Ale oni proti nemu ďalej hrešili,
na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho.
Pokúšali Boha vo svojom srdci,
dychtivo sa dožadovali pokrmu.
Proti Bohu reptali
a vraveli: "Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?"
A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla
a potoky sa rozliali.
"A či on môže aj chlieb dať
a svojmu ľudu mäso obstarať?"
Počul to Pán a hnevom zahorel,
oheň vzplanul proti Jakubovi
a hnev vzkypel proti Izraelovi.
Lebo nedôverovali Bohu
a nedúfali v jeho pomoc.
Rozkázal teda horným oblakom
a otvoril brány nebies;
a pršala im manna za pokrm
a dal im chlieb z neba.
Človek jedol chlieb anjelský;
pokrmu im dal dosýta.
Z oblohy vyburcoval vietor východný,
svojou mocou priviedol vietor od juhu
a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach,
okrídlené vtáky ako morský piesok.
Padali doprostred ich tábora,
okolo stanov.
Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru,
splnil im, čo si žiadali.
Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou,
ešte mali pokrm v ústach,
keď proti nim vzplanul Boží hnev,
popredných mužov pozabíjal
a zničil výkvet Izraela.
Ale oni ďalej hrešili
a neverili v jeho zázraky.
Ich dni ukončil ako dych,
ich roky náhlou smrťou.
Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali,
obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu.
Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc,
že Najvyšší, Boh, je ich záchranca.
No podvádzali ho svojimi ústami,
svojím jazykom ho klamali.
Ich srdcia neboli k nemu úprimné,
ani jeho zmluve neboli verní.
On sa predsa zľutoval
a odpustil im vinu a nezničil ich.
Často svoj hnev potlačil
a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu.
Veď pamätal, že sú len ľudia,
závan, ktorý sa rozplynie a nevráti.
Koľko ráz ho na púšti popudzovali
a k hnevu na stepi podnecovali.