1. Autor. Podľa starodávnej tradície je autorom listu Jakub Mladší, »Pánov brat«, syn Kleopasa a Márie (porov. Jn 19,25), brat Jozefa /Jozesa/, Júdu a Šimona (porov. Mt 13,55; Mk 6,3; 15,40.47; Júd 1). Mnohí si ho mýlia s Jakubom, Alfejovým synom (porov. Mt 10,3; Sk 1,13), jedným z Dvanástich, lebo neprávom stotožňujú Alfeja s Kleopasom. Autor listu nebol učeníkom Ježiša Nazaretského, ale mal vedúce postavenie v jeruzalemskej cirkevnej obci (porov. Sk 12,17; Gal 2,9) asi preto, že bol Ježišovým príbuzným (porov. Gal 1,19: "Jakub, Pánov brat") a že sa mu zjavil vzkriesený Kristus (porov. 1 Kor 15,7). Mal rozhodujúce slovo na Apoštolskom sneme v Jeruzaleme a pri formulovaní apoštolského dekrétu adresovaného kresťanom z pohanstva (porov. Sk 15,13-21). Po Petrovom odchode z Jeruzalema (porov. Sk 12,17.) sa stal predstaveným tamojšej cirkevnej obce (porov. Sk 21,17 n.). Podľa tradície prísne zachovával nazirejský sľub a vyznačoval sa vernosťou Zákonu, takže ho nazývali »Spravodlivým«. V prvotnej Cirkvi sa na neho často odvolávali zástancovia konzervatívneho judaistického smeru (porov. Gal 2,12; Sk 11,3; 15,1.5; 21,20), hoci on sám nevyžadoval od kresťanov obrátených z pohanstva, aby zachovávali obriezku a iné predpisy Zákona (porov. Sk 15,19 n.; Gal 2,6-10). Asi r. 62 ho na podnet veľkňaza Annáša II. zhodili z chrámovej veže a ukameňovali (porov. Jozef Flávius, Starožitnosti XX, ix, 1; Euzébius, Historia Ecclesiastica II, 23,4).
Proti spomenutému tradičnému názoru o autorstve Jakubovho listu niektorí moderní autori zastávajú mienku, že pôvodcom spisu je anonymný židokresťanský učiteľ a uvádzajú tieto dôvody: gréčtina spisu je veľmi pekná, až vycibrená, citácie Starého zákona sú podľa Septuaginty, spis polemizuje so zle pochopenou Pavlovou teológiou o ospravodlivení z viery (porov. "viera bez skutkov je mŕtva"; 2,14-26); autor sa vôbec neodvoláva na Ježišov príklad a nejaví legalistické stanovisko k Zákonu a k rituálnym predpisom; literárna forma listu je veľmi podobná neskorším kresťanským spisom (Klementove listy, Barnabášov list, Hermov pastier). Všetky tieto okolnosti by poukazovali na autora z druhej alebo tretej kresťanskej generácie, ktorý sa vyznal v helenistickej kultúre, a teda nie na Jakuba, Pánovho brata z Nazareta (porov. Mk 6,3), ktorý nemal spomínané predpoklady.
2. Čas a miesto vzniku listu. O čase a mieste vzniku listu prevládajú medzi biblistami dve mienky. Podľa tradičného názoru list napísal Jakub, Pánov brat, okolo r. 60 (podľa niektorých už okolo r. 45) v Jeruzaleme. Naproti tomu tí, čo list pokladajú za dielo neskoršieho kresťanského autora, ktorý ho údajne na spôsob pseudoepigrafie zverejnil pod menom a autoritou Jakuba Mladšieho, kladú jeho vznik do r. 70-90 po Kr.; ako miesto vzniku uvádzajú Palestínu, Sýriu alebo Egypt.
List je adresovaný "dvanástim kmeňom v diaspóre" (porov. 1,1), t. j. kresťanom zo židovstva roztrúseným v grécko-rímskom svete, alebo azda všetkým kresťanom bez rozdielu, ktorí sú na tomto svete ako pútnici na ceste do nebeskej vlasti (porov. Flp 3,20; 1 Pt 1,1; 2,11).
3. Kánonickosť spisu. Kresťanské cirkvi používali Jakubov list už od najstarších čias, ale až Origenes († 254) a po ňom Euzébius († 339) a Hilár († 367) ho citujú ako »Písmo«. Jeho kánonickosť bola uznaná na rímskej synode (r. 382) a na afrických konciloch (v Hippo r. 393 a v Kartágu r. 397 a r. 419). Keďže Martin Luther r. 1519 spochybnil kánonickosť Jakubovho listu, Tridentský koncil r. 1546 definitívne potvrdil kánonickosť spisu.
