1.1. Názov. Všeobecne zaužívaný názov »Kroniky« je v podstate dobrým prekladom názvu týchto kníh v hebrejskej Biblii: dibré hajjamím (= »slová [anály] dní«), čiže aktá denných (dejinných) udalostí, ktoré Hieronym neskôr označil silným titulom »Kronika celej božskej histórie«. V Septuaginte, vo Vulgáte a v Novej Vulgáte sa uvádzajú pod názvom Paralipomenon (= [Knihy vecí] »vynechaných« alebo »separátne tradovaných«), pochádzajúcim z mylného presvedčenia gréckych prekladateľov, že sa v týchto spisoch podávajú a dopĺňajú správy vynechané v Knihách Samuelových a v Knihách kráľov. V skutočnosti sú Knihy kroník nové a samostatné dejepisné dielo, ktoré sa síce podobá spisom z »deuteronomistickej histórie«, ale je od nich úplne nezávislé.
1.2. Miesto v kánone. Dnešné Knihy kroník boli pôvodne jeden spis a podľa názoru biblistov tvorili spolu s Ezdrášovou a Nehemiášovou knihou tzv. »kronistické dielo« (pozri Dejepisné knihy Starého zákona 2.). Grécki prekladatelia rozdelili v Septuaginte spis »Kroník« na dve knihy a toto rozdelenie sa v 15. stor. po Kr. zaviedlo aj do hebrejskej Biblie. V židovskom kánone sa Knihy kroník uvádzajú po Ezdrášovej a Nehemiášovej knihe na poslednom mieste tretej časti Biblie nazvanej Ketubím (»Spisy«). Septuaginta a ostatné staré a nové preklady ich však zaradili medzi dejepisné knihy Starého zákona podľa logického a chronologického poriadku hneď po Prvej a Druhej knihe kráľov v tomto poradí: Prvá kniha kroník, Druhá kniha kroník, Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova.
2.1. Obsah. Knihy kroník podávajú najdlhší prehľad biblických dejín od Adama až po náboženskú reformu po návrate Izraela z babylonského zajatia v 5. stor. pred Kr. Obsah týchto dejín je rozvrhnutý do štyroch období:
1) Predhistória Dávidovej dynastie (1 Krn 1 - 9). V podstate je to postupné vyratúvanie rodokmeňov a menoslovov od Adama cez potomkov dvanástich Izraelových synov až po prvého kráľa Šaula. Veľký dôraz sa kladie na potomkov Júdovho kmeňa, z ktorého pochádzal kráľ Dávid, a na potomkov Léviho kmeňa, z ktorého vyšli leviti, veľkňazi a chrámoví sluhovia. Tieto dlhé a monotónne zoznamy mien sú iste pre moderného človeka suché a nezáživné, ale pre autora a pre jeho súčasníkov mali veľký náboženský význam, lebo ich orientovali k ústrednej osobe a myšlienke diela: k Dávidovi a k chrámu.
2) Dejiny kráľa Dávida (1 Krn 10 - 29). Po stručných správach o Dávidovom nastúpení na trón a o politickom upevnení kráľovstva sa naširoko a do detailov opisujú jeho prípravy na stavbu jeruzalemského chrámu, jeho organizačná činnosť v oblasti bohopocty a zriadenie bohoslužobného personálu (leviti, kňazi, speváci, vrátnici a strážcovia chrámu). Dávid Kníh kroník je celkom iný ako Dávid 1 a 2 Sam, kde sa často predstavuje ako náruživý, ukrutný a hriešny človek. Tu je ovenčený aureolou dobroty, bez ľudských slabostí, náruživostí a intríg (napr. vôbec sa nespomína jeho cudzoložstvo s Bat-šebou ani zavraždenie jej manžela). Dávid ako panovník považuje seba samého iba za predstaviteľa Jahveho, ktorý je opravdivým kráľom nad Izraelom, a preto sa všemožne usiluje o to, aby sa Bohu vzdávala patričná úcta.
