1. Adresát: kresťanské spoločenstvo v Kolosách. Kolosy bolo staroveké mesto v juhozápadnej Frígii, asi 200 km na východ od Efezu. Spolu so susednými mestami Hierapolom a Laodiceou (porov. Kol 2, 1; 4,13) bolo centrom výroby látok a farbenia vlny. Hoci Pavol na svojej tretej misijnej ceste prešiel celou Frígiou (porov. Sk 18, 23), zdá sa, že nikdy osobne neohlasoval evanjelium v Kolosách (porov. Kol 2, 1). Tamojšiu kresťanskú obec založil jeho spolupracovník Epafras (porov. Kol 1, 7; 4,12) a neskôr ju spravoval Archippos (porov. Kol 4, 17). Významnejšími osobnosťami tohto spoločenstva boli Filemon (porov. Flm 2) a Onezimos (porov. Kol 4, 9). Kresťania boli zväčša pohanského pôvodu (porov. Kol 1, 21.27; 2,13), Frígovia a Gréci; obrátených zo židovstva bolo málo. Cirkev v Kolosách sa schádzala v súkromných domoch; z nich sa osobitne spomína dom Nymfy (porov. Kol 4, 15) a dom Filemona (porov. Flm 2).
Do mladej cirkvi v Kolosách sa votreli falošní učitelia, ktorí hlásali teoretický i praktický synkretizmus poskladaný z helenistických a židovských prvkov. Vyhlasovali sa za »osvietených« kresťanov a vo svojej »filozofii« (porov. Kol 2, 8) učili uctievanie anjelov (2, 18) a najmä »živlov sveta«, t. j. kozmických mocností, ktoré riadia svet (porov. 2, 8.20). Podľa ich učenia sú tieto mocnosti nielen pôvodcami kozmu, ale vládnu aj nad človekom, určujú jeho životné osudy a udeľujú spásu a nesmrteľnosť tomu, kto si ich uctieva s »poníženosťou« (porov. 2,18) a askézou (porov. 2, 16.21) a pritom sa usiluje vstúpiť do spoločenstva s nimi prostredníctvom videní (porov. 2, 18). Z asketického hľadiska vyžadovali (porov. 2, 20) umŕtvovanie (porov. 2, 21) a prísnosť voči telu (porov. 2, 23), aby sa tak oslobodili od neho. Kládli veľký dôraz na zachovávanie určitých sviatkov, novmesiaca a soboty (porov. 2, 16). Týmito pomýlenými ideami uberali falošní učitelia Kristovi na prvenstve i na jeho zvrchovanom a ústrednom postavení a znehodnocovali účinky jeho vykupiteľského diela.
2. Okolnosti a cieľ listu. Epafras informoval Pavla vo väzení o stave cirkvi v Kolosách. Okrem dobrých správ (porov. 1, 3-8) priniesol informácie aj o bludnom učení, ktoré začali medzi veriacimi šíriť falošní učitelia. Na základe týchto správ napísal Pavol Kolosanom list, aby ich vystríhal pred nebezpečenstvom omylov vo viere a v kresťanskom živote a aby ich utvrdil v apoštolskom učení, ktoré im od začiatku ohlasoval Epafras (porov. 1, 7 n.; 4, 12). Pavol s obdivuhodnou odvahou používa terminológiu falošných učiteľov, aby tým výraznejšie odkryl ich pomýlené názory a aby ho Kolosania lepšie pochopili.
3. Rozdelenie a obsah listu:
Úvod (1, 1-14):
Záver (4, 7-18):
4. Literárne a teologické zvláštnosti listu. Z jazykovej stránky treba vyzdvihnúť lexikálne a štylistické zvláštnosti, ktorými sa List Kolosanom líši od ostatných Pavlových listov. Je v ňom 33 neologizmov, ktoré sa v iných textoch Nového zákona nevyskytujú (tzv. hápax legómena); 15 z nich nepoužil ani Pavol v iných listoch. Prekvapuje aj to, že v liste chýbajú niektoré charakteristické pojmy Pavlovej teológie ako »zákon«, »ospravodlivenie«, »spravodlivosť«, »sloboda«, »hriech«, a »spása«. Štylistickou zvláštnosťou listu je používanie slov odvodených z toho istého koreňa (porov. napr. 2,19: "rastie Božím vzrastom"); paronomázia a opakovanie synoným (porov. napr. 1,9: "modliť sa a prosiť"; 1,22: "svätí, nepoškvrnení a bez úhony"). Štýl listu je často ťarbavý a rozvláčny, vetné konštrukcie sú nejasné (porov. napr. stať 1,9-20, ktorá v gréckom texte tvorí jednu vetu!; pozri aj 2, 8-15; 1,3-8).
