1.1. Historické obdobie po babylonskom zajatí charakterizuje úsilie zozbierať, usporiadať a v písomnej forme definitívne ustáliť náboženské dedičstvo Izraela, t. j. materiál tradície a roztratené písomné záznamy, z ktorých sa postupne utvorili biblické knihy, najmä Pentateuch, ale aj spisy deuteronomistickej tradície, zbierky žalmov, prísloví a prorockých spisov. Túto prácu však nepodnecovalo iba úsilie zachovať drahocenné duchovné dedičstvo minulosti a obohatiť ho o ďalšie spisy z poexilného obdobia. Jej hlavným cieľom bolo posilniť židovské spoločenstvo - ktoré sa po babylonskom zajatí utvorilo okolo Jeruzalema - v jeho povedomí vyvoleného ľudu a oživiť jeho nádej v ťažkej situácii, v ktorej sa ocitlo ako národnostná menšina, začlenená najprv do rámca veľkej Perzskej a potom Gréckej ríše.
1.2. Scéna v Neh 8, 1-8, ktorá predstavuje kňazov a levitov, ako poučujú ľud o Božom zákone, je výrečná, lebo čítajú, prekladajú a vysvetľujú písomne zachovaný text. Tak sa títo služobníci kultu postupne stali soferím, znalcami a učiteľmi Zákona (porov. Ezd 7, 11; Sir 38, 25), ktorých funkciu možno porovnať s úlohou mudrca, prípadne neskoršieho rabbiho. Keďže v poexilovom období proroci pomaly zanikali, bolo treba hľadať Božie slovo a Božiu vôľu v napísanom texte, v knihe. To si vyžadovalo pestovateľov vedy, učiteľov, školy a potrebné vzdelanie. V tomto kultúrnom prostredí, prístupnom aj laickým znalcom písem, vyvinul sa sapienciálny myšlienkový smer a písomníctvo. Soferím zozbierali sapienciálne dedičstvo minulosti, ktoré sa zachovalo najmä v dvoch zbierkach, tzv. »Šalamúnových« Prísloví, a pokračovali v sapienciálnych úvahách o realite ľudskej existencie.
1.3. Spisy, ktoré boli ovocím týchto úvah, nazývame sapienciálne alebo didaktické, poučné knihy, lebo podávajú náuku o zmysle a cieli ľudského života, najmä návodom na to, ako si možno zaistiť blažený a pokojný život na tomto svete. Patria k nim: Kniha prísloví, Jób, Kazateľ, Pieseň piesní, Kniha múdrosti a Kniha Sirachovcova. Napísali a vydali ich v čase medzi 5. a 1. stor. pred Kr. Do tejto skupiny sa zaraďuje aj Kniha žalmov, úradná zbierka modlitieb Izraela, ktorá je však spisom samým osebe.
1.4. Autorstvo sapienciálneho myšlienkového prúdu sa tradične pripisuje Šalamúnovi (970-931 pred Kr.). Šalamún sa pre svoju mimoriadnu múdrosť stal slávnym na celom Blízkom východe (porov. 1 Kr 3, 4-15; 5, 9-14) a židovská tradícia ho pokladala za prototyp izraelských mudrcov natoľko, že mu pripísali aj spisy, ktoré vznikli niekoľko storočí po ňom (Kniha Kazateľ, Pieseň piesní a Kniha múdrosti). Lebo treba uznať, že Šalamúnova osobná múdrosť, organizácia jeho kráľovského dvora, diplomatické styky, politické a obchodné vzťahy s okolitými kráľovstvami vytvorili výhodné podmienky pre vznik a vývin sapienciálneho literárneho druhu aj v Izraeli.
2.1. Pojem múdrosti. »Múdrosť« po sémantickej stránke (hebr. chokmá) má rozsiahly význam a hlbokú myšlienkovú náplň. Vo všeobecnosti ju možno opísať nielen ako rozumovú činnosť, ktorou sa nadobúdajú teoretické vedomosti, ale najmä ako schopnosť poznávať pravdy o ľudskej existencii a nadobúdať skúsenosti potrebné alebo užitočné pre život. Konkrétnejšie je to schopnosť rozumne a úspešne vybavovať rodinné a spoločenské záležitosti, inokedy je to zas kompetencia v povolaní, v zamestnaní alebo v umení. Častejšie sa slovom »múdrosť« označuje opatrnosť v reči a v správaní, ale i šikovnosť a prefíkanosť, aby sa vyhlo nebezpečenstvu a podvodu. Bežne je však »múdrosť« ekvivalentom správneho úsudku, ktorý umožňuje rozoznávať, čo je dobré a čo je zlé pre človeka, či už v telesnom alebo v mravnom zmysle. Z povedaného vyplýva, že význam a cieľ múdrosti je vždy eminentne praktický, a to aj vtedy, keď treba riešiť ťažké existenčné problémy, ako sú aj tajomstvo života smrti, utrpenie nevinného a pod.