3) Dejiny kráľa Šalamúna (2 Krn 1 - 9). Šalamún, nábožný a spravodlivý kráľ, smel "postaviť Pánovmu menu chrám" (porov. 2 Krn 6,8-9.18). Preto sa vyzdvihuje najmä jeho činnosť v oblasti kultu: stavba jeruzalemského chrámu, príprava chrámového zariadenia a posviacka chrámu (porov. 2 Krn 2 - 8). Návšteva kráľovnej zo Sáby, Šalamúnove stavby, obchody a jeho veľké bohatstvo sa spomína iba ako dodatok.
4) Dejiny júdskych kráľov od Šalamúnovej smrti po babylonské zajatie (2 Krn 10 - 36). Knihy kroník ignorujú udalosti odtrhnutého »bezbožného« Izraelského kráľovstva a venujú pozornosť iba dejinám Júdskeho kráľovstva. V správach o hriechoch panovníkov sa prísne aplikuje zákon odplaty (porov. 1 Krn 22,13; 28,9; 2 Krn 13,18; 14,6; 15,2.15; 16,7-9; 21,10; 24,22-26; 25,14-22; 28,6; 32,20), aby sa tak zachoval plán dejín spásy. V tomto zmysle sú typickým príkladom králi Rechabeám [Roboam], Uziáš [Oziáš] a Jošiáš [Joziáš]: kým sú verní, ich úspech je zaručený, keď zanechajú vieru v Jahveho, stihne ich nešťastie, bieda a záhuba. Početné zákroky a reči prorokov majú za cieľ zdôrazniť tento náboženský výklad dejín (porov. 2 Krn 12,5-8; 15,1-7; 16,7-10; 19,1-3; 20,14-17.37; 24,19-21; 25,7-9.15-16; 28,9-11; 36,15-16). Osobitne sa vyzdvihujú králi, ktorí sa pričinili a zaslúžili o náboženskú reformu. Popri správach o kráľoch sú v Knihách mnohé state, ktoré hovoria o prorokoch, o levitoch a o bohoslužbe. Na konci spisu sa uvádza začiatok Kýrovho ediktu, ktorým sa Židom v babylonskom zajatí povoľuje vrátiť sa do Jeruzalema a opäť vybudovať chrám (porov. 2 Krn 36,22-23).
Pokračovaním Kníh kroník sú Ezdrášova a Nehemiášova kniha, ktoré rozprávajú o návrate babylonských zajatcov do Palestíny, o novom postavení jeruzalemského chrámu a mestských hradieb a o znovuzrodení židovského spoločenstva. Komplex kronistického diela podáva teda najrozsiahlejší prehľad a syntézu dejín Starého zákona. Je to veľkolepé dielo, ktoré sa vyznačuje najmä hlbokou náboženskou koncepciou dejinných udalostí a bohoslužobného zariadenia. Preto sa kronistické dielo spolu s Pentateuchom a deuteronomistickou históriou právom pokladá za najdôležitejšie a najvýznamnejšie dejepisné dielo Biblie.
2.2. Cieľ kníh. Cieľom Prvej a Druhej knihy kroník nie je zopakovať alebo doplniť dejiny Dávidovho kráľovstva, ani napísať ich podľa kritérií moderného dejepisectva. Autor, bežne označovaný menom »kronista«, chcel svojím spisom podať »teológiu dejín«, ktorá svedčí o ustavičných zásahoch Boha do života vyvoleného národa (porov. 2 Krn 20,1-30) a zároveň je náukou o viere v Božie kráľovstvo. Vo svetle tejto viery sa Božie kráľovstvo uskutočnilo v židovskom spoločenstve Ezdrášovou náboženskou reformou po návrate z babylonského zajatia. Jeho garanciou a centrom bol jeruzalemský chrám, lebo v ňom Boh ustavične prebýval uprostred svojho ľudu, ktorý ho uctieval a slúžil mu ako jedinému a pravému Bohu. Teda v knihách kroník sa udalosti, králi a proroci posudzujú pod zorným uhlom teokracie [bohovlády] a chrámového kultu v Jeruzaleme. Preto sa v knihách idealizuje všetko, čo súvisí s bohoslužbou (napr. dôkladné Dávidove prípravy na stavbu chrámu, jeho organizačná činnosť pri hudobno-speváckej časti bohoslužieb, jeho kultové nariadenia atď.) a králi sa posudzujú podľa ich vzťahu k jeruzalemskému kultu a k zachovávaniu Božieho zákona (porov. napr. Jóšafatovo [Jozafatovo] úsilie o Boží zákon, Chizkiášovu [Ezechiášovu] a Jošiášovu [Joziášovu] náboženskú reformu).
