1.1. Posledné roky Babylonskej ríše. Po smrti Nabuchodonozora II. (r. 562) babylonská moc rýchlo upadala. Jeho syn Evíl-Merodak (562-560) omilostil r. 561 po tridsaťsedemročnom väznení júdskeho kráľa Jójakina (porov. 2 Kr 25, 27-30). Posledný panovník Novobabylonskej ríše Naboníd (556-539) bol viac "archeológom" než vladárom: robil vykopávky na miestach starých babylonských chrámov a dával lúšťiť staré nápisy. Posledné roky jeho vlády sú opísané v tzv. "Nabonidovej kronike".
1.2. Perzské obdobie (539-332). Medzitým sa dostala k politickej moci Perzia, ktorej kráľ Kýros (559-529) dobyl r. 539 Novobabylonskú ríšu. Kýros bol osvietený panovník a usiloval sa získať lojálny postoj národov, ktoré si podmanil. Rešpektoval náboženské cítenie svojich poddaných, dovolil im úplnú slobodu bohoslužby a dal národom, ktoré Babylončania odvliekli do zajatia, možnosť vrátiť sa do vlasti. Kýros hneď v prvom roku svojej vlády v Babylonii osobitným ediktom dovolil Židom vrátiť sa do Jeruzalema a obnoviť chrám. Preto nečudo, že Deutero-Izaiáš (autor 40. - 55. hlavy Izaiášovho proroctva) oslavuje Kýra ako "pomazaného Pánovho" (porov. Iz 45, 1; pozri aj 44, 28 - 45, 13; 41, 2 n.; 41, 25).
Kýrov nástupca Kambysés (529-522) dobyl Egypt, ktorý ostal pod nadvládou Peržanov až do r. 400. Dáreios I. (522-486) zreorganizoval Perzskú ríšu, v ktorej Sýria a Palestína tvorili piatu satrapiu. V tomto čase bola utvorená perzská provincia Judea s vlastnou menou. Dáreios I. pomohol Židom znovuvybudovať jeruzalemský chrám, ktorý bol posvätený r. 515. Xerxés I. (486-465) zaujal r. 480 Atény, ale Gréci ho v námornej bitke pri ostrove Salamína porazili. Jeho syn Artaxerxés I. Longimanus (465-423) poveril Nehemiáša funkciou správcu Jeruzalema a povolil mu obnovenie mestských múrov. Ďalší perzskí králi, ktorých Starý zákon vôbec nespomína, nemali pre históriu podstatný význam. Roku 331 si Perzskú ríšu podmanil Alexander Veľký (336-323). Po jeho smrti pripadla Seleukovcom.
1.3. Židovská kolónia v Elefantine. V r. 1905-1908 objavili na nílskom ostrove Elefantine (aram. Yeb) naproti Assuánu ostrakóny a iné dokumenty napísané v aramejčine z 5. stor. pred Kr., ktoré podávajú cenné správy o živote a náboženstve židovskej vojenskej kolónie na spomínanom ostrove v čase perzskej nadvlády. Títo Židia diaspóry mali tu svoj chrám, v ktorom napriek výslovnému zákazu Deuteronómia prinášali obety a klaňali sa Jahvemu spolu s inými božstvami. Na papyrusoch sa bohužiaľ nenašiel ani jeden biblický text. Elefantinské papyrusy sa po formálnej a jazykovej stránke veľmi podobajú kánonickým spisom Ezdráša a Nehemiáša. Potvrdzujú administratívnu prax Peržanov, ako aj viaceré údaje v biblických spisoch Ezd a Neh, ktoré sa predtým považovali za historicky nepodložené.
2.1. Zánik Júdskeho kráľovstva. Nabuchodonozor II. dobyl r. 587/6 Jeruzalem, zrúcal chrám a väčšinu obyvateľstva odvliekol do zajatia. Mesto však potom neosídlili cudzincami, ako to bolo v prípade pádu Samárie, i keď susedné národy obsadili niektoré miesta na jeho okolí. Ostatok krajiny obývanej zväčša chudobným ľudom dostal sa pod správu Samárie. Jeruzalem však, napriek úplnému zrúcaniu, ostal aj naďalej duchovným symbolom stúpencov jahvizmu, ktorí sa prichádzali modliť na rumoviská chrámu, ako o tom svedčia Náreky.
2.2. Zajatci v Babylonii. Obyvatelia Jeruzalema, odvedení do babylonského zajatia, boli zväčša príslušníci elitnej júdskej spoločnosti: politickí, intelektuálni a náboženskí predstavitelia a vodcovia národa. Ich položenie v zajatí však nebolo veľmi ťažké; naopak, po ekonomickej stránke sa mnohí mali dosť dobre, dosiahli vysoké sociálne postavenie, natrvalo sa usadili a aktívne sa zapojili do života krajiny, do ktorej sa pôvodne dostali ako zajatci. Hlinené tabuľky popísané klinovým písmom z čias Artaxerxa I. Longimana rozprávajú o rodine deportovaných Židov Murašu, ktorá sa stala taká bohatá, že v Nippure založila určitý typ "úverovej banky". Preto mnohí Židia nemali veľkú chuť vrátiť sa do Palestíny, ktorá bola pre mladú generáciu už cudzou krajinou.
Po náboženskej stránke sa viacerí Židia, otrasení hroznou katastrofou, ktorá úplne zničila ich národ, vo viere pomaly prispôsobili pohanskému prostrediu a babylonskej kultúre. Pre iných sa však zajatie stalo silným podnetom, aby hľadali duchovné útočište a silu v minulosti. Tak sa v tajomných plánoch Božej prozreteľnosti babylonské zajatie stalo jedným z najvýznamnejších náboženských období izraelských dejín. Vyvolený ľud vtedy nadobudol správnejšiu predstavu a hlbšie poznanie svojho Boha ako kedykoľvek predtým. Zajatci povzbudzovaní prorokom Ezechielom a burcovaní životodarným posolstvom Deutero-Izaiáša sa postupne upevňovali vo viere a v nádeji na vyslobodenie. Z biblického hľadiska treba spomenúť dôležitý fakt, že v tomto období dostali mnohé starozákonné spisy svoju definitívnu literárnu formu. Chrám a veľkolepé bohoslužobné obrady už neexistovali. Veriacim v Jahveho neostávalo nič iné, ako vrátiť sa ku koreňom svojich náboženských tradícií. V tomto čase dostala písomnú podobu deuteronomistická história, zozbierali prorocké výroky a ustálila sa kňazská tradícia. Židovské spoločenstvo sa tak pomaly pripravovalo a pretváralo na to, čím podľa Božieho plánu malo byť v poslednej etape dejín spásy.
2.3. Po návrate zo zajatia. Kýrov výnos povolil Židom vrátiť sa do vlasti a obnoviť Jahveho bohoslužbu. Dekrét zaručoval nielen vrátenie posvätných nádob, ktoré kráľ Nabuchodonozor II. odniesol ako vojnovú korisť z jeruzalemského chrámu, ale na jeho znovuvybudovanie určil aj potrebné fondy z kráľovskej pokladnice. O situácii Židov, ktorí sa vrátili do Palestíny, o reformačných podujatiach a prácach v náboženskej, sociálnej a politickej oblasti hovoria Knihy Ezdrášova a Nehemiášova.