1.1. Micheášova osoba. Micheáš (hebr. Míkáh = »kto [je] ako Jahve?«; možná narážka na 7,18: »Kto [je] Boh ako ty?« [hebr. mí-él kamóka?]) pochádzal z dedinky Moréšet-Gad [Morasti] (porov. 1,14; Jer 26,18) asi 35 km na jz. od Jeruzalema. Pravdepodobne vyšiel z maloroľníckeho prostredia ako Amos, lebo ich posolstvá majú viacero spoločných čŕt. Bol súčasníkom Ozeáša a Izaiáša (porov. 1,1 s Oz 1,1 a Iz 1,1). Celkom isto nepatril do spoločenstva tzv. »prorokov z povolania«, lebo ostro proti nim vystupuje (porov. 3,5-8). Micheáš je prorokom spisovateľom, preto ho neslobodno stotožňovať s prorokom Míkaiášom [Micheášom], Jimlovým [Jemlovým] synom, ktorý bol súčasníkom Eliáša a účinkoval v posledných rokoch kráľa Achaba (874-853 pred Kr.) (porov. 1 Kr 22,1-35; 2 Krn 18,7-8).
1.2. Prorocké účinkovanie. Micheáš pôsobil v dňoch júdskych kráľov Jótama [Joatama], Achaza a Chizkiáša [Ezechiáša], teda v čase rušných politických pomerov (asi 740-687 pred Kr.). Ako Amos v Izraelskom kráľovstve, tak Micheáš v Júdskom kráľovstve pranieroval a odsudzoval spôsob, akým sa vládnuce kruhy správali voči biednemu ľudu, korupciu zakorenenú vo všetkých spoločenských vzťahoch a kult cudzích božstiev. Ešte v čase účinkovania proroka Jeremiáša koloval o Micheášovi chýr, že bol prorokom hrozieb a trestov (porov. Jer 22,13-19). Bol svedkom zničenia Izraelského kráľovstva a Samárie (722/1 pred Kr.), ako aj invázie asýrskeho kráľa Sennacheriba do Južného kráľovstva (porov. 1,10-15) a obliehania Jeruzalema r. 701 pred Kr.
2.1. Kniha. Kniha proroka Micheáša sa v hebrejskej Biblii uvádza ako šiesty spis z dvanástich, tzv. menších prorokov, kým v Septuaginte je na treťom mieste medzi nimi. Text spisu sa zachoval dosť porušený. Okrem toho zbierku Micheášových výrokov neskôr rozšírili o viaceré aktualizačné dodatky, takže nie je vždy ľahké rozoznať state, ktoré pochádzajú priamo od proroka. Niektoré jeho autentické výroky (1,2-2,11; 3,1-12; 4,9.10.14; 5,1-4.9-13; 6,1 - 7,1) svedčia o tom, že Micheáš je jedným z najväčších starozákonných prorokov.
2.2. Vznik knihy. Ťažko určiť čas vzniku knihy. Podľa niektorých biblistov hl. 1 pochádza pravdepodobne z obdobia rozvratu Severného kráľovstva (725-721 pred Kr.), hl. 2 - 5 obsahujú proroctvá z čias kráľa Chizkiáša (716-687 pred Kr.) a stať 6,1 - 7,1 je z obdobia kráľa Menašeho [Manassesa] (687-642 pred Kr.); text 7,8-20 pravdepodobne nepochádza od Micheáša.
2.3. Literárny ráz spisu. V knihe je viac literárnych druhov, ktoré patria medzi klasické formy prorockej tradície: orákulá, hrozby, výčitky, výroky »beda«, spory, žalospevy, prisľúbenia spásy atď. Micheáš im však vtlačil osobný punc: viac ráz sa hrozby striedajú so žalospevmi (porov. napr. 1,2-16 a 7,1-7), čo je znakom, že sa mu vždy nepodarilo zvládnuť svoje city. V konflikte s predstaviteľmi vládnych kruhov používa druh súdneho sporu (porov. napr. 1,2-5; 6,1-8) a kontroverzie (porov. 2,6-11). Veľmi často používa slovné hračky, čo spôsobuje, že sú jeho výroky veľa ráz nezrozumiteľné. Jeho štýl je niekedy taký koncízny, eliptický a živý, že v mnohom pripomína Amosov priamy, často hrubý a uštipačný tón reči (porov. 2,6; 3,5).