4.1. Autor. Keďže meno autora je úplne neznáme, označuje sa konvenčným názvom kronista ako spoločný autor celého kronistického diela. V knihách kroník je veľa charakteristických miest, na základe ktorých možno v hlavných rysoch rekonštruovať jeho osobnosť. Je to horlivý Žid, ktorý miluje svoj národ a lipne na jeho náboženských a civilných ustanovizniach. Je to človek hlbokej viery a neochvejnej nádeje. Pozná dobre dejiny Izraela, tradície prorokov a jestvujúce biblické spisy: medituje o nich, vykladá ich a aktualizuje. Zisťuje, že v dejinách sa uplatňuje presný Boží plán, ktorý možno sledovať od stvorenia sveta cez vyvolenie Izraela a obdobie Dávidovho kráľovstva až po exil a znovuzrodenie Božieho ľudu v Ezdrášovej náboženskej reforme. Prejavuje mimoriadny záujem o kult, nachádza záľubu v rodokmeňoch, ktoré pokladá za dôkaz Božieho vyvolenia, pričom ani nespomenie desať kmeňov bývalého Izraelského kráľovstva, ktoré sú v jeho očiach predchodcami »bezbožných Samaritánov«. Iba Júdske kráľovstvo je nositeľom a dedičom Dávidovej dynastie, ktorá je pre kronistu ideálnou formou a realizáciou Božej vlády, ale aj prísľubu, že Dávidov rod bude trvať naveky.
4.2. Čas kompozície kníh. Teologický a pastoračný cieľ Kníh a ich miesto v židovskom kánone svedčia o tom, že Knihy boli napísané v neskoršom poexilovom období. V tom čase mali Židia istú administratívnu autonómiu, tvorili okolo jeruzalemského chrámu výlučné náboženské spoločenstvo, ale museli chrániť svoje ortodoxné náboženské presvedčenie a svoju národnú identitu proti Samaritánom, ktorí mali chrám na vrchu Gerizím [Garizim], a proti novému nebezpečenstvu helenizácie. Viaceré prvky v spisoch poukazujú viac na helenistické ako na perzské obdobie. Keďže však v nich niet ani zmienky o pohnutých udalostiach za čias nadvlády Seleukovcov a najmä o povstaní Machabejcov, predpokladá sa, že Knihy vznikli v rokoch medzi 330 a 250 pred Kr.
4.3. Kompilácia kníh. I keď Knihy kroník tvoria po obsahovej a literárnej stránke jednotné a ucelené dielo, jasne z nich vidno, že sú výsledkom dlhšieho kompilačného procesu. Svedčia o tom viaceré nedôslednosti, opakovania, dodatky a rečové rozdiely. Napríklad ten istý rodokmeň sa niekedy opakuje dva i tri razy (porov. rodokmeň Kaleba v 1 Krn 2,18-24.42-49.50-55; Jerachmeela [Jerameela] v 1 Krn 2,25-33 a 34-51; Šaula v 1 Krn 8,29-40 a 9,35-44), Šalamúnove bohatstvo sa opisuje dva razy (porov. 2 Krn 1,14-17 a 9,22-28); obsahové nezhody sú v hlavách 1 Krn 15 - 16 a 23; po 1 Krn 23,1 sú jasne vsunuté hlavy 1 Krn 23 - 27 a porušujú niť rozprávania, ktoré pokračuje potom v 1 Krn 28,1.
