Časť prvá

Počiatky židovského povstania, 1,1 - 2,70

I. Protižidovská vláda Antiocha Epifanesa, 1,1-67

Alexander Veľký a jeho nástupcovia. - 1Keď vytiahol Alexander, syn Filipa Macedónskeho, z krajiny Chitim a porazil Dária, kráľa (ríše) Peržanov a Médov, stal sa ako prvý z Grékov jeho nástupcom vo svetovláde. (*) (Krátka správa o Alexandrovi Veľkom (336–323 pr. Kr.), ktorý bol zakladateľom víťazného helenizmu, je priliehavým úvodom k 1 Mach; veď táto kniha rozpráva hlavne o bojoch Machabejcov proti helenizmu. Spomienkou Perzskej ríše nadväzuje 1 Mach na Knihy Ezd a Est, ktoré opisujú udalosti z čias perzských kráľov. Takto je nadviazaná súvislosť 1 Mach s ostatnými knihami, napísanými po zajatí. – Po nešťastných výpravách Dária (493–490 pr. Kr.) a Xerxesa (481–479) proti Grécku bola v základoch otrasená svetová moc perzských kráľov, ale koniec jej urobil až Alexander Veľký, syn a nástupca Filipa II. (359–336), kráľa Macedónska. – "Chitim": pôvodne to bol názov pre obyvateľov Cypru, neskoršie sa označovalo týmto názvom severné pobrežie Stredozemného mora s priľahlými egejskými ostrovmi a tiež západne od nich položené zeme; Gn 10,4; Iz 23,1; Jer 2,10; Ez 27,6; Dan 11,30. Pobil ešte mnoho "kráľov zeme", ale po Dáriovej smrti sa stal vlastne Alexander Veľký nástupcom jeho trónu, prvým gréckym vladárom nad svetovou Perzskou ríšou.) 2Zviedol mnoho bojov, zaujal početné pevnosti a pobil kráľov zeme. 3Prenikol až na kraj sveta a nabral koristi u mnohých národov. Zem pred ním umĺkla. Spyšnel a jeho myseľ sa pozdvihla. (*) (R. 328 vtrhol Alexander do Baktrie a r. 326 sa dostal "až na kraj sveta" – k Indu, ktorý bol východnou hranicou Perzskej ríše.) 4Zhromaždil veľmi silné vojsko, (*) (Do Ázie sa vybral Alexander s vojskom, ktoré počítalo na 30 000 pešiakov a 5 000 jazdcov (Arianus, Diodor). Počas výpravy si vojsko stále doplňoval. Tak pri Gaugamelách mal 40 000 pešiakov a 7 000 jazdcov.) 5zmocnil sa krajín, národov a kniežat a stali sa mu poplatnými.

6Potom ľahol do postele, a keď badal, že zomrie, 7zavolal si popredných veľmožov, ktorí boli s ním vychovaní od mladi, a rozdelil im ešte zaživa svoje kráľovstvo. 8Alexander panoval dvanásť rokov, keď ho zastihla smrť. (*) (Onemocnel následkom nemierneho pitia začiatkom júna 323 v Babylone a zomrel okolo 11. júna 323 pr. Kr. ("28. daisiosa"; Plutarchus, Diodor).)

9Jeho veľmoži sa ujali vlády, každý na svojom mieste. (*) (Miestodržiteľom Egypta bol Ptolemeus, Sýriu dostal Seleukus a Laomedon, Cilíciu Filotas, Médiu Pyton, Kapadóciu a Paflagóniu Eumenes, Pamfýliu a Lýciu Antigonos, Kariu Asander, Lýdiu Menander, Frýgiu Leonatos, Tráciu Lysimachos, Macedóniu, Ilýriu a Epir dostal Antipater a Krateros. – Len niektorí z týchto miestodržiteľov sa stali kráľmi, ale nie hneď po Alexandrovej smrti. – Narobili mnoho zla a "biedy" vojnami, všelijakými nespravodlivosťami a zločinmi, ktorých sa dopúšťali.) 10Po jeho smrti si nasadili všetci koruny a po nich aj ich synovia - na mnoho rokov. Šírili však po zemi všelijakú biedu.

