V prekladoch Septuaginty a Vulgáty Starý zákon obsahuje početné spisy historického rázu, ktoré boli napísané v časovom rozpätí desiatich storočí a bežne sa označujú názvom "Dejepisné knihy Starého zákona". Tieto spisy podávajú správy o osudoch izraelského ľudu od zaujatia zasľúbenej zeme (13. stor. pred Kr.) až do r. 134 pred Kr., keď sa v Palestíne dostal k moci Ján Hyrkanos I. z dynastie Hasmoneovcov.
Táto skupina starozákonných kníh obsahuje štyri rôzne typy spisov dejepisného rázu:
1. Kniha Jozue, Kniha sudcov, 1. - 2. kniha Samuelova a 1. - 2. kniha kráľov, ktoré sa v hebrejskej Biblii uvádzajú ako knihy tzv. "skorších prorokov", označujú sa dnes vo vedeckých dielach spoločným názvom "deuteronomistická história". Opisujú dejinné udalosti od čias Jozueho (13. stor. pred Kr.) po poslednú zmienku o osude júdskeho kráľa Jójakina [Joachina] v babylonskom zajatí (v polovici 6. stor. pred Kr.).
2. Blok spisov, do ktorého patria 1. - 2. kniha kroník, Kniha Ezdrášova a Kniha Nehemiášova, sa označuje názvom "kronistické dejepisné dielo", v ktorom sa podávajú správy od Adama do 6./5. stor. pred Kr.
3. Kniha Tobiáš, Kniha Judita a Kniha Ester, ku ktorým treba pridať Knihu Rút, sa označujú názvom "poučné rozprávania". Tvoria osobitnú skupinu starozákonných spisov, lebo sa vyznačujú rovnakými literárnymi vlastnosťami, ktorými sa líšia od ostatných dejepisných kníh.
4. Prvá a Druhá kniha Machabejcov podáva správy o pohnutých udalostiach, ktoré napĺňajú dejiny židovského národa v helenistickom období 2. storočia pred Kr. v Palestíne počas náboženského povstania Machabejcov.
Tieto štyri série dejepisných kníh sa navzájom líšia spôsobom používania dostupných prameňov, literárnym druhom, cieľom, ktorý sledovali ich autori, prípadne redaktori, a historickou hodnovernosťou opísaných udalostí. Napriek tomu tvoria dejepisné knihy Starého zákona určitú jednotu, lebo všetky sú preniknuté hlbokým náboženským presvedčením, že Božia prozreteľnosť ustavične riadi všetky dejiny vyvoleného národa.
1.1. Prvá redakcia kníh Joz, Sdc, 1-2 Sam, 1-2 Kr siaha do čias júdskeho kráľa Jošiáša [Joziáša] (7. stor. pred Kr.). Usilovní dvorní pisári a horliví podporovatelia náboženskej reformy, na ktorú sa kráľ Jošiáš podujal, zozbierali a spísali zachované staré tradície o zaujatí Palestíny, o udalostiach, ktoré sa prihodili v jednotlivých izraelských kmeňoch po vstupe do zasľúbenej zeme a o ich prvých vedúcich charizmatických osobnostiach (Samuel, Šaul a Dávid). Tieto ústne alebo písomné tradície rozličného druhu pochádzali z rôznych čias a zemepisných oblastí a tvorili už predtým samostatné celky. Boli to ľudové rozprávania epického rázu, kroniky kráľov, záznamy o pôsobení prorokov, inventáre pochádzajúce z kráľovských archívov, životopisné informácie o vynikajúcich osobnostiach a pod. Biblickí pisatelia zozbierali, upravili a spísali tento materiál do väčšej zbierky, ktorá však netvorila ucelený harmonický naratívny celok, lebo bola zostavená iba pre didaktické ciele jej redaktorov. Táto zbierka je podkladom spisov, ktoré sa dnes nazývajú Kniha Jozue, Kniha sudcov a Prvá a Druhá kniha Samuelova.
1.2. K tejto zbierke potom pridali tradície o kráľovi Šalamúnovi a ostatných panovníkoch Izraelského (Severného) a Júdskeho (Južného) kráľovstva. O každom podali presný úsudok na základe a v duchu Jošiášovej [Joziášovej] deuteronomistickej náboženskej reformy (r. 621 pred Kr.). Do nich postupne zaradili aj ľudové tradície o prorokovi Eliášovi a Elizeovi. Tento súbor tradícii tvorí základ Prvej a Druhej knihy kráľov.