4.4. Použité pramene. Kronista použil pri kompilácii tohto rozsiahleho diela pramene alebo dokumenty, ktoré niekedy výslovne cituje, inokedy sa však o nich nezmieňuje ani slovom. Medzi necitované, určite použité pramene patria kánonické knihy Genezis, Exodus, Numeri, Jozue a Rút, z ktorých autor čerpal pri kompilácii 1 Krn 1 - 9. Najdôležitejším prameňom kníh kroník sú však knihy Samuelove (z nich sa v 1 Krn doslovne alebo skoro doslovne cituje jedenásť statí) a knihy kráľov (2 Krn má s nimi spoločných tridsaťjeden statí).
V Knihách sa výslovne cituje sedemnásť spisov, ktoré patria buď k historickému alebo prorockému literárnemu druhu. Historické spisy citované bez označenia autora sú: Kniha izraelských kráľov (porov. 1 Krn 9,1; 2 Krn 20,34), Kniha kráľov Izraela a Júdu (porov. 2 Krn 27,7; 35,27; 36,8), Kniha kráľov Júdu a Izraela (porov. 2 Krn 16,11; 25,26; 28,26; 32,32), Dejiny izraelských kráľov (porov. 2 Krn 33,18) a Letopisy kráľa Dávida (porov. 1 Krn 27,24). Podľa jednej mienky biblistov tvorili tieto knihy pôvodne jedno dielo pod názvom Výklad (midráš) Knihy kráľov (porov. 2 Krn 24,27).
Spisy citované s menom proroka sú: Príbehy vidca Samuela (porov. 1 Krn 29,29), Príbehy proroka Nátana (porov. 1 Krn 29,29; 2 Krn 9,29), Príbehy vidca Gáda (porov. 1 Krn 29,29), Proroctvo Achiáša Šíloského [Šílana Ahiáša] (porov. 2 Krn 9,29), Videnie vidca Jeeddí (Iddó) [Jedu (Idu)] (porov. 2 Krn 9,29), Príbehy proroka Šemajáša [Semeiáša] a vidca Jeeddí (Iddó) [Jedu (Idu)] (porov. 2 Krn 12,15), Príbehy Jehúho, Chananího [Hananiho] syna (porov. 2 Krn 20,34), Uziášove [Oziášove] dejiny, ktoré napísal Amosov syn Izaiáš, prorok (porov. 2 Krn 26,22), Príbehy Chózaja [Hozaiáša] (porov. 2 Krn 33,19) a Jeremiášove žalospevy (porov. 2 Krn 35,25). Kronista okrem písomných prameňov použil aj ústne tradície, ktoré si podávali Židia po návrate z babylonského zajatia.
Keď porovnávame knihy kroník so Samuelovými knihami a s knihami kráľov, vidíme, že kronista použil spomenuté pramene tak, aby slúžili cieľu, ktorý sledoval svojím spisom. I keď verne, niekedy až otrocky presne cituje pramene (porov. napr. 2 Krn 5,9 a 1 Kr 8,8; 2 Krn 10,19 a 1 Kr 12,19), keď ide o jeho náboženské ponímanie a interpretovanie dejín a udalostí, počína si veľmi slobodne: vynecháva alebo modifikuje všetko, čo by mohlo poškodiť alebo čo neslúži ideálnemu obrazu kráľa Dávida a Šalamúna, používa a interpretuje jestvujúci materiál tak, aby zdôraznil význam levitov, chrámovej bohoslužby a kultových nariadení, inokedy zasa skracuje, dopĺňa, opravuje a prispôsobuje pramene tak, aby staré texty slúžili teologickému zámeru diela v poexilných časoch.
