Ježiš sa modlí za Cirkev. - 20No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, 21aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. 22A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - 23ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

24Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. (*) (Slovo "sláva" tu možno chápať ako "božskú velebnosť" alebo "božskú prirodzenosť". Tí, čo sú spojení s Kristom, majú účasť na tejto sláve (porov. 2 Pt 1, 4).)

25Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. 26Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja." (*) (Pánova reč pri Poslednej večeri vyvrchoľuje v prekrásnej modlitbe, ktorá sa právom nazýva veľkňazskou. V nej sa náš najvyšší Veľkňaz nahlas, s očami pozdvihnutými k nebu a s rozopätými rukami modlí za seba (v. 1-5), za učeníkov (v. 6-19) a napokon za celú Cirkev (v. 20-26). Spasiteľove slová sú priamo výronom jeho božského Srdca a prejavom jeho nesmiernej lásky k ľuďom.)