1. Ján. Bol synom galilejského rybára Zebedeja (porov. Mk 1, 19; 3, 17), jeho matka sa volala Salome (porov. Mt 27, 56 s Mk 15, 40). Ježiš ho spolu s jeho bratom Jakubom povolal medzi prvými za učeníka (porov. Mt 4, 21 n.; Mk 1, 19 n.; Lk 5, 10). V skupine Dvanástich mal popri Šimonovi Petrovi a vlastnom bratovi Jakubovi popredné miesto (porov. Mt 10, 2; Mk 3, 17; Lk 6, 14). Bol privilegovaným očitým svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry (porov. Mk 5, 37; Lk 8, 51), Ježišovho premenenia (porov. Mt 17, 1; Mk 9, 2; Lk 9, 28) a jeho agónie v Getsemanskej záhrade (porov. Mt 26, 37; Mk 14, 33). Zebedejových synov Ježiš nazval "Synmi hromu" (porov. Mk 3, 17), pravdepodobne pre ich vznetlivú povahu (porov. Lk 9, 54) a ambíciu dostať v budúcom kráľovstve prvé miesta (porov. Mk 10, 35; Mt 20, 20).
Tradícia stotožňuje Jána s anonymným učeníkom, uvedeným vo štvrtom evanjeliu výrazom "iný (druhý) učeník" (porov. Jn 18, 15 n.; 20, 3 n. 8) a "učeník, ktorého Ježiš miloval" (porov. Jn 13, 23-25; 19, 26n.; 20, 2-8; 21, 7.20-23). Bol po Pánovom boku pri Poslednej večeri (Jn 13, 23-26) a umierajúci Ježiš mu zveril svoju matku (porov. 19, 25-27); hovorí sa o ňom aj v opise zjavenia zmŕtvychvstalého Krista pri Tiberiadskom jazere (porov. Jn 21, 7.20-23.24).
V Skutkoch apoštolov sa spomína, že apoštol Ján bol po Ježišovom vystúpení do neba medzi zhromaždenými "v hornej sieni" (porov. 1, 13) a po príchode Ducha Svätého sa spolu s Petrom venoval misionárskej činnosti (porov. 3, 1); bol s ním uväznený (4, 3-21) a neskôr ho s ním Cirkev poslala do Samárie (porov. 8, 14). Zdá sa, že v čase Herodesovho prenasledovania ostal v Jeruzaleme (porov. Sk 12, 1 n.), kde sa s ním stretol Pavol (porov. Gal 2, 9).
O jeho ďalšom živote je v starej cirkevnej tradícii veľa podrobných správ. Usadil sa údajne v Efeze, počas Domiciánovho prenasledovania bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos, ale zomrel prirodzenou smrťou na konci 1. stor. v Efeze.
2. Pôvod evanjelia. Už od polovice 2. stor. sa štvrté evanjelium pripisovalo apoštolovi Jánovi, Zebedejovmu synovi, jednému z Dvanástich. Hlavnými svedkami tejto starokresťanskej tradície sú Irenej, Papiáš a Klement Alexandrijský. Túto tradičnú mienku aj dnes právom zastáva väčšina katolíckych exegétov. Mnohí bádatelia z čisto literárno-kritických dôvodov popierajú, že by apoštol Ján bol priamym autorom štvrtého evanjelia. Niektorí (napr. aj katolícky exegéta R. Schnackenburg) myslia, že pravým autorom je jeden z Jánových učeníkov, iní zasa (napr. evanjelický exegéta W. G. Kümmel) hovoria o neznámom helenistickom kresťanovi židovského pôvodu z tretej kresťanskej generácie. Hoci je možné, že posledná redakcia štvrtého evanjelia v dnešnej forme nepochádza bezprostredne od apoštola Jána, treba ho pokladať za pravého autora, lebo obsah a učenie spisu sa zakladá na "svedectve" Ježišovho učeníka (porov. Jn 19, 35; 21, 24), ktorý mal popri Petrovi popredné miesto medzi Dvanástimi (porov. Mk 5, 37 paral., 9, 2 paral. a 14, 33 paral.) a v prvotnej Cirkvi (porov. Sk 3, 1; 4, 13.19; 8, 14; Gal 2, 9).
