1. Názov a význam. Slovo evanjelium pochádza z gréckeho výrazu euangélion, ktorý znamená dobrú zvesť alebo posolstvo vyvolávajúce radosť. V klasickej a mimobiblickej gréčtine sa týmto slovom označovala dobrá správa (napr. o víťazstve nad nepriateľom), ako aj odmena, ktorú dostal posol za prinesenie dobrej zvesti. V sakrálnom mimobiblickom použití znamenalo priaznivý veštecký výrok a v cisárskej dobe každý dekrét, želanie a rozkaz vladára.
Jeho hebrejský ekvivalent (besoráh) má v Starom zákone tiež význam odmeny za dobrú zvesť (porov. 2 Sam 4, 10) a niekedy označuje aj dobrú zvesť ako takú (porov. 2 Sam 18, 20.22).
V Novom zákone slovo evanjelium nadobudlo osobitný význam a označuje viacero skutočností: zvesť o blízkosti a príchode Božieho kráľovstva (porov. Mk 1, 14-15); posolstvo o narodení Ježiša Krista (porov. Lk 2, 10-11); splnenie starozákonných prisľúbení v osobe a diele Mesiáša (porov. Rim 1, 1-3); večnú spásu, ktorú Ježiš Kristus priniesol celému ľudstvu (porov. Ef 1, 13; 2 Tim 1, 10), a iné aspekty, ktoré sa vzťahujú na vykupiteľské dielo, poslanie a učenie Ježiša Krista. V 2. storočí sa slovo evanjelium stalo termínom na označenie spisu, ktorý rozpráva o živote a účinkovaní Ježiša Krista a obsahuje posolstvo spásy; teda označenie obsahu sa stalo názvom knihy.
2. Evanjelium pred evanjeliami. Dobrá zvesť, čiže posolstvo spásy, písomne zachytené vo forme evanjelií, sa najprv ohlasovalo a podávalo ústne. Pritom sa bral osobitný ohľad na novú situáciu, mentalitu a potreby poslucháčov, zvlášť tých, čo pochádzali z pohanstva. Niektoré úpravy ústne tradovaného posolstva boli podmienené aj vnútornými potrebami prvokresťanských spoločenstiev, ako je bohoslužba, príprava na krst, formulácia základných vieroučných právd, pravidlá kresťanského života a cirkevné zriadenie.
Pri posudzovaní hodnovernosti a historickosti evanjelií treba brať zreteľ na tri fázy tradície, ktorými sa Ježišovo učenie a správy o jeho živote, smrti a zmŕtvychvstaní dostali až k nám. Prvá fáza je obdobie Ježišovho života; jej obsahom je to, čo Ježiš skutočne hovoril a konal a čo jeho učeníci počuli a videli. Druhá fáza tradície je životná situácia prvotnej Cirkvi, najmä svedectvo apoštolov, ktorí Ježišovo posolstvo po jeho zmŕtvychvstaní pod vedením Ducha Svätého hlbšie pochopili a potom ohlasovali a aplikovali na potreby poslucháčov. Tretia fáza je obdobie spisovateľskej činnosti evanjelistov, ktorí tradovaný materiál o Ježišovom živote a učení zhromaždili, triedili, interpretovali, prispôsobili potrebám čitateľov a použili podľa zamerania jednotlivých evanjelií. (Podrobnejší výklad možno nájsť v inštrukcii Sancta Mater Ecclesia [= "Svätá Matka Cirkev"] o historickej pravde evanjelií, vydanej Pápežskou biblickou komisiou 21. apríla 1964.)
Z toho vyplýva, že ústne ohlasované evanjelium až po jeho písomné spracovanie vo forme dnešných evanjelií prešlo vývojovým procesom, ktorý naznačuje aj evanjelista Lukáš v prológu k svojmu evanjeliu (porov. Lk 1, 1-4). Na základe literárneho rozboru evanjelií možno zistiť, že už pred ich vznikom jestvovali určité písomné záznamy alebo menšie zbierky, ktoré jednotliví evanjelisti použili ako literárne pramene pri písaní svojich evanjelií; napr. rozprávanie o Ježišovom utrpení, zbierky podobenstiev, Ježišových výrokov - "logiá" a jeho sporov s protivníkmi, ale aj zbierky pravidiel kresťanského života a riadenia kresťanského spoločenstva atď.
