1. Autor listu. Autor sa v úvodnom pozdrave predstavuje ako "Šimon Peter, služobník a apoštol Ježiša Krista" (1,1), ktorý bol svedkom Ježišovho premenenia (porov. 1,16-18), a zdôrazňuje, že píše druhý raz (porov 3,1), čím naráža na Prvý Petrov list. Spomína apoštola Pavla, "svojho milovaného brata" (porov. 3,15), a predvída svoju blízku smrť (porov. 1,14). Na základe týchto údajov sa v minulosti za autora spisu všeobecne pokladal apoštol Peter, od ktorého pochádza známy Prvý Petrov list. O tom sú ešte aj dnes presvedčení viacerí katolícki biblisti. Podľa nich Peter napísal tento list ako otcovský závet pred svojou smrťou r. 67 v Ríme. Rozdiely štýlu a literárnej formy medzi Prvým a Druhým Petrovým listom vysvetľujú tým, že Peter pri ich písaní použil dvoch rozličných pisárov, kým rozdielny obsah oboch listov podmienila odlišná situácia Petra a adresátov.
Proti stotožňovaniu autora listu s apoštolom Petrom však svedčí viacero dôvodov. Možno ich zhrnúť do týchto bodov:
1. V starokresťanskej tradícii sa dlho diskutovalo o kánonickosti Druhého Petrovho listu, ba vynorili sa i pochybnosti o jeho autentickosti.
2. Formou i obsahom sa Druhý Petrov list podstatne líši od Prvého listu. Má s ním spoločných iba 100 slov, ale až 599 odlišných; vôbec sa nezmieňuje o prenasledovaní a namiesto témy »nádej« je v ňom hlavnou témou »poznanie«; aj problém eschatológie sa rieši z iného zorného uhla.
3. Situácia adresátov Druhého Petrovho listu je odlišná a prezrádza iný myšlienkový svet ako Prvý Petrov list. Zdá sa, že autor nepatrí do prvej kresťanskej generácie, ktorá sa už skončila (porov. 3,4); použitie textu Júdovho listu poukazuje na posledné desaťročia 1. stor.
4. Za života apoštola Petra nejestvoval problém oddialenia parúzie; v Prvom Petrovom liste sa hovorí skôr o blízkom Pánovom príchode (porov. 4,7.17; 5,4.10).
5. Autor Druhého Petrovho listu sa odvoláva na zbierku Pavlových listov ako na inšpirované spisy, ktoré, ako sa zdá, falošní učitelia zneužívali na šírenie svojich bludných náuk (porov. 3,14-16).
Pre tieto dôvody väčšina autorov hovorí o pseudonymite Druhého Petrovho listu. Autorom spisu je podľa nich anonymný kresťan obrátený zo židovstva (porov. 1,16; 2.1.18) pravdepodobne z okruhu Petrových učeníkov, ktorý sa formou apoštolovho testamentu odvoláva na jeho autoritu ako na záruku apoštolskej tradície (1, 16-18) vo veci viery a mravov (porov. 1,19-21; 3,2-7). Podľa tejto mienky bol list napísaný okolo r. 100 v helenistickom prostredí v Egypte, odkiaľ o ňom pochádzajú prvé správy, alebo v Malej Ázii, kde sa v tom čase zjavili gnosticko-libertínske prúdy, proti ktorým autor v liste bojuje.
2. Kánonickosť. O kánonickosti listu sa dlho diskutovalo. V Muratoriho kánone (okolo r. 180) sa vôbec neuvádza. Prvý ho cituje Origenes (†254), ale poznamenáva, že mnohí pochybujú o jeho pravosti. Aj Euzébius († 340) ho uvádza medzi spismi, o ktorých sa diskutuje. Podobné stanovisko zastávala aj Antiochijská škola, kým kapadócki otcovia Gregor Nyssenský a Bazil pokladali Druhý Petrov list za kánonický spis. Za taký bol r. 360 uznaný na Laodicejskom koncile.