1.3. V čase babylonského zajatia (r. 587/6-538 pred Kr.) nábožní mužovia spracovali materiál predošlých zbierok v duchu a na základe učenia Knihy Deuteronómium, aby z nich vyvodili poučenie pre praktický život svojich súčasníkov, ktorí boli svedkami zániku Júdskeho kráľovstva a jeruzalemského chrámu a kládli si otázku o tom, či Boh ostal verný svojim spasiteľným sľubom. Vo svetle minulých udalostí prišli však k záveru, že kým Boh ostal vždy verný svojim prisľúbeniam, králi a ľud sa mu spreneverili. Na základe týchto úvah sa utvorila deuteronomistická teológia, ktorej ústrednou témou bolo učenie o Božom vyvolení Izraela a povinnosť zachovávať zákon o úcte jedného Boha, čo bolo zárukou Božieho požehnania, blahobytu a pokoja. Tieto pravdy sa stali rozhodujúcim náboženským kritériom aj pri posudzovaní minulých udalostí a ľudských činov.
V Knihe Jozue sa konštatuje, že prisľúbenia, ktoré dal Boh Abrahámovi o zasľúbenej zemi, sa splnili. V Knihe sudcov sa v plnom svetle javí skutočná história vyvoleného ľudu, ktorá bola nepretržitým sledom neverností a odpadov od Boha, i napriek tomu, že mu Boh veľkodušne posielal charizmatických vodcov a osloboditeľov z nepriateľského útlaku. Kríza monarchického a teokratického ideálu, ktorý bol majstrovsky načrtnutý v Deuteronomickom kódexe (= Dt 12 - 26), sa v celej svojej vážnosti a dramatickosti prejavila v udalostiach opísaných v knihách Samuelových a v knihách kráľov. Osobitne sa zdôrazňujú tragické udalosti v živote prvého kráľa Šaula, rozdelenie kráľovstva po Šalamúnovej smrti, poškvrnenie viery v Jahveho stykom s kanaánskym kultom a s kultom okolitých pohanských národov, nehodnosť mnohých bezbožných kráľov a odpadlíkov od monoteistickej viery, až nakoniec teokracia Júdskeho kráľovstva i napriek blahodarnému úsiliu nábožných kráľov, akými boli Dávid, Chizkiáš [Ezechiáš] a Jošiáš [Joziáš], podľahla v r. 587/6 náporu babylonských vojsk. Národná katastrofa, ktorá vyvrcholila zničením chrámu a zánikom monarchie, bola nevyhnutným následkom zaťatej nevernosti vyvoleného ľudu. No správa o omilostení posledného júdskeho kráľa Jójakina [Joachina] Evil-Merodakom v babylonskom zajatí pôsobí v závere Druhej knihy kráľov (porov. 25, 27-30) už ako žiarivý lúč nádeje na lepšiu budúcnosť vyvoleného ľudu.
Cieľom celej deuteronomistickej histórie bolo povzbudiť a posilniť verných ctiteľov Jahveho v ťažkostiach a sklamaniach, ktoré na nich doliehali v babylonskom zajatí, a pripomenúť im, že sú ešte stále Božím vyvoleným ľudom a predmetom ustavičnej lásky pravého Boha i napriek nevernostiam ich kráľov a celého národa. Vplyv deuteronomistického učenia nie je však jednaký vo všetkých knihách. Je rozsiahly v Knihe Jozue, výrazný v Knihe sudcov, veľmi malý v knihách Samuela a mimoriadne veľký v knihách kráľov.
1.4. V židovskom kánone biblických spisov sa komplex kníh Joz, Sdc, 1-2 Sam, 1-2 Kr uvádza pod názvom "skorší proroci". Podľa starej tradície, ktorej hodnovernosť sa dnes popiera, boli autormi týchto kníh proroci Jozue, Samuel a Jeremiáš. Hebrejský názov "skorší proroci" však veľmi výstižne charakterizuje teologické posolstvo týchto spisov, lebo interpretujú opísané dejinné udalosti vo svetle učenia prorokov, ktorého hlavnou témou bola zmluva Jahveho s vyvoleným ľudom a poslušnosť alebo neposlušnosť izraelského národa Božiemu slovu, ktoré mu proroci ohlasovali.