Z toho, že autor pri kompilácii Kníh kroník voľne použil a spracoval historický materiál so zámerom podať svojim súčasníkom teologický výklad izraelských dejín, neslobodno prenáhlene uzatvárať, že jeho spisy nemajú nijakú historickú hodnotu. Paralelné správy Kníh kroník so Samuelovými knihami a s Knihami kráľov možno bezpochyby pokladať za hodnoverné. Moderná kritika uznala aj historickú hodnovernosť mnohých údajov, ktoré sa nachádzajú iba v Knihách kroník. Najnovšie archeologické nálezy a historické štúdie opätovne odhalili historickú hodnotu použitých dokumentov a vierohodnosť autora. Zoznam palestínskych miest objavených v Karnaku (Egypt) potvrdzuje správu o vojenskej výprave faraóna Šešonka [Sesaka] I. do Palestíny (porov. 2 Krn 12,2-11). Nápisy asýrskeho kráľa Assarhaddona (680-669 pred Kr.) a Aššurbanipala (668-630/625 pred Kr.) ilustrujú správy o Menašeho [Manassesovom] kráľovstve (porov. 2 Krn 33,11-16). Detailné správy o podzemnom vodovode, ktorý vybudoval Chizkiáš [Ezechiáš] (porov. 2 Krn 32,3-4.30), potvrdené siloejským nápisom objaveným r. 1880, sú úplnejšie než kusá správa v 2 Kr 20,20. Okolnosti smrti kráľa Jošiáša [Joziáša] opísané v 2 Krn 35,23-24, sú bližšie skutočnosti než v 2 Kr 23,29-30.
Ako pôvodné a typické údaje Kníh kroník treba označiť správy o pevnostiach, ktoré vybudoval Rechabeám [Roboam] (porov. 2 Krn 11,5-12), o stavebných a vojenských podujatiach kráľa Ásu (porov. 2 Krn 14,5-7), informácie o úspechoch kráľa Jóšafata [Jozafata] (porov. 2 Krn 17,2.7-9.13; 19,4-7), o povraždení bratov kráľom Jóramom (porov. 2 Krn 21,2-4), správy o vpáde Filištíncov a Arabov (porov. 2 Krn 21,16-17), o vojenských výpravách a o pevnostiach kráľa Uziáša [Oziáša] (porov. 2 Krn 26,6-15) a iné menej dôležité správy.
Záverom treba povedať, že v Knihách kroník je popri hodnoverných historických údajoch mnoho iných, ktoré tak nemožno kvalifikovať. Kronista nie je dejepisec v modernom zmysle slova; on je teológ, mysliteľ a apologéta. Preto možno jeho dielo definovať ako historicko-teologický spis.
Teologická náuka Kníh kroník je bohatá a hlboká. Je syntézou tradičnej viery Izraela, ako ju židovské spoločenstvo vyznávalo a žilo v 4./3. stor. pred Kr. Hlavné teologické témy Kníh sú:
6.1. Náuka o Bohu. V učení o Bohu kronista v mnohom sleduje deuteronomistu. Boha najčastejšie označuje menom Elohím, nie Jahve; to naznačuje, že autor chce zdôrazniť Božiu transcendenciu. Ale aj keď je Boh transcendentný, účinne zasahuje do dejín národov a jednotlivcov a osobitný vzťah má k izraelskému národu. Výraz "Boh našich otcov" pripomína historickú kontinuitu Izraela ako Božieho ľudu (porov. 1 Krn 29,20; 2 Krn 13,18; 15,12; 19,4; 20,6; 21,10; 24,18.24; 28,6.25; 29,5; 30.7.22; 36,15). Boh miluje Izrael (porov. 2 Krn 2,10; 9,8), lebo ho k nemu viaže puto zmluvy (»berít«, termín sa v diele vyskytuje 34-krát), ktorej charakteristickou črtou je »hesed«, čiže verná láska (výraz použitý 32-krát). Boh prichádza v nebezpečenstvách Izraelu na pomoc (porov. 1 Krn 12,18; 15,26; 2 Krn 14,11; 18,31; 28,5; 26,7; 32,8) a dáva mu zvíťaziť nad nepriateľmi (porov. 1 Krn 11,14; 18,6.13; 22,18; 2 Krn 13,15-17; 14,12; 20,22-24). Boh zachováva svoje prisľúbenia (porov. 2 Krn 1,8-9; 6,4.10; 10,15) a uskutočňuje, čo oznámil (porov. 1 Krn 17,27; 2 Krn 6,15; 10,15; 36,21-22). Zjavuje svoju vôľu a realizuje svoje plány ešte aj prostredníctvom pohanských národov (porov. napr. 2 Krn 21,16; 35,22; 36,17; 36,22-23).