Moc Antiocha Epifanesa v Judei a Egypte. - 11Z nich vyšiel nešľachetný výhonok, Antiochus Epifanes, syn kráľa Antiocha a niekdajší rukojemník v Ríme. Kráľom sa stal v stotridsiatom siedmom roku gréckej vlády. (*) (Po krátkom historickom úvode začína spisovateľ rozprávať o vlastnom pôvodcovi nepokojov v Palestíne, Antiochovi, prímenom Epifanes. Vo vojne medzi Antiochom III. Veľkým a Rimanmi (r. 192 pr. Kr.), ktorá sa skončila pri Magnézii r. 189 pr. Kr. porážkou Antiocha, Rimania nadiktovali Antiochovi podmienky prímeria. Zaviazal sa odovzdať Rimanom 20 rukojemníkov, medzi ktorých patril aj jeho syn Antiochus (neskorší Antiochus IV. Epifanes). Krátko po príchode Antiocha Epifana z Ríma Heliodor zavraždil r. 175 kráľa Seleuka IV. Filopatora. Po tomto mal nastúpiť na sýrsky trón Demetrius, jeho syn, ale nastúpil Antiochus IV. Epifanes (176-5 – 164-3). Keď Rím neuznal Demetriovo právo, bolo Antiochovo postavenie upevnené. Tak nastúpil na trón r. 137 "gréckej vlády", čiže éry Seleukovcov (pravdepodobne nov. 175 pr. Kr.). – Antiochus IV. si pribral meno Epifanes, čo znamená: "Zjavenie", (slávny príchod), t. j. božstva (nie "Slávny" alebo "Osvietený!"). V úsilí stať sa populárnym zachádzal tak ďaleko, že zabúdal na svoje postavenie. Preto aj zmenili jeho meno Epifanes na Epimanes (Blázon).) 12V tých dňoch povstalo niekoľko izraelských zlosynov a prehovorili mnohých takýmito rečami: "Poďme a zbratajme sa s (pohanskými) národmi, ktoré sú okolo nás! Veď odkedy sme sa od nich odlučovali, postihlo nás všelijaké nešťastie!" 13Tento návrh sa im pozdával 14a niektorí z ľudu boli aj ochotní ísť ku kráľovi. Tak dostali plnú moc zavádzať pohanské mravy. (*) (Horlivými propagátormi helenizmu boli najmä cudzinci, osadení v palestínskych mestách (2 Mach 6,8). Aj medzi Židmi sa našli "zlosynovia" ("synovia beliálovi", ako Sdc 19,22; 1 Kr 21,10.13), ktorí s gréckou kultúrou si osvojovali aj grécke mravy. Medzi týmito vynikal Jason, brat veľkňaza Oniáša III. Úplatkom sa mu podarilo odstrániť Oniáša III. a sám sa stal veľkňazom. Porov. 2 Mach 4,7.) 15V Jeruzaleme postavili telocvičňu podľa pohanských zvyklostí, 16nahrádzali si predkožky a odpadli od svätej zmluvy. Spriahli sa s pohanmi a zapredali sa za otrokov vierolomníkom. (*) (Telocvik sa prevádzal s obnaženým telom; aby sa vyhli helenisticky zmýšľajúci Židia posmechu pohanov, ktorému boli vystavení pre svoju obriezku či už v telocvični alebo vo verejných kúpeľoch (gymnós "nahý"), dávali si obriezku zahladzovať operatívnym spôsobom. Porov. 1 Kor 7,18, kde je aj "terminus technicus" pre takú operáciu ("epispáo" = naťahovať, napínať, t. j. akrobystían, predkožku). Keďže obriezka u Židov mala podobný význam ako krst u kresťanov, znamenalo takéto počínanie "pokrokových" Židov v očiach zbožnejšieho ľudu skutočnú apostáziu od izraelského náboženstva, odpad od svätého Mojžišovho zákona. – "Zapredali sa za otrokov vierolomníkom" – doslovne: "Zapredali sa, aby páchali zlo." Porov. 1 Kr 21,20; 2 Mach 4,11–20.)