3.1. Obsah. Hlavným námetom Micheášovho proroctva sú hrozby spreneverenému júdskemu ľudu, že jeho hriechy nevyhnutne naň privedú Boží trest. Prorok ohlasuje Boží súd nad Júdskom a Jeruzalemom. V tomto súdnom procese bude Pán sudcom a prorok bude žalobcom. Vodcovia ľudu, zvedení slovami falošných prorokov, márne sa potešujú klamnou nádejou: "Či nie je Pán medzi nami? Nepríde na nás nešťastie!" (3,11). Ako bol pád Samárie zaslúženým trestom Jakubovej nevery a vzbury proti Pánovi, tak bude zánik Jeruzalema trestom za Júdove hriechy.
Prorok však sľubuje, že Pán svojím súdom a trestom očistí a vykúpi svoj ľud, a že sa Pánov chrám stane centrom krajiny a sveta a budú doň putovať všetky národy. »Zvyšok« sa stane novým Izraelom a jeho vodca bude opravdivým pastierom, ktorý prinesie pokoj v mene Pánovom. Obnoví Betlehem a Jeruzalem a odstráni prameň každého hriechu. A Jahve ukáže svoju neprestajnú lásku (chesed) Jakubovi, ako kedysi pod prísahou sľúbil Abrahámovi a iným praotcom.
3.2. Rozdelenie knihy. Kniha proroka Micheáša obsahuje štyri jasne odlíšené skupiny prorockých výrokov:
4.1. Sociálna spravodlivosť. Micheáš sa vo vedomí, že ho posiela Boh (porov. 3,8), smelo stavia na obranu utláčaných a vykorisťovaných (porov. 2,2.8; 3,1-3) a s bezohľadnou otvorenosťou poukazuje na príčinu biedy svojho národa: mocnári a boháči v Samárii a v Jeruzaleme pohŕdajú Božími zákonmi a v hospodárstve, v politike a v spoločnosti sledujú iba vlastné záujmy. Prorok sa stavia proti vyvlastňovaniu majetkov (porov. 2,1-5; 3,2b-4), úplatkárstvu sudcov a úradníkov (porov. 3,1-3.9-11; 7,3), ziskuchtivosti a falošnosti »prorokov« (porov. 2,6-11; 3,5-8) a kňazov (porov. 3,11) a proti ich spohanštenému kultu (porov. 5,11-14; 6,6-7), čím si chceli zabezpečiť falošnú istotu a ochranu. Preto Jahve hrozí záhubou (porov. 3,12; 6,9-16). Pokoj a spásu dožičí až vtedy, keď sa budú znovu uplatňovať podmienky a povinnosti vyplývajúce z jeho zmluvy, ktoré Micheáš lapidárne vyjadril klasickou formulou: "zachovávať právo, milovať milosrdenstvo a pokorne chodiť so svojím Bohom" (6,8b).
4.2. Mesiášske knieža z Betlehema. V 5,1-5 Micheáš ohlasuje príchod nového Dávida, ktorý obnoví svoje kráľovstvo. Jeho posolstvo pripomína zhruba mesiášske texty Iz 7; 9; 11; 2 Sam 7, Ž 89. Prorok však presne udáva, že Mesiáš vzíde z "Efratského Betlehema", bude "zvrchovaný vládca" a že jeho "pôvod je odpradávna". V druhom verši sa spomína matka mesiášskeho kráľa (porov. Iz 7,14). On bude pastierom Izraelových synov a prinesie (doslovne: "bude") pokoj. Židovská a kresťanská tradícia videla v tomto orákule mesiášske proroctvo. V Novom zákone sa cituje Mich 5,1 ako doklad, že Mesiáš má pochádzať z Betlehema a že sa toto proroctvo splnilo v Ježišovom narodení (porov. Mt 2,6; pozri aj Jn 7,42).