Autorom evanjelia bol určite palestínsky Žid: aramejské slová prekladá do gréčtiny (porov. 1, 38.42; 4, 25; 6, 31.49 n.; 9, 7; 11, 16; 12, 13; 19, 13.17; 20, 24), presne a podrobne uvádza zemepisné údaje (porov. 1, 28; 2, 1.11; 3, 23; 4, 5.46; 6, 23; 11, 54) a dôkladne pozná židovské zvyky a názory (porov. 7, 2; 10, 22).
Podľa záverov novších teologických prúdov Jánovo evanjelium sa obracia na kresťanských čitateľov, ktorí už mali základné poznatky o Kristovi, aby im pomohlo k plnšiemu životu viery v Ježiša Krista, Božieho Syna. Podľa tradície bolo napísané pre kresťanov v Malej Ázii pravdepodobne medzi r. 90 a 100 po Kr. Odtiaľ sa rýchlo rozšírilo do Sýrie a Egypta, ako o tom svedčí Rylandsov papyrus (z 2. stor.), Egertonov papyrus (z okolo r. 150) a Bodmerove papyrusy (zo začiatku 3. stor.). Najstaršie citáty cirkevných otcov z Jánovho evanjelia sú u Ignáca Antiochijského a Polykarpa Smyrnianskeho (2. stor.).
Z hľadiska textovej kritiky state 5, 3b-4 (anjel pri rybníku Betsata) a 7, 53 - 8, 11 (Ježiš a cudzoložnica) nepatrili k pôvodnému textu a iba neskoršie boli vsunuté do Jánovho evanjelia. Hlava 21 sa podľa náznakov v 20, 31 (prvý záver) a v 21, 24n. (druhý záver), ako aj pre štylistické a obsahové dôvody pokladá za dodatok posledného redaktora (alebo redaktorského kruhu, porov. v. 24: "A vieme"), lebo pôvodné znenie evanjelia sa končilo textom 20, 29.
3. Obsah a rozdelenie. Tematický plán Jánovho evanjelia možno v hlavných črtách naznačiť takto:
Prológ (1, 1-18).
Dodatok: Ježiš sa zjavuje pri Tiberiadskom jazere (21, 1-23) a záverečné slová redaktora evanjelia (20, 24-25).
4. Charakteristické črty Jánovho evanjelia. Od synoptických evanjelií sa Jánovo evanjelium líši štruktúrou, obsahom, štýlom, ako aj teologickým chápaním a výkladom Ježišových činov a slov. Na rozdiel od ostatných evanjelií, ktoré predstavujú Ježišovu činnosť v rámci jedného roka (jedna Veľká noc, jedna cesta do Jeruzalema a hlavné účinkovanie v Galilei), Jánovo evanjelium ju rozvrhuje na tri roky (tri Veľké noci, porov. 2, 13; 6, 4; 12, 1 a tri cesty medzi Galileou a Jeruzalemom, ktorý je javiskom hlavných udalostí, porov. 2, 13; 5, 1; 7, 10). Ježišove zázraky a reči sa v ňom rozvádzajú obšírnejšie a sú navzájom úzko späté (porov. napr. zázračné rozmnoženie chlebov v 6, 5-13 a reč o chlebe života v 6, 26-51; pozri aj 9, 1-41: uzdravenie slepého od narodenia a 11, 1-44: vzkriesenie Lazára, kde evanjelista komentuje zázraky teologickými úvahami). Namiesto správ o Ježišovom detstve (ako u Mt 1-2 a Lk 1-2) Ján kladie na začiatok svojho evanjelia prológ s hlbokou úvahou o Logose (Slove) a o jeho preexistencii a inkarnácii (porov. 1, 1-18).
Príznačnou črtou Jánovho evanjelia je dramatickosť, s ktorou predstavuje reakciu a nepriateľský postoj Židov voči Ježišovmu sebazjaveniu už hneď od začiatku (porov. 1, 11; 5, 16). Postupne, ako sa toto zjavenie šíri, rastie aj nepriateľstvo Židov: vrcholom a prekonaním tohto konfliktu je kríž. Celý postup a vývin udalostí v Jánovom evanjeliu smeruje k "hodine", ktorou je chvíľa Ježišovej smrti a jeho definitívneho oslávenia (porov. 2, 4; 7, 30; 8, 20: "ešte neprišla moja hodina" a 12, 23; 13, 1; 17, 1: "nadišla jeho hodina").