17Keď si Antiochus upevnil kráľovstvo, zatúžil rozprestrieť svoju moc aj nad Egypt, aby panoval nad obidvoma ríšami. 18I tiahol na Egypt s ohromným vojskom, s vozmi a slonmi, s jazdcami a s veľkým loďstvom; (*) (Epifanes mal "vozy", opatrené kosami (porov. 2 Mach 13,2), a "slony", ktoré boli dôležitou časťou vtedajšieho vojska. Porov. 3,34; 6, 30.34; 11,56; 2 Mach 11,4; 13,2; 15,20. Už Alexander Veľký bojoval proti slonom Peržanov a Indov.) 19a viedol vojnu proti egyptskému kráľovi Ptolemeovi. Ptolemeus sa dal pred ním na ústup a utiekol. Aj mnoho zranených padlo. 20Dobyl tiež opevnené egyptské mestá a odniesol si z Egypta korisť.

Antiochova lúpež v Jeruzalemskom chráme. - 21Po porážke Egypta sa Antiochus roku stoštyridsiateho tretieho vrátil a tiahol proti Izraelu (*) (Bolo to asi r. 169–8 pr. Kr. Jason vyvolal v Jeruzaleme vzburu proti Menelaovi (2 Mach 4,24; 5,5 – 7,11), aby sa mohol opäť zmocniť miesta. Epifanes zasiahol.) 22a proti Jeruzalemu s ohromným vojskom. 23Vošiel namyslene do svätyne a vzal zlatý oltár, svietnik so všetkým príslušenstvom, stôl predkladných chlebov, džbány, misy a zlaté misky, oponu, vence a zlatú ozdobu na priečelí chrámu a vôbec poodlupoval všetko. (*) (Prvé znesvätenie chrámu za Epifanesa. – Náradie, porov. Ex 25, 24; 30,27; 37,23; 1 Krn 28,16; Ex 26,31; Nm 7,14.) 24Vzal striebro, zlato a vzácne náradia ako aj ukryté poklady, ktoré našiel. Keď všetko pobral, odtiahol do svojej krajiny. 25Na jeho rozkaz sa dialo vraždenie a z jeho rečí vyznievala bezočivá namyslenosť. (*) (Porov. 2 Mach 5,14; Dan 11,28.36.)

Nové drancovanie Jeruzalema. - 30Po dvoch rokoch poslal kráľ do júdskych miest najvyššieho daňového vyberača. I prišiel do Jeruzalema s mocným vojskom. (*) (R. 168-7 pr. Kr. – Daňový vyberač Apolónius, porov. 2 Mach 5,24.) 31Hovoril im ľstivo o pokojamilovných zámeroch a uverili mu. 32Náhle však napadol mesto, spôsobil mu veľkú ranu a pobil mnoho ľudu z Izraela. 33Keď mesto vyplienil, podpálil ho a pobúral jeho domy i múry dookola. 34Ženy a deti odviedli do zajatia a dobytok zhabali. (*) (Porov. 2 Mach 6,10 a Ž 137.)

35Dávidovo mesto si vybudovali na pevnosť s vysokým a silným múrom a s mocnými vežami. (*) (Dávidovo mesto ležalo na sionskom pahorku (2 Sam 5,7; 1 Kr 8,1), teda pevnosť (Akra) bola južne od chrámu.) 36Osadili sa tam nešľachetní ľudia a zlosynovia a opevnili sa v ňom. Dopravili tam zbrane a potraviny a z Jeruzalema poznášali korisť 37a uložili tam. Tak sa stal (hrad) veľkým osídlom.