2.2. Literárny druh. Literárny druh sapienciálnej tvorby - ktorý sa vo forme poučného, najčastejšie obrazne podaného výroku ľudovej múdrosti odpradávna používal ako účinný prostriedok na vyjadrenie univerzálne platnej pravdy alebo zásady, potvrdenej dlhoročnou ľudskou skúsenosťou - je známy pod názvom »príslovie« (hebr. mášal). Vyznačuje sa lapidárnym štýlom, rytmickou výstavbou verša a poučným výrokom s veľmi zhusteným obsahom. Tento literárny druh bol rozšírený a používaný v celej oblasti starovekého Blízkeho východu. Možno povedať, že veľa právd, vyslovených v prísloviach, je vlastne spoločným vlastníctvom ľudstva a ovocím ľudskej múdrosti a vedomosti. Bohatá je najmä egyptská a sumerská sapienciálna literatúra, ale texty tohto druhu našli sa aj v Ugarite. Najmä Achíkarova múdrosť, napísaná v Mezopotámii po aramejsky, kolovala v sýrskom, arabskom, etiópskom a arménskom preklade po celom starovekom Oriente.
Treba však pripomenúť, že termín mášal sa neobmedzuje iba na označenie literárneho druhu »príslovia«. Hebrejské sloveso, od ktorého je slovo odvodené, pôvodne znamená »byť podobný«, a preto sa bežne používa aj vo význame »prirovnania« alebo »podobenstva«, ba dokonca aj na označenie dlhých výrokov alebo hymnov so sapienciálnou tematikou.
3.1. Základ múdrosti v Izraeli. V poučných spisoch Starého zákona sú mnohé state, ktoré sa síce obsahovo i formálne podobajú textom sapienciálnej literatúry okolitých národov, ale sa od nich podstatne líšia. Izraelova múdrosť sa zakladá na náboženskej skúsenosti, vyplývajúcej z poznania Boha, ktorý sa mu zjavil a ktorý s ním urobil zmluvu. I keď sa usiluje poznať a osvojiť si zásady ľudskej múdrosti, overené dlhoročnou životnou skúsenosťou, hodnotí ich na základe kritéria, ktoré je stručne zhrnuté v tomto výroku: "Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom" (Prís 1, 7; 9, 10; 15, 33; Ž 111, 10; Jób 28, 28; pozri aj Kaz 12, 13; Sir 1, 9-18, zvlášť 1, 12). »Bázeň pred Pánom« je zložitý pojem a prakticky označuje celý postoj Izraelitu k Bohu, teda izraelské náboženstvo. Je to vyznanie viery, úcta a úplná dôvera voči jedinému Bohu, ktorého existenciu, všemohúcnosť a dobrotu Izrael pozná zo stáročnej skúsenosti. Táto viera v Boha sa konkretizuje v poslušnosti jeho Zákonu a v dôvernom odovzdaní sa do jeho vôle.
3.2. Medze múdrosti. »Bázeň pred Pánom« značí nielen začiatok múdrosti, ale vymedzuje aj obsah jej pojmu. Už v najstarších zbierkach prísloví je jasne vyjadrené presvedčenie, že aj v oblasti ľudského poznania a plánov človeka treba mať vždy na zreteli prítomnosť Boha a jeho nevyspytateľnú vôľu, proti ktorej akákoľvek ľudská múdrosť alebo opatrnosť nič nezmôže (porov. Prís 16, 9; 19, 21; 21, 30 n.). Je teda nerozumný a márnomyseľný, kto si namýšľa, že všetko sám rozumne predvídal, vyriešil, a tak sa zaistil pre každý prípad (porov. Prís 3, 5. 7). Ale nerozumný a pochabý je aj ten, kto nevyužíva všetky svoje ľudské schopnosti len preto, že výsledok závisí od Boha (porov. Kaz 11, 4-6).
Všetky sapienciálne spisy poukazujú na medze ľudskej múdrosti, i keď každý svojským spôsobom. Autor Knihy Kazateľ je taký skeptický pred neistou budúcnosťou, pred tajomstvami života a v ťažkých skúškach ľudskej existencie, že pochybuje dokonca aj o samej schopnosti ľudského poznania. Jób a jeho priatelia sú zo svojej strany bezradní, lebo ľudská múdrosť im nevie dať uspokojivú odpoveď na pálčivú otázku, prečo musí trpieť aj spravodlivý. V Knihe prísloví a v Knihe Sirachovcovej sa síce už podáva dosť uspokojivé riešenie názorových rozdielov medzi ľudskou múdrosťou a náboženským učením, ale až Kniha múdrosti, poukazom na posmrtný život, v ktorom sa definitívne vyriešia záhady ľudskej existencie, dáva v tejto oblasti smerodajné kritériá.
