1. Autor. Autor sa v úvodnom pozdrave predstavuje ako "Júda, služobník Ježiša Krista, brat Jakuba" [Mladšieho] (v. 1), s ktorým ho počítajú medzi »Pánových bratov« (porov. Mt 13,55; Mk 6,3). Niektorí autori ho neprávom stotožňujú s apoštolom Júdom, Jakubovým synom, jedným z Dvanástich (porov. Lk 6,16; Jn 14,22; Sk 1,13), ktorý má u Marka (porov. 3,18) a u Matúša (porov. 10,3) prímenie Tadeáš. Pisateľ Júdovho listu sa nikdy nepredstavuje ako jeden z apoštolov, naopak, zdá sa, že nepatrí medzi nich (porov. Júd 17). Jeho autorita sa zakladá na tom, že bol bratom Jakuba Mladšieho, ktorý mal v prvotnej Cirkvi dôležité postavenie ako predstavený jeruzalemskej kresťanskej obce a všeobecne bol pokladaný za jeden zo »stĺpov« Cirkvi (porov. Sk 15,13-21; Gal 2,7-10). Podrobnejšie správy o Júdovom živote a činnosti sa nezachovali.
O autorovi Júdovho listu prevládajú medzi biblistami dve mienky. Podľa prvej je ním Júda, Jakubov brat a »Pánov brat«; podľa druhej mienky je autorom neznámy kresťan zo židovstva, ktorý napísal list pod Júdovým menom a s jeho autoritou (pseudonymita). Na potvrdenie prvej mienky sa uvádza autorita pisateľa, židovsko-kresťanský charakter jeho učenia a svedectvo kresťanskej tradície. Jej zástancovia citujú aj fakt, o ktorom sa zmieňuje Euzébius (porov. Hist. Eccl. III. 19,20; 32,5); cisár Domicián si dal r. 95 predviesť Dávidových potomkov a medzi nimi boli aj dvaja Júdovi vnuci, usadení v Galilei, ktorí boli predstavenými kresťanských spoločenstiev.
Dôvody, ktoré sa uvádzajú proti tejto tradičnej mienke a zároveň v prospech tézy o pseudonymite Júdovho listu, sú tieto: krásna, literárna gréčtina; apoštoli sa v liste spomínajú ako postavy minulosti (porov. v. 17) a viera je už "odovzdaná raz navždy" (porov. vv. 3.20). Aj celková situácia zachytená v liste odzrkadľuje poapoštolské časy, keď bola Cirkev vystavená nebezpečenstvám zo strany bludárov, i keď sa ešte od nej neodtrhli. Aj napriek tomu, že ani všetky tieto dôvody nestačia na vyvrátenie tradičnej tézy, viacerí biblisti zastávajú hypotézu pseudonymity Júdovho listu.
Od tej-ktorej mienky závisí aj čas a miesto kompozície listu. Podľa tradičnej mienky bol list napísaný okolo r. 70 v Palestíne, kým podľa zástancov pseudonymity vznikol medzi r. 85-95 niekde v židovskej diaspóre.
2. Kánonickosť listu. O kánonickosti Júdovho listu sa dlhší čas diskutovalo. Origenes, Euzébius a Hieronym o nej pochybovali, lebo v liste sa používajú židovské apokryfy. Júdov list sa však uvádza už v Muratoriho kánone a Tertulián i Klement Alexandrijský ho pokladali za Písmo. Jeho text je v Bodmerovom papyruse VIII (P72) z 3. stor. a od 5. stor. je Júdov list v kánone spisov Nového zákona tak v Západnej, ako aj vo Východnej cirkvi.
3. Cieľ listu. Cieľom listu je vystríhať kresťanov z pohanstva pred falošnými učiteľmi, ktorí ohrozovali jednotu Cirkvi, popierali Kristovo božstvo, rúhali sa duchovným bytostiam a svojím laxným životom zavádzali voľnosť mravov (porov. vv. 3 n. 8-16.19). Autor listu vyzýva kresťanov, aby sa pridŕžali pravej viery, modlitby, nádeje a lásky a aby sa ujímali bratov, ktorí sú v nebezpečenstve (porov. vv. 17-23).