Žalospev nad Jeruzalemom 38Stal sa pascou pre svätyňu,
pre Izrael bol ustavične zlým nepriateľom. 39Vylievali nevinnú krv vôkol chrámu
a znesväcovali sväté miesto. 40Jeruzalemčania sa pre nich rozutekali,
stal sa sídlom cudzozemcov;
svojim potomkom sa stal cudzinou,
jeho deti ho poopúšťali. 41Jeho svätyňa je pustá ako pustatina,
jeho sviatky sa popremieňali na žiaľ,
jeho soboty sa stali na potupu,
jeho česť sa premenila na opovrhnutie. 42Aká bola voľakedy jeho sláva,
taká veľká je teraz jeho hanba,
jeho vznešenosť sa premenila v žiaľ.

Dekrét na odstránenie židovského náboženstva. - 43Kráľ Antiochus vydal rozkaz pre celé kráľovstvo, že všetci majú splynúť v jeden národ a každý má opustiť svojrázne zvyky. 44Tak sa všetky národy podrobili kráľovmu rozkazu. 45A tak sa aj mnohým Izraelitom zaľúbila jeho bohopocta, obetovali modlám a znesväcovali sobotu.

46Do Jeruzalema a do júdskych miest poslal kráľ poslov s písomnými rozkazmi, aby sa (ich obyvatelia) spravovali zvykmi, ktoré boli dosiaľ v krajine cudzie, 47aby sa zrušili v chráme celostné žertvy a zápalné i mokré obety. 48Soboty a sviatky majú znesvätiť, 49svätyňu a Bohu zasvätený ľud treba pohaniť. 50Ba majú nastavať oltáre, háje a modly a obetovať svine a iné nečisté zvieratá. 51Svojich synov majú nechať bez obriezky, svoje duše poškvrňovať čímkoľvek nečistým a ohavným, aby tak zabudli na zákon a odstránili všetky ustanovenia. 52Kto by sa nesprával podľa kráľovho rozkazu, mal zomrieť.

53Všetky tieto nariadenia dal (kráľ) písomne rozšíriť po celom svojom kráľovstve a ustanovil dozorcov nad všetkým ľudom. 54Nariadil, aby obetovali všetky júdske mestá, od prvého až do posledného.

55Aj mnohí z ľudu sa k nim pridali, (vôbec) všetci, čo odpadli od zákona. Páchali zlo v krajine 56a vyháňali Izraelitov, ktorí sa potom museli skrývať po všelijakých skrýšach.

57Pätnásteho kisleva roku stoštyridsiateho piateho postavili na oltár ohavnosť spustošenia. Aj po júdskych mestách nastavali oltáre (*) (Asi 10. – 17. decembra 167 pr. Kr. – "Ohavnosť spustošenia" (porov. Dan 11,31; 12,11) je pohanský oltár, postavený na oltári zápalných obiet.) 58a predo dvermi domov a po uliciach prinášali kadidlové obety. 59Knihy zákona, ak niektoré našli, pálili a trhali. (*) ("Knihy zákona" je dnešný Pentateuch.) 60Ak sa u niekoho našla Kniha zmluvy alebo ak sa niekto spravoval podľa zákona, bol potrestaný smrťou podľa kráľovského nariadenia.

61Takto zneužívali svoju moc proti Izraelu z mesiaca na mesiac, proti každému, koho po mestách pri niečom pristihli. 62Dvadsiateho piateho dňa toho mesiaca obetovali na oltári, ktorý slúžil za oltár (zápalných obetí). (*) (Porov. v. 57 s poznámkou a 1 Mach 4,52 n.)

63Ženy, ktoré dávali obrezávať svoje deti, usmrcovali podľa rozkazu, 64nemluvňatá im vešali na krk, ich domy plienili a zabíjali aj tých, ktorí ich obrezali.