3.3. Personifikovaná múdrosť. Biblická múdrosť, ktorá sa vyvinula v rámci historickej a náboženskej skúsenosti Izraela, sa v poexilovom období začína chápať aj ako osobitná a samostatná skutočnosť, rozdielna od Boha a od človeka, t. j. ako zosobnená, personifikovaná múdrosť. Autori sapienciálnych kníh často obdivujú a vychvaľujú nielen múdrosť, ktorá sa prejavuje v poriadku, v harmónii a v pohybe vesmíru (porov. napr. Ž 8; 19; 104), ale hovoria aj o múdrosti prítomnej pri stvorení (porov. Prís 8, 22-31) a vystupujúcej alebo konajúcej ako jedna osoba (porov. Sir 24, 5-31). Predstavovanie múdrosti ako osoby je - viac než úvahou o Božej vlastnosti alebo anticipáciou náuky o božských osobách (zjavená neskôr v NZ) - poukazom na vzácnosť a autoritu tejto múdrosti (porov. literárnu personifikáciu Božieho slova napr. v Iz 55, 10-11). Múdrosť povoláva k svojmu stolu (porov. Prís 9, 1-6) a vyhráža sa tomu, kto ju odmieta, lebo od jej prijatia alebo zamietnutia závisí život alebo smrť (porov. Prís 8, 35-36). Jej tajomnosť alebo skrytosť pred človekom (porov. Jób 28; Bar 3, 15. 31) vyzdvihuje skutočnosť, že iba Boh ju vlastní a môže ju poslať ako sprievodkyňu a priateľku človeka. Preto sa autori Knihy Sirachovcovej a Knihy múdrosti obracajú na Boha s modlitbou, aby ju obsiahli (porov. Sir 39, 5-6; Múd 8, 21), "lebo aj keby bol niekto z ľudí dokonalý, a chýbala by mu tvoja múdrosť, nebol by ničím" (Múd 9, 6). Ona však nezasahuje do života človeka s podmanivou silou prorockého slova (porov. napr. Am 3, 8; 7, 15; Jer 20, 7-10), ale pozýva ho k slobodnej a zodpovednej, usilovnej a trvalej spolupráci s ňou (porov. Sir 39, 1-11).
4.1. Sapienciálna relektúra minulosti. Mnohé sapienciálne texty (porov. napr. Jób 28; Sir 24, 1-34; Múd 7, 22-30) vyjadrujú skúsenosť viery, lebo sú ovocím modlitby a ustavičnej meditácie Božieho slova. Izrael vo svetle sapienciálnej úvahy interpretuje svoju historickú minulosť, vidí v živote svojich veľkých osobností (porov. Sir 44-50) a v exode - najvýznamnejšom období svojich dejín - dielo Božej múdrosti (porov. Múd 10-12; 16-19).
Tieto relektúry minulosti majú za úlohu podať poučenie pre prítomnosť a načrtnúť globálny sapienciálny pohľad náboženského a právneho, dejinného a kultúrneho dedičstva Izraela. V Sir 24, 10 sa tento globálny pohľad doplňuje zmienkou o kulte, čím sa naznačuje, že aj kultová služba, riadená zákonnými predpismi, je koniec koncov múdrym ustanovením vzťahu človeka k Bohu. Nadšené oslavovanie Árona a veľkňaza Šimona II. (porov. Sir 50, 1-21) svedčia o veľkej úcte kultu a kňazstva, ktoré v sapienciálnom kontexte nie sú len liturgickým ustanovením, ale sú prejavom tej múdrosti, ktorá vyšla od Boha a našla bývanie v Jeruzaleme (porov. Sir 24, 8).
4.2. Múdrosť - náboženské zmýšľanie v judaizme. Múdrosť, ako znovunadobudnutie a aktualizácia náboženského dedičstva Izraela, sa na základe ľudskej skúsenosti a rozumového uvažovania v poexilových storočiach stáva dominujúcim myšlienkovým smerom judaizmu. Toto sapienciálne zmýšľanie nadobúda pod vplyvom Božej inšpirácie funkciu slova, ktorým sa Boh v tomto období obracia na svoj ľud. Múdrosť je tak cestou spásy, ktorú Boh dáva Izraelu: vskutku, múdrosťou si ľudia nadobúdajú Božie priateľstvo (porov. Múd 7, 14). Tento pojem múdrosti je už v určitom zmysle predzvesťou novozákonnej »milosti«, ktorá je prijatím, počúvaním a nasledovaním Ježiša Krista, "ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha" (1 Kor 1, 30), čiže jedinou cestou k Otcovi (porov. Jn 14, 6).