Skrze Krista sme obsiahli zmierenie. - 1A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. (*) (Z viery pochádza blažené vedomie človeka, že má odpustené hriechy a že sa na základe milosti stal Božím dieťaťom. V tom je základ pokoja s Bohom.) 2Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. 3A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, 4trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. 5A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.
6Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. 7Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. 8Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. 9Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou! 10Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. 11A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie. (*) (Nádej vykúpeného človeka na dosiahnutie večnej spásy sa neopiera o ľudské skutky, ale o Božiu lásku, ktorá sa prejavila vydaním Krista na smrť a jeho zmŕtvychvstaním i zoslaním Ducha Svätého.)
Protiklad hriechu a milosti. - 12Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. (*) (Dokončenie prirovnania je až vo v. 18. Výraz "všetci zhrešili" poukazuje na podiel všetkých ľudí na prvom hriechu Adama. Táto účasť sa volá "dedičný hriech". Hriech oddeľuje človeka od Boha. Toto oddelenie je smrť: duchovná a "večná", ktorej znakom je fyzická smrť.) 13Hriech bol síce vo svete už pred zákonom, lenže hriech sa nepočíta, keď nieto zákona. (*) (Smrť panovala nad ľuďmi už vtedy, keď ešte nebolo Mojžišovho zákona (a teda ani hriechu proti tomuto Zákonu), a tak ani zákonného trestu za taký hriech. Z toho plynie, že smrť je následok hriechu prvých rodičov (Gn 2, 17) a ako osudné bremeno a trest zaťažuje všetkých ich potomkov. S Adamom a v Adamovi zhrešilo teda celé ľudské pokolenie. Tým je jasne vyslovená katolícka náuka o dedičnom hriechu, ako ju vymedzil aj Tridentský koncil (ses. 4, kap. 1–6).) 14No smrť panovala od Adama až po Mojžiša aj nad tými, ktorí nespáchali priestupok podobný Adamovmu: on je predobrazom toho, ktorý mal prísť.
15Ale s darom to nie je tak ako s previnením. Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar. (*) ("Mnohí" čiže všetci a tých bolo mnoho.) 16A s darom to nie je tak ako s tým, čo prišlo skrze jedného, ktorý zhrešil. Lebo súd pre jedno previnenie priniesol odsúdenie, milosť však prináša ospravedlnenie z mnohých previnení. 17Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti.
18Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život. (*) (Tu je vlastne dokončenie súvetia začatého vo v. 12. Myšlienka je táto: Veď ako skrze jedného človeka (Adama) vstúpil do tohto sveta (na všetkých ľudí) hriech (dedičný) a skrze hriech smrť (telesná), tak skrze jedného človeka (Ježiša Krista) prišlo na svet ospravedlnenie a skrze ospravedlnenie život večne blažený.) 19Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými. (*) ("Mnohí sa stanú spravodlivými" – nielen na poslednom súde, ale už v tomto živote v tej miere, v akej sa znovuzrodia v Kristovi.)
20A do toho ešte prišiel zákon, aby sa rozmnožilo previnenie. Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, 21aby tak, ako hriech vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána. (*) (Pavol v 13. verši hovorí, že hriech bol už pred Zákonom (Mojžišovým). Tu vysvetľuje, čo sa stalo v období Zákona. Hriech neprestal, ale naopak, rozmnožil sa. Človek, ktorý nemá zákon, uvedomuje si menej hriešnosť svojich skutkov, a tak je za ne aj menej zodpovedný. Po Zákone sa ešte viac šírila vláda hriechu. Ale aj toto rozmnoženie sa hriechu premohla hojnosť Božej milosti skrze Ježiša Krista.)
Krst znamená smrť hriechu. - 1Čo teda povieme? Budeme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť?
2Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť? 3Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? 4Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. 5Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. 6Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. (*) (Bolo by bludným a rúhavým záverom, keby sme z povedaného uzatvárali, že môžeme bezočivo hrešiť v nádeji, že Kristova milosť je väčšia ako naše hriechy. Umreli sme predsa raz navždy hriechu, keď sme boli pokrstení (gr. doslovne "ponorení") v Ježiša Krista, ktorý vzal na seba naše hriechy a za nás zomrel. S ním bol pochovaný hriešny človek, naše hriešne "Ja" a s ním sme vstali vo svätom krste z mŕtvych, aby sme žili novým životom, životom milosti v Bohu a pre Boha. Stali sme sa jedno s Kristom. Symbolika krstu, ktorý sa v raných časoch kresťanstva udeľoval ponorením, spája pokrsteného s Kristom umierajúcim, pochovaným (ponorenie) a zmŕtvychvstalým (vynorenie) a začleňuje ho do Kristovho tajomného tela. Ospravedlnenie prináša odpustenie hriechov, ale pokrstenému ukladá aj povinnosť žiť bez hriechu, lebo Kristus vstal zo smrti do života a ustavične žije "nový" život pre Boha.) 7Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. (*) (Telesnou smrťou sa končí možnosť hrešiť. Kto v krste spojený s Kristom tajomne umrel a vstal z mŕtvych, už nemá hrešiť.)
8Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. (*) (Keďže krstom sme sa stali novým stvorením, už žijeme život slávy, ktorý bude definitívny po smrti; porov. 2 Kor 5, 15–17; Gal 6, 15; Ef 2, 10; 4, 24; Kol 3, 9–10.) 9Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. 10Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. 11Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.
Neslúžte hriechu, ale spravodlivosti. - 12Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele, žeby ste sa poddávali jeho žiadostiam, 13ani nevydávajte svoje údy hriechu za nástroj neprávosti, ale oddajte sa Bohu ako živí, čo vstali z mŕtvych, a svoje údy dajte Bohu za nástroj spravodlivosti. 14A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. (*) (Hriech, t. j. zlá žiadostivosť, nebude mať nad vami takú moc, že by ste jej nemohli odolať, lebo nie ste pod Zákonom (Mojžišovým), ktorý síce obsahoval dobré príkazy, ale sám od seba nemohol pomáhať zachovávať ich, lež ste pod milosťou, t. j. pod evanjeliom alebo Kristovým zákonom, ktorý neukladá len povinnosti, ale poskytuje aj nadprirodzenú pomoc na jeho zachovávanie.)
Ste služobníkmi spravodlivosti. - 15Čo teda? Budeme hrešiť, pretože nie sme pod zákonom, ale pod milosťou? Vonkoncom nie! 16Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť? 17No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení, 18a oslobodení od hriechu stali ste sa služobníkmi spravodlivosti.
19Hovorím po ľudsky s ohľadom na slabosť vášho tela. Ako ste vydávali svoje údy na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti. 20Lebo keď ste boli otrokmi hriechu, boli ste slobodní čo do spravodlivosti. (*) (To znamená: nemali ste nijaký vzťah k spravodlivosti, neslúžili ste jej, ale hriechu (zlej žiadostivosti).) 21A aký úžitok ste mali vtedy z toho, za čo sa teraz hanbíte? Veď koniec toho všetkého je smrť! 22Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. 23Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.
Kresťana neviaže Mojžišov zákon. - 1Vari neviete, bratia - veď hovorím takým, čo poznajú zákon -, že zákon panuje nad človekom, dokiaľ žije? 2Aj vydatú ženu zákon viaže len k žijúcemu mužovi; ak muž zomrie, je oslobodená od zákona muža. 3Kým teda žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. Ale ak muž zomrie, je oslobodená od zákona a nie je cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. 4Tak ste aj vy, bratia moji, zomreli zákonu skrze Kristovo telo, aby ste patrili inému, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme prinášali ovocie Bohu. (*) (Na príklade o manželstve ukazuje, že pokrstení už nie sú podriadení Mojžišovmu zákonu: Keď žene umrie muž, stane sa slobodnou od manželského zväzku a môže sa vydať za iného a žiť preňho. Tak aj pokrstení, ktorí tajomne zomreli v krste s Kristom, stali sa slobodnými od záväzkov predošlého Zákona a majú žiť so vzkrieseným Kristom a preňho.) 5Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti. (*) ("Kým sme boli v tele", t. j. v stave starého človeka, zaťaženého prvotným hriechom, čiže telesní. Hriešne vášne vyvolával Zákon v tom zmysle, že svojimi mnohými príkazmi a zákazmi stával sa príležitosťou alebo podnetom na hriech, nakoľko človek skôr sa kloní k zakázaným veciam. "Ovocie smrti", t. j. skutky, za ktoré je odplatou večná smrť.) 6Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery. (*) ("Po novom, v Duchu", t. j. v stave milosti Ducha Svätého. "Nie po starom, podľa litery", t. j. v onom starom stave, keď ste boli pod Zákonom.)
