1. Adresát: kresťanské spoločenstvo vo Filipách. Filipy bolo staroveké mesto v Macedónsku, pôvodne nazývané Krenides (gréc. = »malé pramene«), ktoré r. 356 pred Kr. dobyl Filip II., otec Alexandra Veľkého, a nazval po sebe Filipy. Pre strategickú polohu mesta a pre blízke bane na zlato a striebro ho r. 168 pred Kr. zaujali Rimania. Roku 31 pred Kr. cisár Augustus povýšil Filipy na vojenskú kolóniu s »italským právom« (oslobodenie od daní). Tak sa mesto na dôležitej rímskej ceste Via Egnatia, ktorá spájala hlavné mesto ríše Rím s Východom, stalo »malým Rímom Orientu«. Bývali v ňom okrem miestnych Macedóncov zväčša rímski vojenskí vyslúžilci. Židov tam bolo málo, takže nemali ani synagógu, iba nejaké miesto na modlitbu vonku z mesta pri riečke Gangites (porov. Sk 16,13).
Pavol navštívil Filipy na druhej misijnej ceste r. 50/51 a založil tam prvú kresťanskú obec na európskej pôde (porov. Sk 16,12-40). Prvou kresťankou sa stala istá žena menom Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry (porov. Sk 16,14), a s ňou iné ženy, ktoré neskôr zohrali dôležitú úlohu vo filipskej komunite (porov. Flp 4,2). Na tretej misijnej ceste Pavol navštívil Filipy ešte dvakrát: v jeseni r. 57 (porov. Sk 20,1 n.) a na Veľkú noc r. 58 (porov. Sk 20,3-6); tam pravdepodobne napísal Druhý list Korinťanom (porov. 2 Kor 7,5-7). Kresťania tejto malej cirkevnej obce pochádzali zväčša z pohanstva a vyznačovali sa osobitnou oddanosťou Pavlovi, takže jedine od nich prijal podporu (porov. Flp 4,15 n.; 2 Kor 11,8 n.).
2. Okolnosti a cieľ listu. Pavol je vo väzení (porov. 1,7.12 n.) a týmto listom ďakuje kresťanom vo Filipách za peňažnú pomoc, ktorú mu tam poslali prostredníctvom Epafrodita (porov. 4,14.18; 2,25). Epafroditos u Pavla ťažko ochorel a po uzdravení ho Pavol poslal s týmto listom naspäť do Filíp (porov. 2,25-30). V liste podáva Filipanom správy o svojej situácii vo väzení (porov. 1,12-18), oznamuje im, že počíta so skorým prepustením na slobodu (porov. 1,26; 2,24), ale že najprv k nim pošle Timoteja (porov. 2,19-23). I keď vo filipskej kresťanskej obci neboli nejaké zvláštne problémy, nebola bez ťažkostí a nebezpečenstiev. Medzi kresťanmi boli určité napätia zapríčinené ctižiadosťou a nesvármi (porov. 2,3 n.; 4,2), boli vystavení vonkajšiemu prenasledovaniu (porov. 1,27-30) a hrozilo im nebezpečenstvo zo strany judaizátorov (porov. 3,2-11). Pavol povzbudzuje Filipanov k svornosti, jednote, vytrvalosti a vernosti vo viere.
3. Rozdelenie a obsah listu:
Úvod (1,1-11):
Záverečný pozdrav (4,21-23).
4. Literárna jednota listu. Medzi biblistami sa už vyše dvadsať rokov diskutuje o literárnej jednote Listu Filipanom, t. j. o tom, či dnešný spis bol pôvodne jeden list, alebo či vznikol neskorším spojením viacerých samostatných listov adresovaných filipskej kresťanskej obci. Tento literárno-kritický problém sa zakladá na zistení, že na dvoch miestach je myšlienkový postup listu prerušený: 3, 1b (vážna výstraha pred judaizátormi) a 4, 10 (vďaka za poslanú podporu). Okrem toho sa v liste odzrkadľujú viaceré odlišné situácie, v ktorých sa nachádzala filipská komunita i sám Pavol. V hl. 1-2 je Pavol vo väzení (porov. 1, 7; 1, 12-26) a filipskej obci nehrozí nijaké vonkajšie nebezpečenstvo, kým v 3. hlave niet ani zmienky o Pavlovom väznení a cirkev vo Filipách ohrozujú Pavlovi protivníci judaizátori. Na základe týchto štylistických a obsahových rozdielov mnohí biblisti zastávajú názor, že Pavol napísal Filipanom viac listov a neznámy redaktor ich po Apoštolovej smrti spojil v jeden list. V chronologickom poradí by šlo o tieto listy:
Flp A: 4, 10-20 = ďakovný list za podporu
Flp B: 1, 1 - 3, 1a + 4, 2-7.21-23 = list z väzenia
Flp C: 3, 1b - 4, 1.8.9 = polemický list.
Niektorí biblisti zjednodušujú tento obraz a redukujú tri hypotetické listy (spojením listov A a B) na dva.
