1Mach 1

Časť prvá

Počiatky židovského povstania, 1,1 - 2,70

I. Protižidovská vláda Antiocha Epifanesa, 1,1-67

Alexander Veľký a jeho nástupcovia. - 1Keď vytiahol Alexander, syn Filipa Macedónskeho, z krajiny Chitim a porazil Dária, kráľa (ríše) Peržanov a Médov, stal sa ako prvý z Grékov jeho nástupcom vo svetovláde. (*) (Krátka správa o Alexandrovi Veľkom (336–323 pr. Kr.), ktorý bol zakladateľom víťazného helenizmu, je priliehavým úvodom k 1 Mach; veď táto kniha rozpráva hlavne o bojoch Machabejcov proti helenizmu. Spomienkou Perzskej ríše nadväzuje 1 Mach na Knihy Ezd a Est, ktoré opisujú udalosti z čias perzských kráľov. Takto je nadviazaná súvislosť 1 Mach s ostatnými knihami, napísanými po zajatí. – Po nešťastných výpravách Dária (493–490 pr. Kr.) a Xerxesa (481–479) proti Grécku bola v základoch otrasená svetová moc perzských kráľov, ale koniec jej urobil až Alexander Veľký, syn a nástupca Filipa II. (359–336), kráľa Macedónska. – "Chitim": pôvodne to bol názov pre obyvateľov Cypru, neskoršie sa označovalo týmto názvom severné pobrežie Stredozemného mora s priľahlými egejskými ostrovmi a tiež západne od nich položené zeme; Gn 10,4; Iz 23,1; Jer 2,10; Ez 27,6; Dan 11,30. Pobil ešte mnoho "kráľov zeme", ale po Dáriovej smrti sa stal vlastne Alexander Veľký nástupcom jeho trónu, prvým gréckym vladárom nad svetovou Perzskou ríšou.) 2Zviedol mnoho bojov, zaujal početné pevnosti a pobil kráľov zeme. 3Prenikol až na kraj sveta a nabral koristi u mnohých národov. Zem pred ním umĺkla. Spyšnel a jeho myseľ sa pozdvihla. (*) (R. 328 vtrhol Alexander do Baktrie a r. 326 sa dostal "až na kraj sveta" – k Indu, ktorý bol východnou hranicou Perzskej ríše.) 4Zhromaždil veľmi silné vojsko, (*) (Do Ázie sa vybral Alexander s vojskom, ktoré počítalo na 30 000 pešiakov a 5 000 jazdcov (Arianus, Diodor). Počas výpravy si vojsko stále doplňoval. Tak pri Gaugamelách mal 40 000 pešiakov a 7 000 jazdcov.) 5zmocnil sa krajín, národov a kniežat a stali sa mu poplatnými.

6Potom ľahol do postele, a keď badal, že zomrie, 7zavolal si popredných veľmožov, ktorí boli s ním vychovaní od mladi, a rozdelil im ešte zaživa svoje kráľovstvo. 8Alexander panoval dvanásť rokov, keď ho zastihla smrť. (*) (Onemocnel následkom nemierneho pitia začiatkom júna 323 v Babylone a zomrel okolo 11. júna 323 pr. Kr. ("28. daisiosa"; Plutarchus, Diodor).)

9Jeho veľmoži sa ujali vlády, každý na svojom mieste. (*) (Miestodržiteľom Egypta bol Ptolemeus, Sýriu dostal Seleukus a Laomedon, Cilíciu Filotas, Médiu Pyton, Kapadóciu a Paflagóniu Eumenes, Pamfýliu a Lýciu Antigonos, Kariu Asander, Lýdiu Menander, Frýgiu Leonatos, Tráciu Lysimachos, Macedóniu, Ilýriu a Epir dostal Antipater a Krateros. – Len niektorí z týchto miestodržiteľov sa stali kráľmi, ale nie hneď po Alexandrovej smrti. – Narobili mnoho zla a "biedy" vojnami, všelijakými nespravodlivosťami a zločinmi, ktorých sa dopúšťali.) 10Po jeho smrti si nasadili všetci koruny a po nich aj ich synovia - na mnoho rokov. Šírili však po zemi všelijakú biedu.