Hriech a zákon. - 7Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vonkoncom nie! Ale hriech som poznal iba skrze zákon; veď by som nevedel o žiadostivosti, keby zákon nehovoril: "Nepožiadaš!" (*) (Porov. Ex 20, 17. Mojžišov zákon sám osebe je dobrý, ale vlastne on priniesol presné poznanie toho, čo je zlé, zakázané, a pritom neposkytoval človeku potrebné milosti. Kde ho nebolo, svedomie človeka bolo slobodnejšie. Napríklad vnútorné hriechy žiadostivosti by sa nebrali tak vážne, keby Božie prikázanie výslovne nehovorilo: "Nepožiadaš!") 8Ale hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie vzbudil vo mne všetku žiadostivosť; lebo bez zákona bol hriech mŕtvy. (*) (Pavol opisuje dramatický vnútorný rozpor, ktorý človek skusuje sám v sebe.) 9Ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil (*) ("Ja" je podľa všetkého štylistickou figúrou a znamená: my, ľudia.) 10a ja som zomrel; i ukázalo sa, že to prikázanie, ktoré bolo pre život, bolo mi na smrť. 11Lebo hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie ma zviedol, a tým zabil. 12Tak teda zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré. 13Teda to dobré stalo sa mi smrťou? Vonkoncom nie! Ale hriech, aby sa ukázal ako hriech, spôsobil mi prostredníctvom toho dobrého smrť, aby sa tak hriech skrze prikázanie ukázal nadmieru hriešnym. (*) (Zákon bol daný Bohom pre dobro človeka, a preto je dobrý a svätý. Sám teda priamo nepôsobí duchovnú smrť. Ale robí to v človeku zdedená náklonnosť na hriech. Tá zneužíva dobré prikázanie a privádza na človeka duchovnú smrť. Boh to dopustil, aby ľudia tým túžobnejšie očakávali Vykupiteľa.)
Vnútorný boj. - 14Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. (*) (Zákon je duchovný pre svoj pôvod, ako aj preto, že chce človeku mravné dobro. "Ja som telesný", t. j. človek, ktorého ešte nepretvorila Kristova milosť.) 15Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. (*) (Človek je následkom dedičného hriechu tragicky rozorvaný, dá sa zvábiť zlej žiadostivosti (= zákon hriechu), ktorá je v nás zakorenená, hoci na druhej strane súhlasí s Božím zákonom a má v ňom zaľúbenie. Je to pravda, ktorú aj pohanský básnik dobre vycítil, keď povedal: "Vidím, čo je dobré, aj to schvaľujem, ale robím predsa to, čo je horšie…" (Ovídius). To, pravda, neznamená, že by sme neboli zodpovední za svoje hriechy. Apoštol tu chce len ukázať, v akom úbohom stave je hriešnik. Ako Pavol hovorí ďalej, kresťan posilňovaný Božou milosťou môže ovládať a premáhať zlú žiadostivosť.) 16No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. 17Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 18Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. 19Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. 20No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 21Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. 22Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; 23ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.
24Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? 25Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu. (*) (Z tohto biedneho stavu vyráža výkrik skoro zúfalý. A potom ako blesk vnáša svetlo do tragédie ľudskej bytosti slovo o Bohu, ktorý skrze Ježiša Krista vykupuje človeka.)
