1. Lukáš. Meno kresťana, ktorý podľa starocirkevnej tradície pochádzal z pohanstva, zo sýrskej Antiochie (porov. jeho znalosti tamojších pomerov v Sk 6, 5; 11, 19-27; 13, 1-3; 14, 26-28; 15, 1.2.30-40; 18, 22 n.). Podľa spisov Nového zákona Lukáš bol Pavlovým spoločníkom a pomocníkom (porov. Kol 4, 14; Flm 24; 2 Tim 4, 11). Ak takzvané záznamy »my…« (porov. Sk 16, 10-17; 20, 5-15; 21, 1-18; 27, 1-28, 16) pochádzajú od Lukáša a opisujú udalosti, ktorých bol očitým svedkom, je to svedectvo, že sprevádzal Pavla na druhej a tretej misijnej ceste. Podľa Kol 4, 14 bol Lukáš lekárom, čo potvrdzuje aj fakt, že používa odbornú lekársku terminológiu svojich čias (porov. Lk 4, 38; 5, 12; 8, 44; Sk 5, 5.10; 9, 40) a z lekárskeho hľadiska bezchybne opisuje rozličné choroby a uzdravenia (porov. Lk 4, 35; 13, 11; Sk 3, 7; 9, 18). Muratoriho kánon a Antimarcionovský prológ uvádza Lukáša ako autora tretieho evanjelia a Skutkov apoštolov. Neskoršia cirkevná tradícia, ako aj vnútorný ráz spomínaných dvoch spisov potvrdzujú túto mienku, i keď moderný výskum má voči nej isté výhrady. Údaje tradície o Lukášovom pôsobení, o jeho ďalších životných osudoch a o jeho smrti sa rozchádzajú. Podľa niektorých starokresťanských spisovateľov hlásal evanjelium v Achájsku, podľa iných v Itálii, Galii alebo Dalmácii. Zomrel pravdepodobne v Grécku, v meste Téby alebo v Parnase.
2. Pôvod evanjelia. Lukáš, autor tohto evanjelia, je jediný z evanjelistov, ktorý na spôsob starovekých spisovateľov a dejepiscov uvádza svoje dielo prológom, napísaným v klasickej gréčtine (porov. 1, 1-4). Zmieňuje sa v ňom o písomných a ústnych prameňoch, o očitých svedkoch, ktorých správy pozorne preštudoval, kriticky zhodnotil a redakčne spracoval. Základným prameňom Lukášovho evanjelia bolo Markovo evanjelium. Okrem toho čerpal z tzv. prameňa logií (Ježišových výrokov) a použil aj svoj osobitný materiál, ktorý vsunul v podobe dvoch blokov do geograficko-chronologického rámca Markovho evanjelia (medzi Mk 3, 19 a 20 a medzi Mk 9, 50 a 10,1). Tzv. »malá vsuvka« (6, 20 - 8, 3) obsahuje reč na vrchu; »veľká vsuvka« (9, 51 - 18, 14) je spracovaná vo forme obšírneho opisu poslednej Ježišovej cesty do Jeruzalema (tzv. »správa o ceste«). Evanjelista Lukáš uviedol na začiatku pred materiálom z Markovho evanjelia údaje o pôvode Jána Krstiteľa i o Ježišovom detstve (Lk 1 - 2) a na konci evanjelia zaznačil niektoré správy o zjaveniach zmŕtvychvstalého Ježiša (Lk 24). Autor evanjelia sa usiluje zaradiť údaje o Ježišovom živote do chronológie svetových dejín (porov. napr. 2, 1n.; 3, 1n.). Nemieni však podávať Ježišov životopis, lež jeho posolstvo; obracia sa ním na kresťanského alebo kresťanstvu blízkeho čitateľa.
Čas a miesto vzniku Lukášovho evanjelia možno určiť iba približne. Keďže v textoch 19, 43 n. a 21, 20-24 autor uvádza predpoveď o páde Jeruzalema podľa historického priebehu udalostí (obkolesenie mesta valom, jeho zrovnanie so zemou, odvedenie jeho obyvateľov do zajatia) a nepokladá druhý Kristov príchod za bezprostredne blízky (porov. 17, 20 n.; 21, 24; Sk 1, 8), možno usudzovať, že evanjelium napísal po páde Jeruzalema, pravdepodobne medzi r. 80 až 90 po Kr., viacerí sú však za skorší čas vzniku. Na základe vnútorných dôvodov textu treba uzatvárať, že Palestína ako miesto vzniku Lukášovho evanjelia neprichádza do úvahy (napr. Lukáš nepozná dobre zemepis Palestíny; porov. 17, 11; 5, 1; 9, 52 n.). Nemožno s istotou povedať, či bolo napísané v Malej Ázii, alebo v Grécku.
3. Obsah a rozdelenie:
Prológ (1, 1-14).