65Ale mnohí v Izraeli sa zocelili a urobili si pevné predsavzatie, že nebudú jesť nič nečisté. Radšej volili smrť, než by sa poškvrnili pokrmami (*) ("Nečisté" – predovšetkým mäso obetované modlám, mäso zakázaných zvierat, krv a mäso udusených zvierat.) 66a zrušili svätú zmluvu. Tak aj zomreli. 67Veľmi veľký hnev doľahol teda na Izrael. (*) (Utrpenie považovali za trest urazeného Boha. Porov. 2,49; 3,8; 2 Mach 5,17–20; 6,12; 7,33.38; 8,5.)

II. Vypuknutie povstania, 2,1-70

Matatiášova rodina. - 1V tých dňoch vystúpil Matatiáš, syn Jána, vnuk Simeona, kňaz z rodu jeruzalemských Joaribovcov, býval však v Modeine. (*) (Matatiáš (hebr. Mattithjá – Dar Jahveho; porov. 1 Krn 9,31; 15,18.21; 16,5) pochádzal z poprednej kňazskej rodiny Joaribovcov. Porov. 1 Krn 24,7; Neh 12,1–7. Pozri tiež úvod. pozn. o dynastii Hasmoneovcov. Joaribovci pochádzali z Jeruzalema. Hasmoneovci mali svoj majetok v Modeine (Modin, dnes dedinka El Midje, asi 12 km východne od Lidy, neďaleko cesty Jeruzalem-Jafa [Jaffa]). Stará osada Modein ležala na pahorku Rás Medije, ktorý je porastený olivami. Modein bol na okraji Šefely. Najkratšia cesta z Jeruzalema do Modeina viedla cez Bethoron (asi 30 km).) 2Mal päť synov: Jána, zvaného Gadis, 3Šimona, zvaného Tasi, 4Júdu, ktorý sa nazýval Machabejec, 5Eleazara, zvaného Hauran, a Jonatána, zvaného Apfus. (*) (Piati Matatiášovi synovia mali zvláštne priezviská: Ján sa nazýval Gadis (Gaddis; asi ako Gediel v Nm 13,11: Moje šťastie je Boh). Spomína sa ešte v 9,36–38. V 2 Mach 8,22 sa nazýva Jozef. – Šimon bol nazývaný Tasi (Thassi), čo znamená azda: Horlivec. Sýrske texty majú: "Tharsi" – Vodca; porov. hl. 13 – 16. – O Júdovi Machabejcovi pozri úvod. pozn. – Eleazar bol nazvaný Hauran alebo Auaran (Vg: Abaron), t. j. asi "Prevŕtač", s poukazom na jeho hrdinské činy (6,43–46). – Jonatán bol Apfus, čo znamená pravdepodobne Chytrák, Figliar.)

Žalospev nad Jeruzalemom. - 6Keď videl hanebnosti, ktoré sa diali v Judei a v Jeruzaleme, 7prehovoril:

14Matatiáš a jeho synovia si roztrhli odev, obliekli sa do vrecoviny a veľmi žialili.