4. Rozdelenie a obsah listu. List je súhrnom rozličných napomenutí, rád a výstrah bez presnejšieho logického súvisu a niektoré témy sa viackrát opakujú, takže prakticky nemožno hovoriť o dajakej vnútornej štruktúre. Preto podávame tematický rozbor jednotlivých hláv s odkazmi na paralelné state:
| hl. 1: |
|
| hl. 2: | |
| hl. 3: | |
| hl. 4: | |
| hl. 5: |
5. Charakteristické črty listu. Hoci Jakubov list nemá okrem úvodného pozdravu (porov. 1,1) formu listu (chýba mu záver), časté oslovenie »bratia moji« (porov. 1,2.16.19; 2,1.5.14; 3,1.10.12; 4,11; 5,7.9.19) svedčí o jeho listovom charaktere. List je však napísaný štýlom starozákonnej sapienciálnej literatúry. Jeho charakteristické črty sú: oslovenie, vyvrátenie námietok, obrazy a podobenstvá, stručné a ľahko zapamätateľné výroky a životné pravidlá. Ich kresťanský ráz zaručuje skutočnosť, že autor vychádza z reči na vrchu, očakáva druhý Pánov príchod (5,7), požiadavky lásky k blížnemu odvádza z hlavného Božieho prikázania (porov. 1,19-21; 1,27; 2,15; 4,11 n.; 5,1-6), pozná dialektiku viery a skutkov (porov. 2,14-26), ako aj pomazanie chorých "v mene Pánovom" (porov. 5,14 n.). Zvláštne je, že sa v liste nespomína smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Tým viac však vyniká, že sa autor stále odvoláva na »teológiu chudoby« a na Ježišovu reč na vrchu (porov. napr. Jak 1,2 s Mt 5,10-12; Jak 1,5.17 s Mt 7,7-11; Jak 1,22 n. s Mt 7,24.26; Jak 5,12 s Mt 5,33-37), ako aj na viaceré výroky, ktoré pripomínajú Ježišove slová zachované v tradícii tzv. »prameňa logií« (porov. napr. Jak 4,10 s Mt 23,12 a Lk 14,11; 18,14).
6. Teologický význam listu. Autorovi spisu ide o to, aby kresťania brali vážne evanjeliové posolstvo, najmä jeho sociálnu náuku, ale predovšetkým aby podľa nej žili. Zdôrazňuje, že nestačí len počúvať Božie slovo, ale treba podľa neho aj konať (porov. 1,22). Autor v zmysle Pavlovho výroku: "viera je činná skrze lásku" (Gal 5,6) zdôrazňuje, že "viera bez skutkov je mŕtva" (porov. 2,14-26). Tým neodporuje Pavlovej náuke o ospravodlivení z viery (porov. Rim 3,28; Gal 2,16), ktorá je začiatkom spásy a základnou podmienkou, aby mohol človek prejsť z hriechu k spáse. Jakub má na zreteli konečnú spásu, na ktorú sú potrebné dobré skutky a zásluhy života z viery.
Tzv. »Jakubova teológia chudoby« je energickou výzvou autora listu na vtedajšie kresťanské spoločenstvá, aby dôsledne uplatňovali praktické požiadavky vyplývajúce z evanjeliového blahoslavenstva chudobných (porov. Mt 5,5; Lk 6,20), a tak konkrétne dokázali bratskú lásku voči chudobným členom komunity (porov. 2,1-13).
»Pomazaním chorých« v Pánovom mene (porov. 5,14 n.), ktoré spôsobuje odpustenie hriechov, sa v Cirkvi sviatostným spôsobom vykonáva Ježišov príkaz učeníkom, aby liečili chorých (porov. Mt 10,7; Mk 16,17 n.; Sk 5, 12-16; 19,11 n.; 1 Kor 12,9.30).
Etika Jakubovho listu má výrazný eschatologický ráz. Očakávanie blízkeho Pánovho príchodu má usmerňovať život kresťanov (porov. 5,1-8) a chrániť cirkevné spoločenstvá od nebezpečenstva, že sa prispôsobia svetu a pozemskému zmýšľaniu (porov. 4,4-10.13-17).