4. Rozdelenie a obsah listu:
Úvodný pozdrav (vv. 1-2).
Záverečná doxológia (vv. 24-25).
5. Charakteristické črty listu. Spis je ako list nevýrazný. V úvodnom pozdrave (vv. 1-2) niet zmienky o adresátoch a záver listu (vv. 24-25) je doxológia liturgického rázu. V ostatných častiach spisu okrem letmých osobných poznámok (porov. vv. 3 n. 17.22 n.) sa podáva krátky náukový výklad (vv. 5-16) s príslušným morálnym povzbudením (vv. 17-23). Spôsob použitia biblických príkladov (vv. 5.7.11) a apokryfných spisov (vv. 7.9.14-16), oslovenie »milovaní« (vv. 3.17.20), živý štýl a obrazy (vv. 12 n.), ako aj hrozby (vv. 11.14 n.) a napomínania (vv. 17-23) sú charakteristickými znakmi židovsko-helenistickej homílie.
Je zvláštne, že popri narážkach na udalosti opísané v Pentateuchu (porov. vv. 5-7.11 s Gn 4; 6; 19; Nm 14; 16; 22) autor listu používa aj niektoré židovské apokryfy: výslovne cituje Knihu Henocha (porov. vv. 14-15 s 1 Hen 1,9 n. [= Henoch etiópsky]) a naráža na príklady v apokryfných spisoch Nanebovzatie Mojžiša (porov. v. 9) a Testament dvanástich patriarchov (porov. vv. 6.7). Je zrejmé, že Júdov list sa podobá Druhému Petrovmu listu tak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke (porov. Júd 4-18 s 2 Pt 2,1-3,3). Biblisti to vo všeobecnosti vysvetľujú tým, že autor Druhého Petrovho listu použil Júdov text, rozviedol ho, odstránil z neho narážky na apokryfné spisy, pridal k nemu novú tému o oneskorenej parúzii a upravil ho aj po štylistickej stránke (porov. Júd 6.12. 16.18 s 2 Pt 2,4.13.18; 3,3).
6. Teologický význam listu. Napriek svojmu krátkemu rozsahu a polemickému tónu sa Júdov list vyznačuje hlbokou kresťanskou náukou. Právom ho možno nazvať perlou prvokresťanskej teológie. Popri vyznaní monoteizmu (v. 25) sa osobitne spomínajú tri božské osoby a ich význam v diele spásy. Boh Otec tresce bezbožníkov (vv. 6.15 n.), miluje kresťanov (vv. 1.21a) a volá ich k spáse a k milosti (vv. 3.4), čiže k večnému životu a do svojej slávy (vv. 21b.24.25). Ježiš Kristus, takisto ako Boh Otec (vv. 4.9.14.17.21.25), je jediný Pán (v. 4), lebo je Spasiteľ (v. 25a); hovoril skrze apoštolov (v. 17) a bude milosrdný voči kresťanom »pre večný život« (v. 21b), lebo pre neho sú »zachovaní« (v. 1b). Duch Svätý, ak sa k nemu kresťania modlia, je garantom ich viery (v. 20); bez neho by zostali »telesnými ľuďmi«, akými sú bezbožníci (v. 19).
Apoštolská tradícia ako poklad viery (v. 3) je normou kresťanského života (vv. 17-19.20-21); treba ju verne zachovávať a chrániť od náukových a mravných bludov, ktoré hlásajú falošní učitelia (porov. vv. 5-19). V tomto zmysle je Júdov list prvým dokumentom v sérii kresťanských polemických spisov, ktoré bojujú proti bludom nie teologickými argumentmi, ale rozhodným a jasným zavrhnutím pomýleného učenia.