeremiášovho životného utrpenia, ktoré možno právom nazvať jeho »krížovou cestou« vo vernom plnení prorockého povolania v rokoch od r. 608 do r. 587/6 pred Kr. Jeremiáš mal ohlásiť, že Boh chce prostredníctvom Nabuchodonozora II. uskutočniť veľké zmeny v medzinárodnej situácii Blízkeho Orientu a že Babylončania majú byť Božím bičom pre Júdsko (porov. 27,5-11). Oznamoval, že Jeruzalem padne do rúk Babylončanov (porov. 37,8.17; 38,3; 34,2) a radil spoluobyvateľom, aby sa im poddali bez boja (porov. 38,17). Nie div, že sa toto posolstvo stretlo s odporom vládnucich politických činiteľov, ktorí počítali s pomocou Egypta a donútili samého kráľa Sidkiáša, aby sa vojensky postavil proti Nabuchodonozorovi. Utrpenie, ktoré musel vtedy Jeremiáš znášať, Baruch zobrazuje veľmi realisticky (porov. hl. 36 - 45). Jeremiáš je úplne bezmocný a vydaný do rúk svojich nepriateľov, ktorí s ním zaobchádzajú bezohľadne a kruto. Kresťanská tradícia v ňom právom vždy videla predobraz trpiaceho Krista (pozri liturgické texty veľkého týždňa).
Iným prameňom Jeremiášovho utrpenia boli vtedajší proroci, ktorých možno zväčša nazvať »falošní proroci«. Jasne to vysvitá z jeho reči, v ktorej pranieruje ich zhubné pôsobenie (porov. 23,9-40), ako aj z jeho diskusie s prorokom Chananiášom [Hananiášom] (porov. hl. 28). Títo proroci sa asi v protive s Jeremiášovým proroctvom odvolávali na zázračný Boží zákrok pri obliehaní Jeruzalema asýrskym kráľom Sennacheribom r. 701 pred Kr. (porov. 2 Kr 18,17 - 19,37) a hlásali, že je nemysliteľné, aby boli sväté mesto a chrám zničené a aby Dávidova dynastia zanikla (porov. 23,32; 28,3-4.11). Jeremiáš vystríha ľud, aby ich nepočúval, lebo ich neposlal Pán (porov. 14,14-16), a odsudzuje ich nemravný život a pokrytectvo (porov. 23,14-16). Ale ľud viac počúval týchto prorokov ako Jeremiáša, ktorý od začiatku podvracal slepú a márnu nádej obyvateľov Jeruzalema, že Pán nemôže dovoliť národnú pohromu, v ktorej by podľahol aj chrám (porov. hl. 7), a vyzýval ich, aby sa radšej obrátili a verne zachovávali Pánovu zmluvu. Jeremiáš pre ich nekajúcnosť a zatvrdnutosť duševne trpel a nachádzal posilu iba v silnom presvedčení, že jeho ústami hovorí naozaj Pán. A Jeremiáš sa v tejto ľudsky neriešiteľnej situácii s veľkou dôverou prihovára a modlí za svoj národ (porov. napr. hl. 14; 7,16), ba aj za svojich nepriateľov (porov. 18,20).
3.3. Nová zmluva. Presvedčenie, že neverný Jeruzalem raz padne do rúk Babylončanov, Jeremiáš jasne vyjadruje v liste adresovanom babylonským zajatcom z r. 598 (porov. 29,16-20). V tomto kontexte smutných správ neváha však ukázať aj perspektívu nepredvídanej nádeje: "Ja poznám zámer, ktorý mám s vami, hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej." (29,11) Ešte jasnejšie vyjadruje toto prisľúbenie vo videní dvoch košov fíg (porov. 24,5-7). Pritom treba mať na zreteli, že im to sám Jeremiáš, prorok Božej spravodlivosti, bezohľadný bojovník proti falošným a márnym nádejam svojich súčasníkov, teraz ohlasuje krajšiu a lepšiu budúcnosť. Všetky jeho úsilia zbaviť svojich spoluobčanov iluzórnych predstáv, stroskotali. Ale napriek svojim sklamaniam - a tu je veľkosť tohto proroka a sila jeho viery - v najtragickejšej chvíli svojej životnej existencie vyriekol orákulá plné optimizmu (porov. hl. 30 - 33). V jeho slovách útechy o novej zmluve (porov. 24,7; 31,31-34; 32,39-40) sa nielenže ohlasuje koniec starej zmluvy, ale osobitne sa zdôrazňuje, že Boh napíše svoj zákon priamo do sŕdc príslušníkov vyvoleného ľudu. Potom prídu k Bohu aj všetky ostatné národy (porov. 16,19-21; 12,14-17), lebo on je Bohom celého sveta a každého jednotlivca.
Novosť tejto novej zmluvy nespočíva však v novej tóre, čiže Zákone. Zjavenie a sinajskú zmluvu nemožno anulovať: pochádzajú od Jahveho, a preto majú definitívnu platnosť. Novotou je spôsob, ktorým bude Boh zjavovať ľuďom svoju vôľu: už to nebude prostredníctvom prorokov, ale on sám vloží svoj zákon do vnútra Izraela a vpíše ho do jeho srdca (porov. 31,33), takže ho každý pochopí a bude ho poslúchať vo všetkom. I tu možno zachytiť ozvenu Jeremiášovej osobnej skúsenosti: márne sa namáhal ohlasovať Božiu vôľu zatvrdnutému ľudu. Posledným východiskom ostáva priamy Boží zásah, ktorý jediný je schopný premeniť ľudské srdce (porov. 32,37-41). Ide tu možno o predobraz časov Ducha, ktoré neskôr Pavol nazve »zákon Ducha« (Rim 8,2), keď budú veriaci žiť pod priamym vnútorným vedením Ducha Svätého.
Nikto nevzdal Jeremiášovi väčší hold ako Ten, ktorému pripravoval cestu. Ježiš Kristus v noci pred svojou smrťou uskutočnil najväčšie prisľúbenie proroka: "Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi" (Lk 22,20), a tým vtlačil pečať hodnovernosti celému Jeremiášovmu životu a posolstvu.