6.2. Teokracia (bohovláda). Júdske kráľovstvo je podľa kronistu teokracia, čiže kráľovstvo, ktoré nielenže patrí Bohu, ale Boh je v ňom aj ozajstným, aj jediným kráľom (porov. 1 Krn 29,23; 2 Krn 9,8). Túto skutočnosť vyhlásil v mene Boha prorok Nátan (porov. 1 Krn 17,7-14), potvrdil ju sám Dávid (porov. 1 Krn 28,5; 29,11-12), uznával ju kráľ Abijám (2 Krn 13,8) a iní júdski králi. V skutočnosti však Boh vykonáva svoju politickú a náboženskú moc a vládu prostredníctvom svojich zástupcov: kráľov, kňazov a prorokov. V takomto teokratickom ponímaní Júdskeho kráľovstva má podľa kronistu Dávid ústredné postavenie a kľúčové poslanie. On je ideálnym kráľom a zakladateľom dynastie, ktorý dostal od Boha mimoriadne prisľúbenia (porov. 1 Krn 17,26; 2 Krn 1,9; 6,4.10; 21,7) potvrdené navždy platnou zmluvou (porov. 2 Krn 13,5: doslovne "zmluvou soli", porov. Lv 2,13 a Nm 18,19). Dávid, verný svojmu náboženskému poslaniu, pripravuje stavbu jeruzalemského chrámu, vopred organizuje bohoslužbu, hudbu a spev a zhromažďuje okolo seba ideálny Boží ľud. Preto kronista neprejavuje záujem o politickú a vojenskú stránku Dávidovho kráľovstva, lebo to, čo chcel od Dávida Boh, bolo kráľovstvo pokoja a šťastia.
Teokracia sa zakladala aj na pevnom náboženskom presvedčení a skúsenosti Izraela, že Boh ustavične stojí po boku a uprostred svojho národa. On je v pravom zmysle slova »Boh s nami«. Boh je s Dávidom (porov. 1 Krn 11,9; 17,2.8; 22,11.16; 28,20), so Šalamúnom (porov. 2 Krn 1,1), s Jóšafatom (porov. 2 Krn 17,3), so sudcami (porov. 2 Krn 19,6-7) a s celým Izraelom (porov. 2 Krn 15,2.9; 20,17), najmä v kritických chvíľach jeho existencie, akou bolo napr. obliehanie Jeruzalema Sennacheribom (porov. 2 Krn 32,7-8).
V teokratickom zriadení Júdskeho kráľovstva hrali významnú rolu proroci. Kronista sa často odvoláva na pramene, ktoré sa uvádzajú pod menom nejakého proroka (pozri hore 4.4.). Proroci ohlasujú Božiu vôľu, dávajú rady kráľom a vo svetle Božieho slova interpretujú každú dôležitú dejinnú udalosť. Ako ochrancovia mravného života poukazujú na hriechy a omyly kráľov a všemožne sa usilujú posilniť ľud vo vernosti Bohu a zmluve.
6.3. Jediný Boží ľud. V rodokmeňoch predstavuje kronista Boží ľud ako Jakubových potomkov, ale najsilnejším putom, ktoré spájalo izraelské kmene, bola spoločná viera v Jahveho a bohoslužba. Izraelovi synovia tvorili teda nielen jeden národ, ale aj a nadovšetko jeden Bohu zasvätený ľud (porov. 2 Krn 23,16). Po zániku Izraelského kráľovstva sa jediným a opravdivým Izraelom stali potomkovia Júdu a Benjamína, ktorí víťazne prežili tragickú skúsenosť babylonského zajatia, vrátili sa do Palestíny a utvorili náboženské spoločenstvo (hebr. »qahal«, preložené v LXX »ekklesia«).