3. Štyri evanjeliá. Na základe ich apoštolského pôvodu Cirkev uznáva ako autentické a kánonické iba štyri evanjeliá (lepšie povedané štvorakú formu jedného evanjelia), ktoré boli už od najstarších čias označené nadpismi "podľa Matúša", "podľa Marka", "podľa Lukáša" a "podľa Jána". Je nepravdepodobné, že tieto tituly pochádzajú od autorov príslušných spisov; určite jestvovali už v 2. stor., lebo ich poznajú Irenej, Klement Alexandrijský a Tertulián. Názvy evanjelií majú dvojaký význam: pripomínajú, že evanjelium kolovalo v štyroch podobách (porov. gréc. katá = podľa), ale zároveň označujú autorov jednotlivých evanjelií, ako o tom svedčia sýrske preklady, ktoré namiesto predložky "podľa" používajú genitív: evanjelium Matúša, evanjelium Marka atď.
Popri štyroch kánonických evanjeliách kolovalo už v prvých kresťanských storočiach veľa apokryfných evanjelií, ako je napr. Evanjelium podľa Hebrejov, Petrovo evanjelium, Filipovo evanjelium, Tomášovo evanjelium atď. Tieto spisy nepatria do kánonu inšpirovaných kníh, ale obsahujú cenný materiál, ktorý umožňuje lepšie pochopiť historické pozadie kánonických evanjelií.
Kresťanská tradícia označuje štyroch evanjelistov symbolmi štyroch bytostí podľa videnia proroka Ezechiela (porov. Ez 1, 5-14). Človek je symbolom Matúša, ktorý začína svoje evanjelium rodokmeňom, teda ľudským pôvodom Ježiša Krista. Lev symbolizuje Marka, lebo jeho evanjelium sa začína správou o účinkovaní Jána Krstiteľa na púšti. Býk je symbolom Lukáša, ktorý svoje evanjelium začína opisom Zachariášovej obety v chráme, a orol je symbolom Jána, ktorý vo svojom prológu "sa vznáša" až do Božieho tajomstva a učí, že "Slovo bolo Boh" (porov. Jn 1, 1).
4. Synoptické evanjeliá. Prvé tri evanjeliá (podľa Matúša, Marka a Lukáša) podávajú v základe ten istý prehľad Ježišovho života a učenia. Nazývajú sa synoptickými (z gr. sýnopsis - celkový pohľad, prehľad), lebo keď sa ich texty zostavia do paralelných stĺpcov, možno jedným (celkovým) pohľadom postihnúť ich slovné a štylistické vzťahy, podobnosti a odlišnosti. Vzájomná literárna závislosť synoptických evanjelií je predmetom vedeckého bádania, nazývaného "synoptická otázka".
Riešením synoptickej otázky sa vedci začali systematicky zaoberať až v polovici 18. stor., hoci nechýbajú pokusy o riešenie ani v kresťanskom staroveku. Napr. svätý Augustín zastával mienku, že prvé písané evanjelium pochádza od Matúša, z ktorého Marek urobil výťah, kým Lukáš spracoval a doplnil Matúšovo evanjelium. V modernej dobe najlepšie vypracovanou a najviac rozšírenou vedeckou hypotézou o vzniku troch synoptických evanjelií je tzv. teória dvoch prameňov. Jej autorom je H. J. Holtzmann, ktorý ju rozpracoval vo svojom diele "Synoptické evanjeliá" r. 1863. Podľa tejto teórie najstaršie je Markovo evanjelium, z ktorého čerpali Matúš a Lukáš ako z hlavného literárneho prameňa, ale použili aj iný prameň, tzv. prameň logií, obsahujúci najmä Ježišove výroky; okrem toho každý evanjelista použil aj svoj osobitný materiál.