Statočný čin Matatiášov. - 15Tu prišli do mesta Modein kráľovskí poslovia, ktorí mali nútiť k odpadu s tým, aby (jeho obyvatelia) obetovali. 16A mnohí z Izraela k nim pristúpili. Keď sa zhromaždili Matatiáš a jeho synovia, 17kráľovskí poslovia sa ujali slova a vraveli Matatiášovi: "Si vážený a významný hodnostár tohto mesta a podporujú ťa synovia i bratia. 18Preto pristúp najprv ty a splň kráľovský rozkaz, ako ho splnili všetky národy aj Júdovci a tí, čo zostali v Jeruzaleme! Potom budeš patriť aj so svojimi synmi medzi kráľových priateľov a budete poctení, ty i tvoji synovia, zlatom, striebrom a mnohými darmi." (*) ("Kráľovi priatelia" – dôverníci, ktorým kráľ zveruje vysoké a výnosné úrady. (Tento výraz prevzal Alexander Veľký z perzskej etikety.)) 19Matatiáš odpovedal a zvýšeným hlasom zvolal: "Hoc aj všetky národy kráľovej ríše poslúchajú kráľa, odpadávajú od náboženstva svojich otcov a podrobujú sa jeho nariadeniam, 20ja, moji synovia a moji bratia budeme kráčať podľa zmluvy našich otcov. 21Nech je od nás ďaleko, aby sme opustili zákon a nariadenia! 22Kráľove rozkazy poslúchať nebudeme a od nášho náboženstva sa neodchýlime ani napravo, ani naľavo."

23Len čo dohovoril tieto slová, pristúpil pred očami všetkých akýsi Žid, aby obetoval na oltári v Modeine podľa kráľovho rozkazu. (*) (Vg dodáva: "… aby obetoval modlám na oltári v meste Modeine podľa kráľovho rozkazu.") 24Keď to Matatiáš videl, v rozhorčení sa mu zachvelo vnútro. Vzplanul hnevom, ako kázal zákon, priskočil k nemu a zabil ho pri oltári. (*) (O tom, čo bolo treba robiť podľa zákona, t. j. ako kázal zákon, pozri Dt 13,7 n.) 25Zároveň zabil aj kráľovho posla, ktorý nútil obetovať, a oltár rozváľal. (*) (Úradníka, ktorého Matatiáš zabil, nazýva Joz. Flávius (Žid. vojna 1) "Apelles". Pre svoju horlivosť sa Matatiáš prirovnáva Finésovi, ktorý smrťou potrestal Simeonovca Zambriho (Zimriho), pretože sa zúčastnil na hanebných obetiach Moabčanov (Nm 25,6–15; Ž 106,30 n.).) 26Horlil za zákon ako kedysi Finés proti Zambrimu, Salomovmu synovi.

27Potom Matatiáš zvolal silným hlasom v meste: "Nech ide za mnou každý, kto horlí za zákon a chce zostať verný zmluve!" 28A utiekol so svojimi synmi do hôr. Všetko, čo mali, zanechali v meste. (*) (So svojimi prívržencami utiekol do blízkych vrchov. O ich počte pozri 2 Mach 5, 27.)

Matatiáš vyzýva do boja za slobodu. - 29Vtedy mnohí, ktorí túžili po spravodlivosti a práve, odišli na púšť 30a usadili sa tam so svojimi deťmi, ženami a s dobytkom, lebo na nich doliehalo čoraz väčšie zlo. (*) (Rozumie sa: Júdska púšť, vápencové vrchy západne od Mŕtveho mora, kde bolo mnoho prirodzených skrýš.)

31Keď oznámili kráľovským úradníkom a vojenským oddielom, ktoré boli v Jeruzaleme, v Dávidovom meste, že niektorí z opovrhovateľov kráľovho rozkazu sa utiahli do skrýš na púšti a že mnohí odišli za nimi, 32vytiahli proti nim. Keď ich dostihli, rozostavili sa proti nim a chystali sa bojovať s nimi v sobotný deň. 33Volali na nich: "Už toho bolo dosť! Vyjdite! Podrobte sa kráľovmu rozkazu a zostanete nažive!" 34Ale oni odpovedali: "Nevyjdeme a neurobíme podľa kráľovho rozkazu, aby sme znesvätili sobotný deň!" 35Nato hneď aj začali proti nim bojovať. 36Ale oni im ničím neodvetili. Ani len kameňom nehodili po nich, ani skrýše si nezatarasili. 37Povedali: "Zomrieme všetci s čistým svedomím. Nebo a zem sú nám svedkami, že nás nespravodlivo zabíjate!" 38Tak teda začali proti nim boj v sobotu; i zomreli spolu so svojimi ženami, deťmi a stádami, na tisíc ľudských životov. (*) (Nakoľko počítali s tvrdým odporom verných vyznávačov Zákona, so samým prepadom vyčkali až na sobotu, lebo boli presvedčení, že pravoverní Židia nebudú bojovať v sobotu. – Porov. 2 Mach 6,11.)