Z teologického hľadiska treba vyzdvihnúť, že kristológia je v Liste Kolosanom rozvinutejšia: Kristus je prostredníkom a udržovateľom stvorenia (1,16n.), skrze neho je všetko (aj "na nebi") zmierené s Bohom (1, 19 n.). On je "hlavou tela, Cirkvi" (1,18; 2, 9), a nie iba jedno telo, ktoré spája všetky údy (porov. Rim 12, 4 n.; 1 Kor 12, 12n.). Kristológia Listu Kolosanom je prevažne kozmologicky orientovaná (1, 16-19; 2,9 n.19) a má podobu hymnických výpovedí (1, 15-20; 2, 9-15).
5. Problém autentickosti listu. Osobitný literárny a teologický ráz Listu Kolosanom podnietil diskusiu o jeho pôvode a autentickosti. Viacerí vedci zastávajú názor, že list nenapísal Pavol, ale jeden z jeho žiakov, prípadne neskorší redaktor z okruhu Apoštolovej tradície. Väčšina odborníkov však pripisuje list Pavlovi. Literárne zvláštnosti vysvetľujú tým, že Pavol sa v liste zaoberá špecifickými otázkami, vyvolanými učením falošných učiteľov. Ich pomýlené názory vyvracia tak, že používa ich vlastnú terminológiu, ale s inou myšlienkovou náplňou. A naozaj početné hápax legómena sa zväčša vyskytujú v polemickom kontexte listu. Aj kristológia spisu je podmienená myšlienkovým sledom falošných učiteľov. Ale jej vývoj v Liste Kolosanom je úplne v línii pravých Pavlových listov (o Kristovi, zmieriteľovi všetkého porov. 1 Kor 8, 6; 10,4; 2 Kor 5, 19; o Kristovi, Pánovi nad všetkými mocnosťami porov. Gal 4, 3.9; Rim 8, 38n.; Flp 2, 10 n.). Rozhodujúcim argumentom pre Pavlovo autorstvo je veľká podobnosť medzi Listom Kolosanom a Listom Filemonovi, ktorý sa všeobecne pokladá za protopavlovský spis: Pavol je vo väzení, môže však prijímať návštevy; osoby, ktoré pozdravuje, sú tie isté (porov. Kol 4, 10-14 s Flm 23 n.); v oboch listoch sa hovorí o poslaní Onezima (porov. Kol 4, 9 s Flm 12) a apeluje sa na Archippa (porov. Kol 4, 17 s Flm 2).
Podľa viacerých biblistov Pavol napísal List Kolosanom vo väzení v Ríme, teda v r. 61-63. Pravdepodobnejšia je však mienka mnohých odborníkov, podľa ktorej bol list poslaný z väzenia v Cézarei v r. 58-60. Doručiteľom listu bol Tychikus (porov. 4, 7 n.), kým Epafras ostal po boku Apoštola ako dobrovoľný spoluväzeň, aby mu pomáhal (porov. Flm 23).
6. Teologický a duchovný význam listu. V rámci obsahovej koncepcie listu možno rozlíšiť niekoľko menších literárnych jednotiek, ktoré majú dôležitú úlohu v tematickom rozvrhu spisu. V náukovej časti má ústredné miesto kristologický hymnus (1, 15-20) a fragment kristologického vyznania viery (2, 14-15). V morálno-poučnej časti sú tzv. katalógy nerestí (porov. 3, 5-8) a čností (porov. 3, 12), ako aj rodinné pravidlá (porov. 3,18 - 4,1).
Kristologický hymnus (1, 15-20) predstavuje hlavnú tému celého listu a zároveň je akoby syntézou teológie Listu Kolosanom. Slávnostným a lapidárnym štýlom Pavol ohlasuje všeobecný a definitívny primát Krista, ktorý sa svojou stvoriteľskou činnosťou (1,15-18a) a vykupiteľskou obetou (1, 18b-20) stal hlavou všetkého, aj kozmických mocností (2,10). Kristus je teda naozaj zvrchovaným Pánom všetkého, "čo je na zemi aj čo je na nebi" (1, 20).
Duchovné posolstvo Listu Kolosanom spočíva v optimistickom chápaní všetkých skutočností. Toto chápanie sa zakladá na kristocentrickom svetonázore, že Kristus je Pánom sveta a dejín. List Kolosanom môže byť aj dnes prameňom sily a odvahy pre Cirkev a vôbec pre kresťanov utláčaných svetskými mocnosťami a ich zotročovateľskými štruktúrami. Iba Kristus a jeho posolstvo zaručuje všetkým ľuďom opravdivú slobodu a ľudskú dôstojnosť.