1. Adresát: kresťanské spoločenstvo v Solúne. Solún (gr. Thessaloniké = »víťazstvo Tesálie«) bolo staroveké obchodné a kúpeľné mesto v Macedónsku, pôvodne nazývané Therma (= teplý prameň). Roku 315 pred Kr. ho kráľ Kassandros (316-297 pred Kr.) prestaval a nazval Thessaloniké na počesť svojej manželky, nevlastnej sestry Alexandra Veľkého. Pre svoju strategickú polohu (ležalo na vojenskej ceste Via Egnatia, ktorá spájala krajiny Egejského mora s Rímom) a veľký prístav sa r. 146 pred Kr. stalo hlavným mestom rímskej provincie Macedónsko a r. 42 slobodným mestom, spravovaným politarchami (správcami mesta; porov. Sk 17,6.8). Obyvatelia boli poväčšine Tesálčania a Gréci. Židia tu mali svoju synagógu (porov. Sk 17,4).
Pavol, Sílas a Timotej prišli do tohto prvého európskeho veľkomesta na druhej misijnej ceste (asi r. 50) a začali ohlasovať evanjelium najprv v synagóge a potom v súkromnom dome istého Jasona (porov. Sk 17,2.5). Medzi Židmi nemali veľký úspech, ale priviedli k viere veľké množstvo bohabojných Grékov a nemálo vznešených žien (porov. Sk 17,4), takže sa tam vytvorila kvitnúca kresťanská obec, ktorá navždy ostala Pavlovi oddaná úprimnou láskou (porov. 1 Sol 2,7-12). Pre nepriateľský postoj Židov museli Pavol a Sílas po nejakom čase mesto opustiť a uchýliť sa do Berey (porov. Sk 17,5-11). Podľa mienky odborníkov Pavol pobudol v Solúne asi dva alebo tri mesiace. Na tretej apoštolskej ceste Pavol pravdepodobne ešte raz navštívil solúnsku cirkev (porov. Sk 20,1-4). Zo Solúna pochádzali Aristarchus a Sekundus, jeho učeníci a sprievodcovia na cestách (porov. Sk 20,4; 27,2).
2. Okolnosti a cieľ listu. Po nútenom odchode zo Solúna a z Berey (porov. Sk 17,10-15) Pavol odišiel sám do Atén. Po márnych pokusoch vrátiť sa do Solúna (porov. 1 Sol 2,17 n.), keď to už Pavol nemohol ďalej vydržať (porov. 1 Sol 3,1), poslal tam z Atén Timoteja, aby tamojších kresťanov "utvrdil a povzbudil vo viere" (1 Sol 3,2). Medzitým Pavol odišiel do Korintu, kde mu Timotej priniesol zo Solúna dobré správy (porov. 1 Sol 3,6-10 so Sk 18,1.5), ale zároveň mu referoval o nepriateľstve Židov a o prenasledovaní, ktorému bola vystavená mladá kresťanská obec (porov. 1 Sol 2,14 n.). V obave, aby jeho "námaha nevyšla nazmar" (porov. 1 Sol 3,5), Pavol napísal z Korintu v období medzi jeseňou r. 50 a jarou r. 51 (teda asi 20 rokov po Ježišovej smrti) svoj prvý apoštolský list, ktorý sa pokladá za najstarší zachovaný spis Nového zákona. Obsah listu je spätným pohľadom na Pavlove vzťahy k solúnskej cirkvi vo forme dlhého vďakyvzdania Bohu za obrátenie a pokrok Solúnčanov vo viere (hl. 1-3), ako aj povzbudením k horlivému kresťanskému životu v nádejnom očakávaní blízkeho Pánovho príchodu čiže parúzie (hl. 4-5).
3. Rozdelenie listu:
Pozdrav (1,1).
Záver (5,25-28).
4. Charakteristické črty listu. Prvú časť listu (1,2 - 3,13) možno pokladať za »naratívne vďakyvzdanie«. Spočíva v tom, že Pavol v retrospektíve oživuje a pripomína svoje osobné zážitky a svoje osobné vzťahy k Solúnčanom, aby tak motivoval svoje vďakyvzdanie za dielo spásy, ktoré Boh vykonal v ich kresťanskom spoločenstve. Z formálneho hľadiska pozoruhodné je zdôrazňovanie vzájomnosti vzťahov medzi Pavlom (i jeho spolupracovníkmi) a Solúnčanmi, dosahované striedavým používaním slovesných tvarov »my… a vy…« alebo »vy… a my…«. Pavol tak chcel poukázať na vnútorný a bratský pomer medzi misionármi a kresťanským spoločenstvom, ktoré sa utvorilo ohlasovaním a prijatím evanjelia.
V druhej časti listu (4,1 - 5,24) Apoštol napomína, poučuje a povzbudzuje solúnskych kresťanov k životu v súlade s evanjeliovým posolstvom. Nie je to však chladný výklad morálnych princípov. Pavol sa usiluje svojich čitateľov presvedčiť, a preto apeluje na ich vôľu, hovorí ich srdcu, aby im tak pomohol rásť vo viere a vychoval z nich dospelých kresťanov (porov. napr. 3,12; 4,1; 4,10; 5,23). Pritom sa stále odvoláva na Božiu vôľu (porov. 4,3; 5,18), na Božie poučenie (porov. 4,9), na Pánovo slovo (porov. 4,15) a na Pánovu autoritu (porov. 4,1n.).
List ukazuje, že Pavol bol v stálom kontakte s kresťanskými cirkvami, ktoré založil, a staral sa o duchovný pokrok a život viery tamojších veriacich.
5. Teologický a pastoračný význam listu. Prvý list Solúnčanom je cenným historickým dokumentom o prvých kresťanských spoločenstvách a o základných pravdách kresťanskej viery toho obdobia. Z teologického hľadiska je dôležitý najmä preto, že podáva Pavlovo učenie o apoštolskom poslaní a evanjelizácii medzi pohanmi (porov. 1,2-10). Pavol osobitne zdôrazňuje, že Boh privádza ľudí k spáse prostredníctvom apoštolov (porov. 2,3-13), ktorých posolstvo je Božie slovo (porov. 2,13), ohlasované v mene a z moci Ježiša Krista (porov. 4,1-2), a preto ho treba prijímať s vierou (porov. 1,3.8; 3, 2.5.6.7.10; 5,8).
V tomto súvise Pavol dojímavým spôsobom učí, v čom spočíva pastorácia. Duchovný pastier sa má i napriek svojej úradnej autorite "starať ako matka s láskou o svoje deti" (2,7) a "ako otec povzbudzovať a napomínať svoje deti" (2,11); slovom, má byť ochotný "odovzdať im nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život" (2,8).
Osobitnú zmienku si zasluhuje eschatológia listu, najmä pokiaľ ide o parúziu, t. j. druhý Kristov príchod (porov. 4,13 - 5,10). Z hľadiska kresťanskej etiky sú smerodajné Pavlove napomínania a povzbudenia k svätosti a bratskej láske (porov. 4,1-12).