39Keď sa to dozvedeli Matatiáš a jeho priatelia, veľmi za nimi žialili. 40Povedali si: "Ak urobíme všetci tak, ako urobili naši bratia, ak nebudeme bojovať proti pohanom za svoje životy a za svoje zákony, veľmi rýchlo nás vykynožia zo zeme." 41A toho dňa sa uzniesli: "Nech na nás ktokoľvek zaútočí v sobotný deň, budeme proti nemu bojovať, aby sme nepomreli všetci, ako zomreli naši bratia v skrýšach!"

42Vtedy sa k nim pridala skupina Asidejcov; boli to udatní izraelskí mužovia a všetci zo srdca oddaní zákonu. (*) (Predpoklad k riadnemu vedeniu odboja bol daný až teraz, keď sa k povstalcom pridali mnohí verní Židia. Boli to predovšetkým horlivci, zvaní Asidejci (gr. "Asidaio", hebr. "Chasídím"), ktorí sa práve vtedy, ako sa zdá, začali organizovať vo zvláštnu spoločnosť. Boli to mužovia, ktorí boli "zo srdca oddaní zákonu", teda ochotní zaň i trpieť. O ich neskoršom postoji k Machabejcom pozri 7,13. Či bol nejaký súvis medzi Asidejcami a neskoršími Farizejmi alebo Esenmi, nedá sa celkom zistiť.) 43Ďalej sa k nim pripojili všetci, ktorí chceli utiecť pred útrapami. Bola to pre nich dobrá posila. 44Zostavili teda vojsko a

Ostatní utiekli k pohanom, aby sa zachránili.

45Matatiáš a jeho prívrženci robili obchôdzky a rúcali oltáre; 46a obrezávali, hoc aj násilne, neobrezané deti, ak také našli na izraelskom území. 47Vyháňali namyslencov a darilo sa dielu ich rúk. 48Ujali sa zákona proti prechmatom pohanov a kráľov a nedopustili, aby sa hriešnici dostali do prevahy. (*) ("Nedopustili, aby sa hriešnici dostali do prevahy", doslovne: "aby hriešnikovi narástli rohy" (roh – znak moci a sily; 1 Sam 2,10). Porov. tiež Ž 148,14.)

Požehnanie zomierajúceho Matatiáša. - 49Keď sa Matatiášove dni chýlili ku koncu, riekol svojim synom:

65Viem, že váš brat Šimon je muž rozvážny. Poslúchajte ho vždy; on vám bude otcom. (*) (Šimon (v gr. len na tomto mieste uvedený ako: Simeon) je ustanovený za hlavu rodiny, Júda za vodcu povstania.) 66Júda Machabejec, ktorý bol udatným hrdinom od svojej mladosti, nech je vaším vojvodcom a nech vedie boj proti pohanom! 67Zhromaždite okolo seba všetkých, čo plnia zákon, a vykonajte pomstu za svoj národ! 68Prísne odplaťte pohanom a pridržiavajte sa všetkého, čo predpisuje zákon."

69Potom im dal požehnanie a bol priradený k svojim otcom. (*) (Porov. Gn 25,8; 35,29; 49,33; Dt 32,50.) 70Zomrel roku stoštyridsiateho šiesteho a jeho synovia ho pochovali v otcovskej hrobke v Modeine. A celý Izrael ho oplakával veľkým plačom. (*) (Zomrel r. 146 Sel., teda medzi jarou 166 a jarou 165 pr. Kr. O národnom smútku porov. 9,20; 13,26; Gn 50,10.)