Teória dvoch prameňov sa dnes bežne prijíma ako pracovná hypotéza. Objasnila už viaceré problémy synoptickej otázky, najmä pokiaľ ide o redakčnú prácu Matúša a Lukáša. Okrem toho dostatočne vysvetlila vznik a príčinu dodatkov, vynechaní a transpozície textov v jednotlivých synoptických evanjeliách. Nemohla však presvedčivo a definitívne vyriešiť synoptickú otázku, už aj preto, že dala podnet na diskusie o nových problémoch: o prameňoch samého Marka, o synoptickom materiáli v Jánovom evanjeliu, ako aj o spoločnom materiáli tradície u Pavla a u synoptikov.
Podľa uvedenej teórie vznikli synoptické evanjeliá v tomto poradí: Markovo evanjelium napísal v rímskom prostredí okolo r. 70 po Kr. autor, ktorý mal v úmysle prispôsobiť palestínsku tradíciu o Ježišovi, aby bola prístupnejšia kresťanom, obráteným z pohanstva. Matúš napísal svoje evanjelium okolo r. 80-90 v Sýrii pre grécky hovoriace kresťanské spoločenstvo, v ktorom mnoho veriacich pochádzalo zo židovského prostredia. V tom istom čase a azda aj v tej istej zemepisnej oblasti napísal Lukáš evanjelium pre mimopalestínskych kresťanov, pochádzajúcich z pohanstva.
5. Evanjelium ako literárny druh. Z hľadiska slovesného umenia a tvorby kánonické evanjeliá predstavujú nový literárny druh. Nie sú to životopisy, lebo nekladú dôraz na činitele, ktoré ovplyvnili vnútorný a dejinný vývin Ježišovej osobnosti (dedičné vlohy, príbuzenstvo, sociálne postavenie, vplyvy prostredia, osudové nevyhnutnosti atď.), ale ani pamäti, v ktorých by sa voľne podávali výroky a fakty z Ježišovho života; tým menej chcú predstaviť Ježiša ako hrdinu, ktorý sa preslávil mimoriadnymi činmi a zázrakmi. Cieľom evanjelií je vzbudiť a posilniť vieru v Ježiša Krista a v jeho poslanie tým, že ho ohlasujú ako prisľúbeného Mesiáša a Spasiteľa, ktorý zjavil ľuďom jediného, živého Boha; ako súhrn kresťanského učenia viery o Ježišovi, Mesiášovi, sú evanjeliá výbornou pomôckou pri vyučovaní veriacich, ale zároveň slúžia aj neveriacim na poznanie kresťanského posolstva. Pritom treba zdôrazniť, že evanjelisti úplne ustupujú do úzadia, aby tým viac vyniklo posolstvo, ktoré ohlasujú svojimi spismi.
V tomto súvise je vhodné pripomenúť, že otázka, kto je autor evanjelia alebo iného novozákonného spisu, vôbec nesúvisí s otázkou jeho inšpirácie. Kánonickosť, t. j. skutočnosť, že určitý spis Cirkev zaradila do kánonu inšpirovaných kníh, nie je viazaná na autentickosť autora, čiže na to, či text pochádza od uvedeného, predpokladaného alebo tradíciou potvrdeného autora. Ak sa teda na základe prísneho vedeckého skúmania prišlo k záveru, že dnešná forma istého spisu, ktorý sa pripisoval určitému autorovi, nepochádza od neho (napr. že List Hebrejom nepochádza od Pavla, ako sa predtým myslelo), neuberá to nič na hodnote a autorite inšpirovaného spisu. Daný spis a jeho text má vnútornú, od autora nezávislú hodnotu, lebo je posvätný a Bohom inšpirovaný, a ako taký ho treba čítať a vykladať v Cirkvi.