Na rozdiel od synoptických evanjelií, v ktorých sa Ježiš predstavuje ako ohlasovateľ a sprostredkovateľ Božieho kráľovstva, v Jánovom evanjeliu Ježiš zjavuje sám seba, pričom kladie veľký dôraz na svoj mimoriadny vzťah k Otcovi (porov. napr. 5, 17 n.; 8, 42.54; 10, 30.37 n.), najmä v rozlúčkovej reči (porov. 13, 31 - 16, 33) a vo veľkňazskej modlitbe (porov. 17, 1-26). Ježišovo sebazjavenie sa zdôrazňuje najmä výrokmi "Ja som…" ("Ja som cesta", "pravda", "život", "svetlo", "Mesiáš", "pastier", "vinič", "priateľ", "chlieb života", porov. 14, 6; 9, 5; 4, 25 n.; 10, 11; 15, 1.15; 6, 35). V Ježišových rečiach Jánovho evanjelia je príznačné aj to, že partneri pri rozhovoroch (napr. Nikodém, 3, 1-21; Samaritánka, 4, 1-26) berú Ježišove slová v ich bežnom, materiálnom zmysle, teda chápu ich čisto ľudským spôsobom.
K osobitnému materiálu Jánovho evanjelia patria početné rozprávania o Ježišových zázrakoch. Tieto zázraky majú úlohu "znamenia" (gréc. seméion). Ježiš nimi dokazuje svoje spasiteľné poslanie (porov. napr. 2, 11; 4, 54). Podľa mienky vedcov autor evanjelia čerpal správy o Ježišových zázrakoch z tzv. "prameňa zjavení" a potom ich teologicky spracoval. Vo svojom evanjeliu sa neodvoláva na Ježišove reči, ale na jeho "znamenia" (porov. 2, 23; 3, 2; 6, 2.26; 7, 31; 11, 47; 12, 37; 20, 30 n.); Ježišove reči nadväzujú na tieto znamenia a bez nich by jeho reči neboli účinné (porov. 5, 36; 6, 26 n.). Podľa Jána aj sám Ježiš sa odvoláva na "znamenia", i keď ich nazýva "skutky" (porov. 5, 36; 10, 37 n.; 14, 10 n.; 15, 24). Práve pre tieto "skutky" viera v jeho slová je ľahšia, kým nevera sa stáva neospravedlniteľnou (porov. 5, 31.36; 10, 32-38; 14, 10-12; 15, 22-24). Ježišove "znamenia" hrajú dôležitú úlohu najmä v sporoch so Židmi (porov. 7, 31; 9, 16.30-33; 10, 41; 11, 47).
Teologický význam Jánovho evanjelia. Podľa záverečných slov autora, adresovaných čitateľom, posledné evanjelium bolo "napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene" (20, 31). Autorovi teda šlo predovšetkým o vieru v Ježiša, Božieho Syna (kristologická výpoveď) a o spásonosný význam tejto viery (soteriologická výpoveď), pričom kristológia stojí v službách soteriológie. Pravdu, že Ježiš je Mesiáš, zdôrazňuje Ján na viacerých miestach (porov. 1, 17.41; 4, 29 atď.) a potvrdzuje ju Ježišovými "znameniami". Zároveň však vyzdvihuje, že Ježiš prevyšuje mesiášske očakávania Židov a dokazuje to najmä dvoma titulmi: "Syn človeka" (porov. napr. 3, 13; 5, 27; 6, 27; 6, 62; 12, 34; 13, 31) a "jednorodený" Syn (porov. napr. 1, 18; 3, 16; 5, 19-47; 10, 22-39; 17, 1). Vrcholom Jánovej kristológie je náuka o Logose ("kristológia Slova"; porov. 1, 1-18). Jánovo evanjelium viac ako ostatné novozákonné spisy zdôrazňuje spásonosný význam vtelenia, ktoré je základom celého Ježišovho vykupiteľského diela, uskutočneného najmä smrťou na kríži. Tajomstvo Kristovej smrti sa sviatostne sprítomňuje v krste (hl. 3), v Eucharistii (hl. 6) a v odpustení hriechov (hl. 20). Človek má účasť na spáse svojou vierou (porov. 3, 16.36; 5, 24; 6, 40.47 atď.), ktorá je spolu s láskou (porov. 13, 34; 15, 9-12 atď.) základnou požiadavkou spásy.