Úvodná časť (1, 5 - 4, 13):
Záverečná časť (24, 1-53):
4. Teologický význam evanjelia. K teologickým stránkam Lukášovho evanjelia patrí predovšetkým to, že Ježišov život nechápe ako posledné obdobie času, ale ako »stred času« medzi »časom Izraela« a »časom Cirkvi«, ktorý sa v Skutkoch apoštolov predstavuje ako »čas poslania«, misie. Ježiš je opravdivý Spasiteľ a Pán (gréc. Sotér a Kýrios porov. 2, 11); jeho božská nadvláda nad zlým duchom a nad ľudstvom (porov. 1, 31-33; 1, 43; 11, 20; 22,35-37) vyplýva z toho, že je Božím Synom (porov. 1, 32; 3, 21 n.; 4, 3.9.41; 8, 28; 22,70; 23, 42). Ježišova prítomnosť prináša už ,teraz' spásu (porov. 2, 11; 4, 21; 6, 21.25; 19, 5.9; 23, 43), a to pre všetkých ľudí bez výnimky. Lukáš predstavuje Ježiša ako záchrancu stratených (porov. 19, 10 a podobenstvá o stratenej ovci, drachme a o márnotratnom synovi v 15. hl.), zástancu chudobných (porov. 6, 20 n.; 16, 19-31; Sk 2, 44 n.; 4, 32-37) a sociálne opovrhovaných (porov. 19, 7-10; 7, 34; 7, 36-50; 23, 43). V Lukášovom evanjeliu sa vyzdvihuje osobitná pozornosť, ktorú Ježiš venuje ženám (porov. 7, 11-17: naimská vdova; 7, 36-50: verejná hriešnica; 13, 10-17; 10, 38-40: Mária a Marta; 8, 2-3: ženy v jeho sprievode; 23, 27-31: ženy plačúce nad Ježišom); Lukáš zdôrazňuje aj dôležitú úlohu, ktorú mali ženy v Ježišovom detstve: Alžbeta, prorokyňa Anna a najmä Ježišova matka Mária. Podľa Lukáša je Panna Mária veľkou vyvolenkyňou a veľkou veriacou, a preto aj osobitným vzorom pre kresťanov (porov. 1, 38.45.47 n.; 11, 27n.; 8, 19-21). Lukáša teda právom pokladajú za svedka prvokresťanskej mariológie.
Lukáš je aj teológ dejín spásy a dejín Cirkvi, utvorenej z obrátených Židov a pohanov. Hlavnou úlohou kresťanov nie je očakávať Pánov príchod, ale zapojiť sa do poslania Cirkvi a žiť svoje kresťanstvo v každodennom živote a vo svojom prostredí podľa Ježišovho príkladu a učenia: »Ježišova cesta« sa má stať aj »cestou kresťana«. Hlavnými požiadavkami pravého kresťanského života sú: odhodlane nasledovať Krista (porov. 9, 23-26), zrieknuť sa, ak treba, majetku, rodiny a príbuzenstva (porov. 14, 25-27), egoistických životných plánov (porov. 12, 22-34), chrániť sa pred pokušeniami nekresťanského sveta (porov. 4, 1-13; 8, 13; 11, 4), najmä bohatstva (porov. 6, 24 n.; 8, 14; 12, 13-21; 16, 1.9-15; 16, 19-31). Proti pokušeniam je účinná iba vytrvalosť v dobrom (porov. 8, 15; 21, 19) a modlitba (porov. 11, 1; 18, 1). Bez ustavičnej modlitby kresťan nemôže byť verný (porov. 22, 46). Preto Lukáš stále ukazuje Ježiša ako vzor modlitby (porov. 3, 21; 5, 16; 6, 12; 9, 18.28 n.; 11, 1; 22, 41-45; 23, 46). Stať Lk 10, 25 - 11, 27 možno pokladať za krátky katechizmus kresťanského života. Zdôrazňuje sa v ňom láska k Bohu a k blížnemu, počúvanie Božieho slova, dôverná modlitba a dôsledné zrieknutie sa zlého ducha.
Ďalšie črty Lukášovej teológie sú: univerzalizmus spásy (porov. 2, 10; 24, 47), osoba a pôsobenie Ducha Svätého (1, 35; 2, 25-27; 4, 1.14.18; 5, 17; 11, 13; 12, 12; 24, 49) a zdôrazňovanie, že radosť je charakteristickou vlastnosťou kresťanstva (porov. 2, 10; 6, 23; 10, 20; 15, 5), a iné. Špecifickú Lukášovu teológiu možno však pochopiť iba globálnym štúdiom jeho evanjelia a Skutkov apoštolov.
Ježišovým zmŕtvychvstaním a pádom Jeruzalema nastala epocha ohlasovania evanjelia pohanom, t. j. čas, ked začali všetci ľudia tvoriť Boží ľud. Keď sa »čas pohanov« naplní (porov. Lk 21, 24), aj Izrael uzná Ježiša za Mesiáša (porov. 13, 35).