Moc Antiocha Epifanesa v Judei a Egypte. - 11Z nich vyšiel nešľachetný výhonok, Antiochus Epifanes, syn kráľa Antiocha a niekdajší rukojemník v Ríme. Kráľom sa stal v stotridsiatom siedmom roku gréckej vlády. (*) (Po krátkom historickom úvode začína spisovateľ rozprávať o vlastnom pôvodcovi nepokojov v Palestíne, Antiochovi, prímenom Epifanes. Vo vojne medzi Antiochom III. Veľkým a Rimanmi (r. 192 pr. Kr.), ktorá sa skončila pri Magnézii r. 189 pr. Kr. porážkou Antiocha, Rimania nadiktovali Antiochovi podmienky prímeria. Zaviazal sa odovzdať Rimanom 20 rukojemníkov, medzi ktorých patril aj jeho syn Antiochus (neskorší Antiochus IV. Epifanes). Krátko po príchode Antiocha Epifana z Ríma Heliodor zavraždil r. 175 kráľa Seleuka IV. Filopatora. Po tomto mal nastúpiť na sýrsky trón Demetrius, jeho syn, ale nastúpil Antiochus IV. Epifanes (176-5 – 164-3). Keď Rím neuznal Demetriovo právo, bolo Antiochovo postavenie upevnené. Tak nastúpil na trón r. 137 "gréckej vlády", čiže éry Seleukovcov (pravdepodobne nov. 175 pr. Kr.). – Antiochus IV. si pribral meno Epifanes, čo znamená: "Zjavenie", (slávny príchod), t. j. božstva (nie "Slávny" alebo "Osvietený!"). V úsilí stať sa populárnym zachádzal tak ďaleko, že zabúdal na svoje postavenie. Preto aj zmenili jeho meno Epifanes na Epimanes (Blázon).) 12V tých dňoch povstalo niekoľko izraelských zlosynov a prehovorili mnohých takýmito rečami: "Poďme a zbratajme sa s (pohanskými) národmi, ktoré sú okolo nás! Veď odkedy sme sa od nich odlučovali, postihlo nás všelijaké nešťastie!" 13Tento návrh sa im pozdával 14a niektorí z ľudu boli aj ochotní ísť ku kráľovi. Tak dostali plnú moc zavádzať pohanské mravy. (*) (Horlivými propagátormi helenizmu boli najmä cudzinci, osadení v palestínskych mestách (2 Mach 6,8). Aj medzi Židmi sa našli "zlosynovia" ("synovia beliálovi", ako Sdc 19,22; 1 Kr 21,10.13), ktorí s gréckou kultúrou si osvojovali aj grécke mravy. Medzi týmito vynikal Jason, brat veľkňaza Oniáša III. Úplatkom sa mu podarilo odstrániť Oniáša III. a sám sa stal veľkňazom. Porov. 2 Mach 4,7.) 15V Jeruzaleme postavili telocvičňu podľa pohanských zvyklostí, 16nahrádzali si predkožky a odpadli od svätej zmluvy. Spriahli sa s pohanmi a zapredali sa za otrokov vierolomníkom. (*) (Telocvik sa prevádzal s obnaženým telom; aby sa vyhli helenisticky zmýšľajúci Židia posmechu pohanov, ktorému boli vystavení pre svoju obriezku či už v telocvični alebo vo verejných kúpeľoch (gymnós "nahý"), dávali si obriezku zahladzovať operatívnym spôsobom. Porov. 1 Kor 7,18, kde je aj "terminus technicus" pre takú operáciu ("epispáo" = naťahovať, napínať, t. j. akrobystían, predkožku). Keďže obriezka u Židov mala podobný význam ako krst u kresťanov, znamenalo takéto počínanie "pokrokových" Židov v očiach zbožnejšieho ľudu skutočnú apostáziu od izraelského náboženstva, odpad od svätého Mojžišovho zákona. – "Zapredali sa za otrokov vierolomníkom" – doslovne: "Zapredali sa, aby páchali zlo." Porov. 1 Kr 21,20; 2 Mach 4,11–20.)