Výrazné udalosti súvisiace s ustanovením monarchie, s rozdelením kráľovstva, s náboženským synkretizmom najmä za vlády kráľa Achaba, s asýrskou inváziou do Izraelského a Júdskeho kráľovstva, s objavením "Knihy Zákona" v jeruzalemskom chráme a iné sú kľúčové udalosti v izraelských dejinách, ktoré sú úzko spojené s osobou a poslaním jedného alebo viacerých prorokov. Knihy kráľov tvoria okrem toho rámec, do ktorého možno zasadiť činnosť prorokov spisovateľov pred babylonským zajatím.
2.1. Podobnosť štýlu, teologická perspektíva a opakovanie Kýrovho výnosu na začiatku Knihy Ezdrášovej (porov. 1, 1-3), ktorým sa uzaviera Druhá kniha kroník (porov. 36,22-23), sú dôkazom toho, že komplex kníh 1-2 Krn, Ezd, Neh je dielom jedného autora. Tento autor, označovaný názvom kronista, žil okolo r. 350 pred Kr. a pochádzal pravdepodobne z triedy levitov. V úsilí pohnúť vtedajšiu nábožensky ľahostajnú, apatickú židovskú pospolitosť, predstavuje ideál Božieho kráľovstva na zemi: jeho stred je v jeruzalemskom chráme, oporný bod v kráľovi Dávidovi a jeho legitimných nástupcoch a najvyšší prejav náboženského života sú bohoslužobné úkony, hudba a služba levitov. Na tento cieľ kronista zameriava nové dejiny Božieho ľudu od stvorenia sveta až takmer do svojich čias. Vo veľkej miere na to použil materiál z predchádzajúcich biblických spisov, hlavne z kníh Samuelových a kráľov, ale aj z iných, dnes už nedostupných prameňov, z pamätí Ezdráša a Nehemiáša a neraz aj zo svojej fantázie. Pri výbere, usporiadaní a spracovaní tohto materiálu si často počínal až zarážajúco voľne a slobodne: vynechal dôležité údaje, iné adaptoval alebo interpretoval tendenčne v zmysle svojho teologického poňatia. Okrem toho sústavne premietal do minulosti súveké ustanovizne, idealizoval kráľa Dávida a Šalamúna, hoci ich potomci už vtedy nejestvovali, ale spomienka na ich osobu a činy hrali dôležitú rolu v živote židovského národa, ktorý trpel pod perzskou nadvládou.
2.2. Týmto dielom chcel kronista svojim židovským súčasníkom jasne ukázať, čím má vyvolený Boží ľud byť: spoločenstvom viery, modlitby a vernosti voči Abrahámovmu Bohu, ktorý si chcel z Dávidových potomkov vyvoliť svojho Pomazaného, Mesiáša. Viditeľným spoločenstvom, ktoré zachováva zdravé tradície minulosti, zhromažďuje sa v jeruzalemskom chráme a verne plní prikázania o bohoslužbe, sviatkoch a levitskej čistote. Ak bude vyvolený ľud počúvať Božie slovo ohlasované prorokmi a verne zachovávať zákon, ktorý mu kňazi ako Ezdráš vysvetľujú na verejných zhromaždeniach, môže si byť istý, že ho Boh bude vždy požehnávať a chrániť. Takto kronista úvahou o ďalekej a blízkej minulosti načrtol už v hlavných rysoch istý druh teológie cirkevného spoločenstva.
3.1. Skupina kníh Tob, Jud, Est (ku ktorej treba pridať aj Rút) podáva poučné udalosti zo života určitej osoby alebo rodiny bez akejkoľvek súvislosti so všeobecnými dejinami izraelského národa. Tieto knihy boli napísané v pohnutých chvíľach poexilného obdobia, keď sa Izrael v nepriateľskom pohanskom prostredí ocitol v nebezpečenstve, že stratí svoju náboženskú, národnú a etnickú identitu. I keď tieto knihy navonok pôsobia ako dejepisné spisy, je jasné, že ich historické zarámovanie je fiktívne a že opísané udalosti nie sú skutočné. V každom prípade vidno, že autori týchto spisov nesledujú historické a zemepisné danosti Palestíny a súvekého Blízkeho východu. Pútavo a napínavo opisujú udalosti, aby zaujali pozornosť čitateľa. Modlitby a reči, ktoré v týchto knihách často prednáša hlavná osoba, sú v skutočnosti syntézou náboženského a mravného poučenia, ktoré chce autor svojím spisom odovzdať.