3. Adresáti a cieľ listu. List je adresovaný všetkým, čo veria v Ježiša Krista (porov. 1,1), ale už majú určité vedomosti o Biblii a o apokalyptických židovských tradíciách (porov. 1,17; 2,4.5.6-7.15). Cieľom listu je napomenúť kresťanov, aby sa pevne pridŕžali viery prijatej od apoštolov (porov. 1,12-21) a nedali sa pomýliť falošnými učiteľmi, ktorí pre »oneskorenie« parúzie popierali druhý Pánov príchod (porov. 3,1-16) a oddávali sa neviazanému, nemravnému životu (porov. 2,1-3. 10b-22). Autor listu uisťuje kresťanov, že Pánov deň príde, aj keď mešká (porov. 3,1-13), a povzbudzuje ich, aby žili zodpovedne v očakávaní príchodu tohto dňa (porov. 3,14-16).
4. Rozdelenie a obsah listu:
Úvodný pozdrav (1,1-2).
Záver listu (3,17-18).
5. Charakteristické črty listu. Spis má vonkajšiu podobu listu, ale po literárnej stránke sa podobá skôr závetnej reči alebo testamentu. V súlade s týmto literárnym druhom autor, upozornený Ježišom Kristom na svoju blízku smrť (porov. 1,14), pripomína svoje minulé učenie (porov. 1,12 n.; 3,1) a uvádza dôvody, pre ktoré ho treba verne zachovávať (porov. 1,16-21; 3,2 n.). Súčasne predpovedá blízky príchod falošných učiteľov (porov. 2,1-21; 3,3 n.), vystríha pred nimi čitateľov a dáva im smernice, ako sa ich chrániť (porov. 1,15).
Čo sa týka falošných učiteľov, zdá sa, že ide o bludárov, ktorí z teologického hľadiska znižovali božskú osobu Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo (porov. 2,1), znevažovali duchovné bytosti (porov. 2,10b-11), kým z morálnej stránky sa oddávali neviazanému životu, nízkym rozkošiam a dychtivo sa hnali za hriechom (porov. 2,13-18). Autor často odhaľuje ich falošné »poznanie« a stavia proti nemu kresťanské poznanie (porov. 1,2.3.5.8.12.16; 2,20.21; 3,17-18); to by naznačovalo, že bludári mali charakteristické znaky rodiaceho sa gnosticizmu.
V stati 2,1 - 3,3 sa Druhý Petrov list z formálnej i z obsahovej stránky veľmi podobá veršom 4-18 Júdovho listu (porov. 2,1 s Júd 4; 2,10 n. s Júd 8 n.; 2,13 s Júd 12; 2,18 s Júd 16; 3,2 s Júd 18). Biblisti z toho uzatvárajú, že Druhý Petrov list závisí od Júdovho listu a parafrázuje ho. Okrem toho jasne vidno, že autor upravuje narážky Júdovho listu na apokryfné židovské spisy Henoch a Nanebovzatie Mojžiša; to by znamenalo, že už mal presnejšie vedomosti o kánone inšpirovaných spisov.
6. Teologický význam Druhého Petrovho listu spočíva v tom, že je svedkom dôležitosti apoštolskej tradície v poapoštolskej Cirkvi. Poslanie Cirkvi je zaručené v dejinách spásy iba vtedy, keď sa pridŕža učenia, ktoré jej zanechali apoštoli, smerodajní svedkovia Kristovho posolstva a vykupiteľského diela. Kontinuita s Ježišom Kristom a s apoštolskou tradíciou patria teda k sebe a navzájom sa dopĺňajú.
Druhý Petrov list je aj dôležitým svedkom pre dejiny novozákonného kánonu, pre poznanie prvokresťanského chápania Svätého písma, jeho správneho výkladu, ako aj osobitosti Božieho slova. List rozdeľuje Písmo na slová »svätých prorokov« a na slová »apoštolov« (porov. 3,2); k týmto hlavným apoštolským svedkom pripočítava aj Pavla (porov. 3,15 n.). List predpokladá jestvovanie zvesti evanjelií (porov. zmienku o premenení Pána v 1,16-18 s Mt 17,5 a paral.), potvrdenej svedectvom Dvanástich, a pozná už určitú zbierku Pavlových listov, ktoré sa tiež uznávajú za »Sväté písmo«, lebo majú tú istú hodnotu ako Starý zákon a evanjeliá. Autorita Písem závisí podľa Druhého Petrovho listu od toho, že svätopisci hovorili a písali "pod vedením Ducha Svätého" (porov. 1,20 n.).