17Keď si Antiochus upevnil kráľovstvo, zatúžil rozprestrieť svoju moc aj nad Egypt, aby panoval nad obidvoma ríšami. 18I tiahol na Egypt s ohromným vojskom, s vozmi a slonmi, s jazdcami a s veľkým loďstvom; (*) (Epifanes mal "vozy", opatrené kosami (porov. 2 Mach 13,2), a "slony", ktoré boli dôležitou časťou vtedajšieho vojska. Porov. 3,34; 6, 30.34; 11,56; 2 Mach 11,4; 13,2; 15,20. Už Alexander Veľký bojoval proti slonom Peržanov a Indov.) 19a viedol vojnu proti egyptskému kráľovi Ptolemeovi. Ptolemeus sa dal pred ním na ústup a utiekol. Aj mnoho zranených padlo. 20Dobyl tiež opevnené egyptské mestá a odniesol si z Egypta korisť.

Antiochova lúpež v Jeruzalemskom chráme. - 21Po porážke Egypta sa Antiochus roku stoštyridsiateho tretieho vrátil a tiahol proti Izraelu (*) (Bolo to asi r. 169–8 pr. Kr. Jason vyvolal v Jeruzaleme vzburu proti Menelaovi (2 Mach 4,24; 5,5 – 7,11), aby sa mohol opäť zmocniť miesta. Epifanes zasiahol.) 22a proti Jeruzalemu s ohromným vojskom. 23Vošiel namyslene do svätyne a vzal zlatý oltár, svietnik so všetkým príslušenstvom, stôl predkladných chlebov, džbány, misy a zlaté misky, oponu, vence a zlatú ozdobu na priečelí chrámu a vôbec poodlupoval všetko. (*) (Prvé znesvätenie chrámu za Epifanesa. – Náradie, porov. Ex 25, 24; 30,27; 37,23; 1 Krn 28,16; Ex 26,31; Nm 7,14.) 24Vzal striebro, zlato a vzácne náradia ako aj ukryté poklady, ktoré našiel. Keď všetko pobral, odtiahol do svojej krajiny. 25Na jeho rozkaz sa dialo vraždenie a z jeho rečí vyznievala bezočivá namyslenosť. (*) (Porov. 2 Mach 5,14; Dan 11,28.36.)

Nové drancovanie Jeruzalema. - 30Po dvoch rokoch poslal kráľ do júdskych miest najvyššieho daňového vyberača. I prišiel do Jeruzalema s mocným vojskom. (*) (R. 168-7 pr. Kr. – Daňový vyberač Apolónius, porov. 2 Mach 5,24.) 31Hovoril im ľstivo o pokojamilovných zámeroch a uverili mu. 32Náhle však napadol mesto, spôsobil mu veľkú ranu a pobil mnoho ľudu z Izraela. 33Keď mesto vyplienil, podpálil ho a pobúral jeho domy i múry dookola. 34Ženy a deti odviedli do zajatia a dobytok zhabali. (*) (Porov. 2 Mach 6,10 a Ž 137.)

35Dávidovo mesto si vybudovali na pevnosť s vysokým a silným múrom a s mocnými vežami. (*) (Dávidovo mesto ležalo na sionskom pahorku (2 Sam 5,7; 1 Kr 8,1), teda pevnosť (Akra) bola južne od chrámu.) 36Osadili sa tam nešľachetní ľudia a zlosynovia a opevnili sa v ňom. Dopravili tam zbrane a potraviny a z Jeruzalema poznášali korisť 37a uložili tam. Tak sa stal (hrad) veľkým osídlom.