Kronista nadšene predstavuje ideál spoločenstva, ktoré tvorí Boží ľud: je to spoločenstvo viery, modlitby, bohoslužby a verného zachovávania Mojžišovho zákona. Je to spoločenstvo zakorenené v starých tradíciách a presvedčené o Božej ochrane, ak bude počúvať na Božie slovo, ktoré mu ohlasujú proroci. V meditácii kronistu o dejinách Dávidovej dynastie možno už v hlavných rysoch objaviť teológiu novozákonnej Kristovej Cirkvi.
6.4. Chrám a bohoslužba. Životným centrom a srdcom tohto spoločenstva bol jeruzalemský chrám, kde neviditeľný Boh prebýval uprostred svojho ľudu, kde sa mu vzdávala patričná úcta a poklona (je pozoruhodné, že zo 65 hláv Kníh kroník 25 sa venuje chrámu). Popri kňazoch majú v kulte privilegované miesto leviti (porov. početné rodokmene a zoznamy levitov, napr. 1 Krn 6,1-9.16-38; 2 Krn 29,12-14; 31,12-15; 35,8-9), ktorí hrajú dôležitú úlohu pri arche zmluvy (porov. 1 Krn 15 - 16), v chrámovej bohoslužbe (porov. 1 Krn 23 - 26), v Chizkiášovej a Jošiášovej náboženskej reforme (porov. 2 Krn 29 - 31; 34 - 35). Vychvaľuje sa ich horlivosť (porov. 2 Krn 29,34; 35,10-15) a kompetencia (porov. 2 Krn 30,22) a vyzdvihuje sa ich katechetické poslanie (porov. 2 Krn 17,7-9; 35,3). V Knihách sa kladie veľký dôraz na hudbu, na spev (porov. napr. 1 Krn 15,16; 16,4-5; 2 Krn 5,12-13; 20,21-28; 29,25-28) a na modlitbu (porov. viaceré modlitby, ktoré kronista uvádza pri rôznych príležitostiach, napr. 1 Krn 16,8-36; 17,16-27; 29,10-19; 2 Krn 6,14-42). Vyzdvihuje sa dôležitosť a najmä účinok modlitieb v chráme: Boh spĺňa prednesené prosby (porov. 2 Krn 6,20-21), udeľuje bohatstvo a slávu (porov. 1 Krn 29,12), dlhý život (porov. 2 Krn 24,15), víťazstvo nad nepriateľmi (porov. 2 Krn 14,10; 16,7-9) atď. Treba však pripomenúť, že modlitbe sa tu nepripisuje nijaká magická sila; jej vyslyšanie a účinnosť predpokladá obrátenie srdca a dôveru v Boha (porov. 2 Krn 12,7.12; 13,18; 14,10; 16,7-8; 20,1-30; 25,8; 32,26; 33,11-12).
7. Vplyv kníh kroník Knihy kroník sa dostali neskoro do židovského kánonu biblických spisov najmä pre opozíciu zo strany saducejov, hoci farizeji si ich vysoko vážili. Aj členovia qumránskeho spoločenstva si osvojili náboženský ideál týchto spisov, najmä zriadenie spoločného života, mravné požiadavky svätosti, predpisy o zachovávaní zákona a úctu k Áronovmu kňazstvu.
V Novom zákone sa na prvých hlavách kníh kroník inšpiruje Matúš, keď na začiatku svojho evanjelia uvádza Ježišov rodokmeň (porov. Mt 1,1-17). Ježiš v Mt 23,35 spomína umučenie proroka Zekariáša [Zachariáša], o ktorom sa hovorí v 2 Krn 24,20-22. A zdá sa, že niektoré výrazy v Matúšovom evanjeliu (pozri 7,7; 24,7), v Pavlových listoch (pozri 1 Kor 14,16; 2 Kor 9,7; 1 Tim 1,17) a najmä v Liste Hebrejom (pozri 1,5; 11,9.13; 9,4) pochádzajú z kníh kroník.