Joel2,12-17

Čiňte pokánie!

12

"Teraz však - hovorí Pán -
obráťte sa ku mne celým svojím srdcom,
pôstom i plačom a nárekom,

13

roztrhnite si srdcia, a nie rúcho,
obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu,
veď je dobrotivý a milosrdný,
trpezlivý a veľmi ľútostivý
a môže odvrátiť nešťastie."

(*) (Roztrhnuté rúcho bolo u Izraelitov, (a je podnes) znak smútku. Ale vonkajšie znaky bez vnútornej ľútosti nemajú ceny.) 14

Možno, že sa zmení a odpustí
a zanechá po sebe požehnanie
na obetu a nápoj Pánovi, vášmu Bohu.

(*) (Pán prišiel síce trestať, ale ak bude vidieť, že sa národ obrátil a činí pokánie, zmení trest na požehnanie, dá hojnú úrodu, ktorá zase umožní obety.) 15

Zvučte trúbou na Sione,
zasväcujte pôst, zvolajte zhromaždenie,

16

zvolajte ľud, zasväťte zástup,
zjednoťte starcov, zhromaždite maličkých
aj tých, čo sajú prsia;
ženích nech vyjde zo svojej izby
a nevesta zo svojej chyže.

17

Medzi predsieňou a oltárom
nech plačú kňazi, Pánovi sluhovia,
a nech hovoria: "Ušetri, Pane, svoj ľud
a nevydávaj svoje dedičstvo na hanbu,
aby nad nimi panovali národy;"
prečo by mali vravieť medzi národmi:
"Kdeže je ich Boh?"

(*) (Prorok má pred očami svoj národ, veriaci v jedného Boha. Keby národ priveľmi trpel, pohania by sa mu posmievali, že nemá Boha, že sa nemá kto oň starať. "Národy" – sú pohania – modloslužobníci.)
Kontext   Úvod   Dozadu (Joel 1)   Dopredu (Joel 3)

Obsah