3.2. I keď sa autor niekedy odvoláva na minulú dejinnú udalosť alebo na biblickú správu (porov. napr. Rút 1,1), jeho cieľom je podať poučný príklad pre prítomnosť. Preto je pri týchto knihách veľmi dôležité zistiť autorov úmysel a presne vymedziť poučenie, ktoré chce čitateľovi sprostredkovať. Tak v Knihe Rút a v Knihe Tobiáš autori používajú a názorne spracúvajú staré tradície pre didaktické účely. Knihy Judita a Ester, napísané v hasmoneovskom období a v čase boja za národnú samostatnosť, vyzývajú k nekompromisnému postoju voči pohanským tendenciám a usilujú sa priviesť čitateľa k náboženskému presvedčeniu, založenému na škrupulóznom zachovávaní mojžišovských predpisov, akým sa Židia vyznačovali v poexilnom období. Literárnym druhom týchto spisov je teda poučná dejinná udalosť s aktualizačným cieľom.
Kniha Tobiáš a Kniha Judita, ako aj grécke sekcie Knihy Ester, sú deuterokánonické spisy. Nie sú teda časťou hebrejskej Biblie a uvádzajú sa iba v Septuaginte a v katolíckom kánone inšpirovaných spisov.
4.1. Prvá a Druhá kniha Machabejcov, ktoré Katolícka cirkev prijala do kánonu inšpirovaných biblických spisov, opisujú dejinné udalosti súvisiace s povstaním Židov proti Seleukovcom, aby si vydobyli náboženskú a politickú slobodu. Názov kníh pochádza od prezývky "Machabejec" (značí "kladivo" alebo "ničiteľ"), ktorú dali hlavnému hrdinovi, Matatiášovmu synovi Júdovi, a potom všetkým jeho bratom. Poradie Prvá a Druhá kniha je iba vonkajšie, lebo ide o dve nezávislé diela, ktorých materiál je iba sčasti spoločný. Majú však rozdielnych autorov a odlišný literárny štýl. Okrem toho Prvú knihu pôvodne napísal neznámy židovský autor v hebrejčine, kým Druhá kniha je výťahom päťzväzkového diela Jasona z Cyrény a pôvodne bola napísaná v gréckej reči.
4.2. Prvá kniha Machabejcov z jednej strany napodobňuje rozprávania o zaujatí krajiny izraelskými kmeňmi, z druhej pripomína spôsob, ktorým proroci vo svojich spisoch spomínali a vysvetľovali dejiny vyvoleného ľudu. Vskutku národné povstanie proti Antiochovi IV. Epifanovi sa v knihe predstavuje ako prozreteľná udalosť, ktorou Boh zachránil židovský národ zo zámerov Seleukovcov, ktorí sa usilovali nanútiť Židom helenistické a pohanské názory a zvyky. Druhá kniha Machabejcov patrí skôr k patetickým prejavom a opisom, ktoré boli všeobecne známe v helenistickom písomníctve. Častejšie a dôraznejšie ako v Prvej knihe sa vyzdvihuje význam priamych, nezriedka i zázračných Božích zásahov do dejín židovského národa.
5.1. Starozákonné biblické dejepisectvo sa neriadilo pravidlami modernej historiografie, ktorej úlohou je podať presné, úplné, objektívne, vedecky podložené a podľa možnosti neutrálne údaje o minulých udalostiach. Biblická história bola podriadená náboženskému ponímaniu faktov a teologickému zámeru. Udalosti sa neopisovali pre ich historický význam, ale preto, že sa pokladali za prejav Božieho zásahu do ľudského diania a osudu. Toto podriadenie historického materiálu určitej teologickej téze alebo náboženskému svetonázoru má za následok, že biblická história je fragmentárna, že sa v nej spomínajú iba tie udalosti, ktoré slúžili úmyslu a cieľu autora jednotlivých spisov, kým iné, z historického hľadiska často veľmi dôležité, nie sú tam. Preto máme o období Sudcov málo správ, hoci trvalo skoro dve storočia, a skoro nič nevieme o udalostiach v Palestíne od r. 433 do r. 175 pred Kr.
Okrem toho treba vedieť, že historické fakty boli často modifikované, umelo zveličované alebo zjednodušované a epicky prepracované. Čisto náhodné udalosti alebo mimoriadne javy zapríčinené výnimočnou súhrou prírodných síl sa často predstavovali ako zázraky a pripisovali sa priamemu Božiemu zásahu. Staroveká ľudová história lipla na historkách, na hrdinoch a najmä na zázračných javoch. Použité čísla mali často iba symbolickú hodnotu a rodostromy boli zväčša umelo zostavené. Staré, často rozdielne doklady pospájali bez ohľadu na to, že tým vznikli historické nepresnosti a nedôslednosti.