Proti týmto hypotézam, založeným iba na vnútorných argumentoch, zástancovia literárnej jednoty Listu Filipanom zdôrazňujú skutočnosť, že v dlhej histórii výkladu tohto listu nebolo nijakej pochybnosti o tom, že List Filipanom bol pôvodne jeden list, ktorý Pavol napísal z väzenia. Pýtajú sa prečo by bolo došlo k údajnej redakcii a z akého dôvodu by boli uvedené hypotetické listy, okyptené o úvody a spojené v jeden list. Štylistické a myšlienkové ruptúry možno podľa nich vysvetliť napríklad tým, že Pavol písal list niekoľko dní, medzitým dostal nové správy o situácii vo filipskom spoločenstve a reagoval na ne. Treba zvlášť zdôrazniť, že v dnešnej forme Listu Filipanom je viacero momentov, ktoré poukazujú na jeho jednotu, ako je napr. téma radosti (porov. 1, 4.18. 25; 2, 2.17-18.28-29; 3, 1; 4, 1.4.10), paralelizmus myšlienok a rozličných termínov v statiach Flp 2, 6-11 a 3, 20-21, spomienka súženia, ktoré musel zniesť Pavol (porov. 1, 30; 2, 17; 4, 14) i Filipania (porov. 1, 27-30), a iné.
5. Miesto a čas napísania listu. O mieste a čase napísania listu jestvuje viacero mienok. Keďže list bol napísný vo väzení, prichádzajú do úvahy tri mestá: Rím, Cézarea a Efez. Zmienka o pretóriu (porov. 1, 13) a pozdravy tých, "čo sú z cisárovho domu" (4, 22), by svedčili o väzení v Ríme. To bola až donedávna tradičná mienka biblistov: podľa nej bol list napísaný okolo r. 61-62. Ale vzdialenosť medzi Rímom a Filipami (4-5 týždňov cesty), časté styky Filipanov s Pavlom (porov. 2, 19; 2, 25) a neskorá redakcia listu, ktorú táto mienka predpokladá, sa nezhodujú s údajmi v liste. Pre tieto dôvody je nepravdepodobný aj názor iných autorov, že list bol poslaný z väzenia v Cézarei okolo č. 59. Dnes prevažná väčšina odborníkov zastáva názor, že list bol napísaný z väzenia v Efeze v r. 56-57. Ťažkosti, s ktorými sa Pavol stretol v Efeze (porov. 1 Kor 15, 32), a nebezpečenstvá života, ktoré tam podstúpil (porov. 2 Kor 1, 3-8), sú v súlade s údajmi Listu Filipanom. Zemepisná blízkosť, časté cesty medzi Filipami a Efezom, ktoré bolo možno urobiť za týždeň, príznačná rečová a obsahová podobnosť s veľkými náukovými listami, najmä s Druhým listom Korinťanom, potvrdzujú túto mienku. "Pretórium", o ktorom sa Pavol zmieňuje (1, 13), môže označovať palác rímskeho miestodržiteľa v Efeze. K "cisárovmu domu" (4, 22) sa počítali aj otroci a prepustenci, o ktorých svedčia náhrobné nápisy objavené v Efeze.
6. Teologický a duchovný význam listu. List Filipanom (aj List Filemonovi) má zo všetkých Pavlových listov najviac znakov, ktoré charakterizujú literárny druh listu. Pavol v ňom nevykladá dôležité teologické témy ako v Liste Galaťanom a v Liste Rimanom, ani nepodáva riešenie naliehavých problémov kresťanského života ako v Prvom a Druhom liste Solúnčanom alebo v Prvom a Druhom liste Korinťanom, i keď ani filipská obec nebola bez ťažkostí. List Filipanom má príležitostný a dôverný ráz: je to úprimný rozhovor otca s deťmi, z ktorého vyžaruje pokoj a radosť aj do duše moderného čitateľa.
V Liste však nechýbajú ani výroky a state s hlbokou teologickou náplňou. Osobitnú zmienku si zasluhuje kristologický hymnus (2, 6-11), opravdivá perla kresťanskej viery a duchovnosti. Hoci mnohí biblisti pokladajú text za Pavlovu skladbu, na základe najnovších literárnokritických bádaní sa prišlo k záveru, že veľmi pravdepodobne ide o predpavlovský liturgický hymnus, ktorý sa používal v liturgii prvokresťanskej Cirkvi. Pavol ho v tomto liste cituje, aby na Kristovom príklade motivoval a teologicky podložil svoje výzvy na jednotu, svornosť a pokorný vnútorný postoj, aký mal Ježiš Kristus. Tento postoj sa v hymne vyjadruje pojmom a výrazom kénosis ("zrieknutie sa seba samého", porov. 2, 5-7). Stať 2, 1-4. 5-11 je dôkazom neobyčajnej Pavlovej schopnosti použiť hlboké teologické pravdy na podnietenie kresťanského života.
V tomto zmysle Pavol predstavuje kresťanom seba samého ako vzor (3, 17) života, ktorého centrom je Kristus, najmä keď zdôrazňuje, že je služobníkom Krista Ježiša (1, 1), že pre neho "žiť je Kristus" (1, 21), že je uväznený pre Krista (1, 13), že v jeho tele je oslávený Kristus (1, 20), že pre neho sa vzdal všetkých výsad a predností (3, 7 n.) a že v Kristovi, ktorý ho posilňuje, dokáže všetko (4, 13). Pavol vyznáva, že sa ho Ježiš Kristus zmocnil (3, 12) a že túži iba po tom, aby sa Kristovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie opäť uskutočnili v jeho živote (3, 10 n.) až do dňa, keď bude navždy s Kristom (1, 23). Pavol túži po Filipanoch "srdcom Krista Ježiša" (1, 8) a stavia im pred oči zmýšľanie Ježiša Krista (2, 5-11) v nádeji, že on "pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" (3, 21).
Autori definujú List Filipanom ako "list radosti", lebo v ňom Pavol (vo väzení!) neprestajne zdôrazňuje radosť, ktorá má sprevádzať život kresťana vo všetkých situáciách: "Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!" (4, 4).