Život podľa Ducha. - 1Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; 2veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti. 3Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť ľudskej prirodzenosti, to uskutočnil Boh, keď pre hriech poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech, 4aby sa požiadavka zákona splnila v nás, čo nežijeme podľa tela, ale podľa Ducha.
5Lebo tí, čo žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí, čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne. 6A zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj. 7Veď zmýšľať podľa tela je nepriateľstvom voči Bohu, lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu - a ani sa nemôže. 8A tak tí, čo žijú telesne, nemôžu sa páčiť Bohu.
9Lenže vy nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch. Lebo kto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho. (*) (Kto je na základe krstu spojený s Kristom, v tom zvláštnym spôsobom prebýva Duch Svätý. Kto však ťažkým previnením toto spojenie preruší, stratí tým dôvernú blízkosť Božieho Ducha, ktorý je Duch Otca a Syna (Boží Duch, Kristov Duch označuje jednu a tú istú osobu Najsvätejšej Trojice). "Vy nežijete telesne, ale duchovne," t. j. nie v stave, v ktorom panuje zlá žiadostivosť, ale v stave, v ktorom panuje Duch svojou milosťou.) 10Ale ak je vo vás Kristus, telo je síce pre hriech mŕtve, no duch je život pre spravodlivosť. (*) (Telo odumrelo hriechu mystickou smrťou pri krste (6,6). Iný výklad: Telo má v sebe zárodok smrti vzhľadom na hriech. "Duch je život", t. j. duša žije životom milosti a má v sebe silu večného života.) 11A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás.
Sme Božie deti. - 12A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. 13Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. 14Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. (*) (Keď ovládame svoje telesné žiadosti pod vedením Ducha Svätého, sme Božie deti a Kristovi bratia.) 15Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: "Abba, Otče!" 16Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. (*) (Otroka donucuje k dobru len strach pred trestom. Aj Starý zákon bol trocha v duchu tohto strachu, aspoň v tom zmysle, že nútil Izraelitov k dobrému životu trestmi. V Novom zákone sme sa stali milosťou Ducha Svätého Božími deťmi a Všemohúceho môžeme vo svätej dôvere volať: Otec (hebr. Abba). Preto máme plniť Božiu vôľu z lásky k Otcovi, nielen zo strachu pred trestom. Duch Svätý v nás vzbudzuje nežný vzťah k Otcovi, a tak potvrdzuje, že Boh nás skutočne prijal za svoje deti.) 17Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. 18A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.
Sme určení pre slávu. - 19Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. 20Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti - nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, 21že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. 22Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. 23A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. (*) (Prvotným hriechom bola narušená aj celá príroda a až doteraz trpí a vzdychá pod ťarchou hriechu. Hriešny človek ju zneužíva na zlé ciele a tak ju hanobí. V budúcej sláve aj jej sa prinavráti hodnosť, ktorú jej určil Stvoriteľ.) 24Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? (*) (Ako Božie synovstvo (v. 15. 23) aj naša spása je realita získaná už v tomto živote, ale očakávame jej dokonalé uskutočnenie.) 25Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.
26Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. 27A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.
Predurčil tých, ktorých predpoznal. - 28Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia. 29Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. (*) (Syntéza Božieho plánu spásy. Podobnosť obrazu nie je vonkajšia: v krste je začiatok našej premeny v Kristovi, ktorá sa rozvíja až do konca čias (porov. 2 Kor 3, 18; 1 Kor 15, 49).) 30A tých, ktorých predurčil, aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a tých, čo ospravedlnil, aj oslávil.
Hymnus na Božiu lásku. - 31Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? 32Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?! (*) (Ohlas na obetu Izáka (Gn 22, 16).)
33Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? 34A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?
35Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? 36Ako je napísané:
37Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. 38A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, (*) ("Anjeli, kniežatstvá, mocnosti" sa tu pravdepodobne rozumejú zlí duchovia (podobne 1 Kor 15, 24; Ef 6, 12).) 39ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (*) (Krásny hymnus na Božiu lásku napĺňa nás hlbokou dôverou.)