5.2. V Biblii je však veľa hodnoverných historických údajov, ktoré pochádzajú od kráľovských kronikárov alebo od očitých svedkov uvedených udalostí. V prípade Kníh Jozue a sudcov svedčia o tom údaje archeologického, geografického a etnologického rázu. Vierohodnosť Dávidovej histórie potvrdzuje vnútorná zhoda jednotlivých správ o jeho živote a konaní. Pokiaľ ide o Knihy kráľov, Ezdráša, Nehemiáša, Prvej a Druhej knihy Machabejcov a v určitých prípadoch aj Prvej a Druhej knihy kroník, je v nich veľa historických údajov, ktoré sa zhodujú s údajmi mimobiblickej histórie starovekej Asýrie a Babylonie, perzského a helenistického obdobia.
5.3. Dejepisné knihy Starého zákona sú však mimoriadne dôležité najmä pre dejiny spásy, lebo nás informujú o niektorých kľúčových udalostiach, ktoré tvoria základ viery overenej životnou skúsenosťou izraelského národa. Tieto udalosti sú: zaujatie zasľúbenej zeme, založenie monarchie, Božie prisľúbenie Dávidovi o mesiášskom kráľovi a účinkovanie prorokov, medzi ktorými vyniká Eliáš, veľký obranca monoteizmu v Izraelskom kráľovstve, Elizeus, Nátan a Izaiáš. Iné dôležité udalosti sú: blahodarné pôsobenie nábožných kráľov, najmä Chizkiáša [Ezechiáša] a Jošiáša [Joziáša], dobytie Jeruzalema Nabuchodonozorom, babylonské zajatie a život židovskej elity v exile, návrat Židov do Palestíny za perzského kráľa Kýra, znovuvybudovanie jeruzalemského chrámu, znovuzrodenie poexilného židovského spoločenstva s jeho charakteristickými náboženskými prejavmi a nakoniec víťazstvo pravoverných Židov nad hroziacim nebezpečenstvom helenizmu za vlády Antiocha Epifana.
5.4. Náboženský význam dejepisných kníh Starého zákona spočíva hlavne v tom, že sa v nich interpretujú historické udalosti izraelského národa vo svetle viery v jedného Boha. Postup a vývin jednotlivých udalostí sprevádzajú ustavičné zásahy Boha, ktorý svojím slovom a konaním poučuje, povzbudzuje, ale aj súdi a tresce svoj ľud, a tak všetko vedie ku konečnému splneniu svojho plánu spásy.
V deuteronomistickej a kronistickej histórii sa prísne aplikuje princíp časnej odmeny, ktorý je však príliš násilný a jednostranný. Tejto zásade sa v poexilnom období silne odporovalo v Knihe Kazateľ a v Knihe Jób. Význam historických udalostí a dôležitosť vedúcich postáv, akými boli Samuel, Šaul, Dávid, Šalamún, Chizkiáš [Ezechiáš], Júda Machabejec a iní, nijako nezmenšuje to, že tieto osoby mali svoje nedostatky, chyby a mravné poklesky. Napriek všetkým ľudským slabostiam a medziam, ako aj napriek zjavnej nedokonalosti starozákonného zjavenia, sú biblické dejiny výrečným svedectvom nepretržitého dialógu medzi Bohom a jeho ľudom. Biblické dejiny však možno pochopiť iba vtedy, keď sa na ne pozeráme očami viery a vo svetle zmluvy, ktorú Boh urobil s ľuďmi ako súčasť plánu založiť definitívne Božie kráľovstvo na zemi príchodom Ježiša Krista. Preto je história izraelského ľudu významným obdobím Božieho zjavenia a Božieho plánu spásy, ktoré sa začali a prebiehali v Starom zákone, ale vyvrcholili v Novom zákone.
5.5. Veľký historicko-teologický súbor starozákonnej biblickej literatúry je bezpochyby jedinou duchovnou veličinou v dejinách ľudstva, ktorá výrečne poukazuje na mimoriadnu lásku Boha, ktorý múdro a spravodlivo riadi osudy jedného národa, aby sa nakoniec mohli všetci ľudia dostať k spáse. Vďaka živej viere bol medzi všetkými starovekými národmi iba Izrael schopný utvoriť teológiu dejín. Izraelský ľud pochopil vo svetle Božieho zjavenia hlboký význam svojich dejinných udalostí, ktoré postupne pripravovali príchod Božieho Slova na tento svet.