Žalospev nad Jeruzalemom 38Stal sa pascou pre svätyňu,
pre Izrael bol ustavične zlým nepriateľom. 39Vylievali nevinnú krv vôkol chrámu
a znesväcovali sväté miesto. 40Jeruzalemčania sa pre nich rozutekali,
stal sa sídlom cudzozemcov;
svojim potomkom sa stal cudzinou,
jeho deti ho poopúšťali. 41Jeho svätyňa je pustá ako pustatina,
jeho sviatky sa popremieňali na žiaľ,
jeho soboty sa stali na potupu,
jeho česť sa premenila na opovrhnutie. 42Aká bola voľakedy jeho sláva,
taká veľká je teraz jeho hanba,
jeho vznešenosť sa premenila v žiaľ.

Dekrét na odstránenie židovského náboženstva. - 43Kráľ Antiochus vydal rozkaz pre celé kráľovstvo, že všetci majú splynúť v jeden národ a každý má opustiť svojrázne zvyky. 44Tak sa všetky národy podrobili kráľovmu rozkazu. 45A tak sa aj mnohým Izraelitom zaľúbila jeho bohopocta, obetovali modlám a znesväcovali sobotu.

46Do Jeruzalema a do júdskych miest poslal kráľ poslov s písomnými rozkazmi, aby sa (ich obyvatelia) spravovali zvykmi, ktoré boli dosiaľ v krajine cudzie, 47aby sa zrušili v chráme celostné žertvy a zápalné i mokré obety. 48Soboty a sviatky majú znesvätiť, 49svätyňu a Bohu zasvätený ľud treba pohaniť. 50Ba majú nastavať oltáre, háje a modly a obetovať svine a iné nečisté zvieratá. 51Svojich synov majú nechať bez obriezky, svoje duše poškvrňovať čímkoľvek nečistým a ohavným, aby tak zabudli na zákon a odstránili všetky ustanovenia. 52Kto by sa nesprával podľa kráľovho rozkazu, mal zomrieť.

53Všetky tieto nariadenia dal (kráľ) písomne rozšíriť po celom svojom kráľovstve a ustanovil dozorcov nad všetkým ľudom. 54Nariadil, aby obetovali všetky júdske mestá, od prvého až do posledného.

55Aj mnohí z ľudu sa k nim pridali, (vôbec) všetci, čo odpadli od zákona. Páchali zlo v krajine 56a vyháňali Izraelitov, ktorí sa potom museli skrývať po všelijakých skrýšach.

57Pätnásteho kisleva roku stoštyridsiateho piateho postavili na oltár ohavnosť spustošenia. Aj po júdskych mestách nastavali oltáre (*) (Asi 10. – 17. decembra 167 pr. Kr. – "Ohavnosť spustošenia" (porov. Dan 11,31; 12,11) je pohanský oltár, postavený na oltári zápalných obiet.) 58a predo dvermi domov a po uliciach prinášali kadidlové obety. 59Knihy zákona, ak niektoré našli, pálili a trhali. (*) ("Knihy zákona" je dnešný Pentateuch.) 60Ak sa u niekoho našla Kniha zmluvy alebo ak sa niekto spravoval podľa zákona, bol potrestaný smrťou podľa kráľovského nariadenia.

61Takto zneužívali svoju moc proti Izraelu z mesiaca na mesiac, proti každému, koho po mestách pri niečom pristihli. 62Dvadsiateho piateho dňa toho mesiaca obetovali na oltári, ktorý slúžil za oltár (zápalných obetí). (*) (Porov. v. 57 s poznámkou a 1 Mach 4,52 n.)

63Ženy, ktoré dávali obrezávať svoje deti, usmrcovali podľa rozkazu, 64nemluvňatá im vešali na krk, ich domy plienili a zabíjali aj tých, ktorí ich obrezali.

65Ale mnohí v Izraeli sa zocelili a urobili si pevné predsavzatie, že nebudú jesť nič nečisté. Radšej volili smrť, než by sa poškvrnili pokrmami (*) ("Nečisté" – predovšetkým mäso obetované modlám, mäso zakázaných zvierat, krv a mäso udusených zvierat.) 66a zrušili svätú zmluvu. Tak aj zomreli. 67Veľmi veľký hnev doľahol teda na Izrael. (*) (Utrpenie považovali za trest urazeného Boha. Porov. 2,49; 3,8; 2 Mach 5,17–20; 6,12; 7,33.38; 8,5.)